Posledná bosorka

Posledná bosorka. Pro mě jeden z filmů velké slovenské historické trojky let padesátých, mimořádná nostalgie. Od rozdělení republiky jsme snad neměli možnost tyto filmy vidět a přitom byly tak úžasné. Barevné, výpravné, s příběhem, který vtáhne a ani na minutku nenudí. Se skvělými hereckými výkony. Aťsi jsou dnes už lehce naivní. Mají své kouzlo, je v nich nadšení. Dnes už budeme těžko vnímat kritický osten, namířený proti zhůvěřilosti feudálního panstva. Ale to nadšení studentů, jejich bezstarostnost a zároveň moudrost, ta přetrvává. A křehký příběh lásky a pomsty. Kéž by všechny filmy byly takové… (28.05.2015)

„Nešťastnej matere nešťastné dieťa.“ Hoci POSLEDNÁ BOSORKA zvádza názvom a dobou umiestnenia (18. storočie) ku KLADIVU NA ČARODEJNICE, vlastne nemá s bosorkami nič spoločné. Neukazuje dobu až tak tragicky. Hoci silné náboženstvo, nerovné sociálne podmienky, žaláre a nezmyslené popravy, predstavuje bez príkras aj ona. Aj keď sa občas topí v krásne kostýmovej/výpravnej farebnosti. (05.01.2008)

Jeho magnificencia je nadržaná, a tak prichystala pre objekt svojej sexuálnej túžby namaľovanie obrazu. Maliar je nadržaný, a tak namiesto zákazky nakreslí na obraz objekt svojho záujmu. Freuda by tento film určite zaujal. Tieto postavy príliš nepremýšľajú, maliar si musí byť vedomý, že svojim činom dievčine ublíži. Prečo napríklad namaľoval pôvodný obraz a až potom ho prečiarkol? Z čoho žil, ak takéto zákazky odmietal? Ale to je viacmenej jedno, pretože Posledná bosorka je najmä rozprávka s dvojrozmernými postavami, akými sú aj dekorácie Trnavy. Ťažko hovoriť o dráme a historickom filme, farebné je to ako Byl raz jednou jeden král a plné humoru. Skôr teda rozprávka s prvkami drámy (ťažko ideologicky zafarbená) , zasadená do konkrétneho historického obdobia. Krónera tu spoznáte až podľa hlasu. (31.12.2013)

Až příliš naivně natočeno, těžko říci, zda se ještě stále může jednat o umění. Těšila jsem se na Františka Dibarboru. Ale ani on zde nepředvedl nezapomenutelný výkon, což rozhodně nelze vyčítat jemu, ale nevýrazné režii. Bahna si evidentně nebyl jist, zda chce natočit historický film, sociální drama, rozjuchanou veselohru se zpěvy a tanci, nebo snímek o svědomí a přesvědčení umělce. Takže nakonec z toho vzešlo od každého trochu a od každého špatně. (28.05.2016)

Projev režiséra Vladimíra Bahny před uvedením filmu „Posledná bosorka" na X. MFF v Karlových Varech: Slovenská filmová tvorba je ešte veľmi mladá; nemôže sa odvolávať na tradície, ktoré majú staršie vyspelé národné kinematografie. Jednako sa domnievame, že má s nimi spoločné to hlavné: úsilie, svojimi dielami slúžiť myšllenkam, ktoré hýbu svedomím a srdcom dnešného človeka, myšlienkami, ktoré pomáhajú k rozvoju a pokroku ľudskej spoločnosti. Z týchto pohnútok zrodil sa aj film „Posledná bosorka", ktorý o chvíľu uvidíte. Téma, ktorú prinášame, nie je zhodou okolností nová. No treba povedať, že „Posledná bosorka" nevznikla z akéhosi módneho záujmu. Je to spontánny tvorivý počin tak isto, ako spontánne a nezávisle na sebe realizovali na viacerých miestach podobnú tému alebo matéilu. Stalo sa tak zrejme preto, že rozliční ľudia na rozličných miestach pocítili práve teraz - a to nijako nie náhodne - potrebu, aj touto formou bojovať za slobodu človeka, za pravdu a zdravý ľudský rozum. " „Posledná bosorka" odohráva sa v polovici XVIII. storočia v západoslovenskom meste Trnave. Príbeh sa opiera o lokálne historické motívy. Treba azda povedať, že Trnava bola v XVII. a XVIII. storočí sidlom cirkevnej univerzity a významným politickým strediskom na Slovensku, zaťial čo dolné Uhorsko bolo pod tureckou okupáciou. O význame a bohatstve mesta v tých časoch hovoria vzácne stavitelské a umelecké odkazy neskorého baroka. Univerzita mala tlačiareň, známu v celej strednej Európe, mala vlastnú hvezdáreň, ale to všetko nebránilo mestu, aby ešte v roku 1744 neupálilo tri ženy, obvinené z čarodejníctva. Na druhej strane sú doklady o svojráznych, živelných kúskoch študentov, ktorí viacráz hatili výkon trestov a zosmiešňovali ich vykonávateľov. Historicky je dokázané, že čarodejnice, strašidlá a prízraky sa neobjavovali sami od seba - ale vždy iba vtedy, ked ich niekto potreboval. A potrebovali ich obyčajne tí, čo mali zlé úmysly. Dnes, keď pohony na čarodejnice prichádzajú do módy a propagujú sa rozličné novodobé strašidlá, treba ľuďom pripomínať, že aj za nimi je vždy niekto, kto ich potrebuje. Aj náš film by chcel pripomenúť, že spoľahlivou zbraňou proti všetkým starým i novým strašidlám ostáva zdravý ľudský rozum a ľudské svedomie. Filmový přehled 35/1957 (13.10.2007)