Tady to musí být

Ak hľadáte film na pohodový večer, ale s hlbšími existenciálnymi skrytými otázkami či miernym psychologickým ponorom do etapy života bývalého rockera, doplneného o výtvarne pôsobivé scény, tak voľba filmu "Tu to musí byť" je to pravé. Hoci je film na pohľad pohodový a pomaly sa rozvýjajúci, pochopenie jednotlivých scén a hlavne hlavná téma či idea diela nie je na prvý raz zreteľná. Mne samej došla pointa až na druhé pozretie a mnohé detaily a narážky som pochopila až pri písaní tejto recenzie neskôr. Rozmýšlajúc o tom, by som mohla konštatovať, že to bol aj čiastočne zámer režiséra nechať diváka v nejasnosti a napätí, ktoré má mať dobrý film navyše s detektívnymi črtami.   Film je určený pre trpezlivého diváka, ktorý vie vychutnať postupne sa rozvíjajúci dej smerujúci k nečakanému zvratu, čo je typické pre britskú kinematografiu. Na ceste k tomuto vyústeniu si však môže hedonisticky vychutnať kamerové scény, hru so svetlom, kontrast pokoja a napätia, humoru a pohody. Odmenou mu bude zopár scénok vyvolavajúce mimovoľný úsmev a parodicky podané zážitky, ktoré zneisťujú diváka vo svojej nejednoznačnosti a smerovaniu.   Zaradenie filmu do žánru nie je jednoznačné. Najzreteľnejšie prevyšuje označenie road movie s viac komediálnymi prvkami, než je pre road movie bežné. Mnohé z nich sú typicky britského suchého humoru (alebo možno povedať mix britsko-írskeho a talianskeho, keď berieme do úvahy tvorcov), takže si ich humornosť uvedomíme až po chvíli či retrospektívne. Téma putovania a hľadania či už konkrétne alebo metafyzicky je tu plne rozvinutá. Film lineárne podáva len ten úsek deja, čo sa práve deje a nesnaží sa vysvetľovať súvis okolností podrobne. Tu vidno prepojenie na taliansku absurdnú drámu (Pirandello), aj keď celý dej je situovaný do anglicko-amerického prostredia so svojimi typickými črtami vrátane hercov, čo stvárňujú postavy. Dráma sa však ambivalentne a rozpačito nesie ako v temnom duchu, keď divák celý čas s neistotou a s obavou očakáva, čo bude na konci, tak aj v komediálnom duchu, keď očakáva, čo sa ešte absurdné môže stať. Dúfa v zdravý rozum hlavného hrdinu Cheyenna, zároveň sú mu predkladané scény presného opaku ako zdemolovanie auta či kúpa pištole. Niekedy nevie, či sa má v napätí obávať o hlavnú postavu alebo o ľudí, ktorých hrdina sleduje, či sa smiať z parodizujúceho výjavu, ako napríklad scénka vo výťahu či na chate v Utahu.   Film nemá rázny dominantný koniec, ale necháva diváka rozmýšľať. O náznaku by sa dalo hovoriť, takže celkom na pochybách neostávame, a tak aj tradičný divák ostáva spokojný. Skôr by sa dalo povedať, že v niektorých bodoch obratu by sa zniesol aj inovatívnejší prístup. Zopár výraznejších prekročení morálnych verzií riešenia situácie či tradičného vývoja by sa zišlo. Myšlienka rešpektovania inakosti a a rôznorodosti, či nesúdenia na prvý pohľad, je stále aj po odznení filmu prítomná. Za pozitívum môžem uviesť, že tieto myšlienky mi dominovali v hlave aj po dlhšom čase, aj keď neboli doslovne podané. Takisto niektoré postavy a vzťahy nie sú zreteľne jasné a okolnosti súčasné či minulé nie sú explicitne vysvetlené, čo v konečnom dôsledku nevadí.. V divákovi tak ostáva hlavne dojem a emócie, ktoré sú pre tento film dominantné. Lahodné scény ako ako oku, tak aj intelektu.   Film Tu to musí byť, 2011 je štvrtým filmom režiséra Paola Sorrentina, ktorý bol uvedený na súťaži Medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Sorrentino je označovaný za jedného z najprogresívnejších a najoriginálnejsích talianskych režisérov. Je to jeho prvý anglicky natočený film. K filmu napísal aj scénar, tentoraz spolu s Umberto Contarellom a bravúrne sa v ňom pohráva s divákovou fantázoiu a očakávaním. Film získal Cena Ekumenickej poroty na MFF Cannes 2011. Vo filme chvíľu trvá, kým sa dostane k svojej hlavnej téme. Nerozbieha sa síce až tak pomaly ako Tarkovského Stalker, ale pre divákov, ktorí nepoznajú kultúru či dejiny, to môže pôsobiť bezozmyslu, alebo ako naskladané epizódy zo života vyhorenej rokovej hviezdy. Takéto nesúvisiace scény sa nachádzajú aj v druhej časti filmu a ich spojitosť s hlavnou postavou, je viac náhodná a často slúži len k dokresleniu charakteru postavy či atmosféry miesta ( napríklad stretnutie s Indiánom, alebo ubytovanie sa v moteli, večera s biznismenom, ping-pong v rýchlom občerstvení,... ). Prvých tridsať-štyridsať minút snímka uvádza diváka do deja, ukazuje vzťahy hlavnej postavy k vedľajším a snobistické prostredie obklopujúce hlavnú postavu. Dej je lineárny obsahujúci len jednu či dve retrospektívne scénky. Nič však hlboko do minulosti, čo by ukázalo hlavný dôvod súčasného stavu. Naproti tomu, že je nám po chvíli jasný dojem a atmosféra prostredia, no nie sú nám plne objasnené vzťahy a príčiny. Dokonca sa zdá, akoby Sorrentino zámerne ponechával niekoľko krát diváka v omyle, aj čo sa týka vzťahu postáv a to nie len sociálno - emotívneho ale aj vymedzenie postavy ako takej. Napríklad asi štvrtinu filmu má divák dojem, že Mary, výzorom podobná Cheyennovi, je jeho dcéra, až kým v rozhovore s jej potenciálnym frajerom nezaznie otázka : Ty nemáš deti však ?. Podobne je to aj v prípade Meryinej matky a jej fiktívno-reálneho strateného syna, kde ale už divák nedostáva ani implicitné vysvetlenie. Dá sa povedať, že v celom filme sú len bežné postavy (mimo hlavného hrdinu, samozrejme), avšak nie je tu jedna normálna postava. Zmes postáv, ktoré sú rovnako bizardné ako hlavný hrdina, len to nie je na prvý pohľad vidno. Všetci majú niečo špecifické a sú tu zobrazené hlavne ich čudácke črty. Všetci sme vlastne normálni a toto sú naše normálne úchylky. Či už je to prehnane ukecaný priateľ, komplikovaná kamarátka a fanúšička Mery, sebavedomá a chápavá manželka Jane, lovec nacistických zločincov, osamelá matka, či namyslený biznismen, atď.   Hlavná postava Cheyenne (Sean Penn) je bývalá rocková hviezda s vizážou Goth v plnej paráde. Maľuje si nechty na čierno, chodí v čiernom, nosí čierne okuliare, a nielen to. Rúžuje si ústa, robí make-up a má neprehliadnuteľný obrovský rozcuchaný čierny účes. Maskovanie je dokonalé, a ak budete pozerať tento film bez predošlého "predpoznania postáv a deja" ( podobne ako ja , čo je však po prečítaní tejto recenzie nemožné), môžete si vychutnať záverečný obrat na konci. Ja som si totiž celý čas hovorila : koho mi pripomína ?. Tento extravagantný a bohatý rocker, má svoje mánie ako napríklad, že nevlastní mobil , má strach z lietania, už nikdy nechce spievať a podobne. Žije v bohatom sídle so svojou manželkou Jane (Frances McDormand ), samostatnou, nekomlikovanou a bez komplexov, milujúcou svoju prácu hasičky. Vyše tridsať rokov je starostlivou manželkou : "Možno si pletieš depresiu s nudou" , hovorí mužovi . Ukážka partnerského dokonalého rešpektujúceho vzťahu. Sean Penn hraje presvedčivo a prirodzene. Zoslabnutým a stíšeným hlasom rozpráva, pomaly sa hýbe, nezaujíma sa o okolie, zato sa smiešne do seba smeje a občas aj pôsobí smiešne a nemohúco ako vyprázdnený človek neschopný akcie a vlastne ani kriku, lebo keď má v nervovom rozčúlení kričať, je to zvláštny škrekavý piskot. Občas hovorí tak ticho, že tichšie by už nebolo počuteľné. Večne opakuje vetu : "Niečo tu nie je v poriadku: len neviem, čo." Kráčajúci s taškou na kolieskach ulicami Dublina alebo uličkami supermarketu, či s kolieskovým kufrom cez New York, pomaly zhrbený ako starec, zničený človek unavený životom. Pôsobí ako dieťa , či zdetinštelý muž bez zodpovednosti o svoje správanie. Téma mentálnej zrelosti alebo opustenia detinskosti sa vo filme viackrát ukazuje ako nosná téma, ale niečo iné je tu pointou. Samotné dozretie hlavnej postavy sa prejavuje prijatím a akceptovaním svojho otca a uznaním jeho celoživotného hľadania. Je to akési sa vyrovnanie so svojim superegom a zhodenie masky ako prostriedku k boju voči nemu. Niet odporu , niet masky iba konštatovanie " Nemôžem vysvetliť, prečo som tridsať rokov nehovoril s otcom." Po úvode do prostredia je vizuálno-tématický predel, keď sa Cheyenne vyberie navštíviť svojho umierajúceho otca v Spojených štátoch. Kvôli svojej paranoji z lietania, cestuje loďou a nezastihne ho živého. Opätovné stretnutie so svojim židovským prostredím a zvykmi plus odhalenie otcovej posadnutosti nájsť nacistického zločinca, ktorý bol jeho bachar v Osvietčime, ho inšpiruje dokončiť toto otcovo dielo, ani nie tak z túžby po pomste, ale skôr prijatie vlastných koreňov a transcendentné zmierenie sa s otcom. Možno aj niečo iné a divák je na upozorňovaný vytrvalosťou a nástojčivosťou hlavnej postavy, ktorá sa začína chovať nepredvídateľne a neohrozene. Tu sa začína americké putovanie a stretnutia. Hľadanie podľa zápiskov z denníka a kresieb z detektívnych poznámok otca. Pátranie sa úspešne blíži k svojmu koncu a vy sa začínate obávať, čo sa stane na konci. Napätie vyvoláva aj mrazivo naznačené tušenie tragickosti s diskrétnym pohybom extravagantného hlavného hrdinu, ktorému obrazne povedané nevidíte do hlavy, niekedy pre vlasy ani do tváre a napäto očakávate, čo plánuje vykonať. Snímka má silný existenciálny náboj so skrytou otázkou, či to malo zmysel. Držať sa svojho. Svoj názor. Svoju jedinečnosť, svoje úspechy, svoje všetko. Čo vlastne tvorí osobnosť jedinca ? Vlastná vôľa alebo vymedzovanie sa voči druhým ? Pôsobenie prostredia, alebo sila minulosti ?   Herecký výkon hlavnej postavy (Sean Penn ) je spolu s kamerou a scénarom najsilnejšou stránkou filmu, ak nie vôbec najlepšou. Sean Pen dáva svojim nezvyčajným výkonom dušu celému filmu a hodnotne zosobňuje myšlienky režiséra Sorrentina. Prejavuje strnulosť aj razantnosť súčasne, odvahu aj obavy naraz. Slabosť aj vytrvalosť. Je v svojej postave dokonale skrytý a úplne stotožnený. Zmenený chrapľavý hlas a spomalené pohyby, neisté kroky a ohnutá postava sú netypické pre hviezdu skôr dobrodružno-akčného formátu. Jediné, čo by som mohla povedať, že herca spája s jeho predošlými rolami, je vytrvalosť a nepredvídateľnosť. Uvedený zdanlivý rozpor pôsobí vo filme vnútorný nepokoj, zmätok a obavy z očakávania, či sa má obávať o hlavnú postavu alebo o jej činy voči druhým.   Kamera je pomalá, dlhé sekvencie a statické zábery krajiny, oblohy, diaľnice, čerpacej stanice. Hra s farbami a čistým priestorom. Americká planina versus rušná ulica. Americké bilboardy a pick-up autá. Pohľad zhora, pohľad spod kolies auta. Pocta minimalizmu. Výtvarne možno vyčítať trochu prehnanie žltej farby . V niektorých záberoch je silný žltý filter zasahujúci do oblohy, takže pôsobí až nazelenalo. Menej by bolo v tomto prípade viac. Hudba nepredstavuje výrazný hudobný počin v tomto diele. Aspoň nenarúša jednotu deja a atmosféru filmu. Soundrack sám o sebe nestojí za to. Je tu však jedna vizuálno- zvuková výnimka, ktorá je jedinečná. Prekvapivo ako skok do inej dimenzie či úryvok z iného filmu pôsobí. Dokonca máme v určitej chvíli dojem, že sme prepli na iný film. Táto briliantná scénka so spevákom Davidom Byrne robí kvalitný predel írsko-amerického putovania a vrcholí v odhalení vnútorného stavu hlavného hrdinu. Kontrast bielej a čiernej. Kontrast dynamickosti a statickosti. Kontrast zastaraného a perspektívneho.... Kontrasty sa nachádzajú aj v iných . Kontrastne vizuálne polohy sa menia sa podľa deja. Dej filmu sa odohráva v súlade so zobrazeným prostredím. Teplo ako bezpečie, chladno ako blížiaca sa dráma. Pojmy nie na jedno rozlúsknutie : Zrelosť versus detinskosť. Násilie, či beznásilný postoj ? Máme sa dobre alebo zle ? Závidíme predošlým generáciám ich cieľavedomosť, či ich ľutujeme? Má zmysel prežiť, či prežívať ? Snáď film privedie diváka, aby by mohol zhodnotiť svoj život v jednom konštatovaní, podobne stručne ako hlavná postava na odpoveď psychologičke : " My life is just....fine. " (31.10.2021) (méně) (více)