Tmavě červená

Tradične štandardná Argentovka. Nič viac, ale ani nič menej. Z Blow-up zafixovaného Hemmingsa som mal v talianskom dabingovom prevedení trošku haluze, no časom sa dalo zvyknúť. Samotnému deju sa nedá prakticky nič vytknúť, neubránil som sa však pocitu, že je to všetko až moc strohé a jednoduché - ukladanie základných filmových políčok vedľa seba, žiaľ bez silnejšieho momentu a výraznejšieho prekvapenia. 70% je však v mojom ponímaní u Argenta pravidlom, a to nie je vôbec zlý výsledok. Už teraz sa teším na jeho ohlásenú novinku Giallo. (06.06.2008)

Tento film nezačal pre mna zaujímavo,lebo to začalo predstavením kde hovorila niečo ako jasnovidka,že vie čítat myšlienky,lebo na mna to vyznelo troška groteskne ale od tej chvíle to začalo mat grády.Další z Argentoviek kde je tajomný vrah,ktorý svoje obete veselo masakruje a je tu tá nadherná tajomnost,prečo si vždy rád pozriem film od Argenta.Hudba tu nebola agresívna ale viac upokojujúca,také príjemné tony aspon po vačšine.Ako mu auto prešlo po tvári,to bolo silné drastické.Na viac ako dvoj hodinový film,tam bolo pomenej vrážd ale nevadilo mi to,lebo film disponuje veľmi svižným dejom.Pravé giallo s pravým nefalšovaným strachom.A ten šialený koniec ma len utvrdil v tom,že to je jedno z Argentových najlepších diel. (24.04.2014)

Scény se zamaskovaným vrahem jsou špičkové a pointa i neokoukaný koncept rozhodně zvedají palec nahoru, ale nemohlo to vážně být o 15 minut kratší? Argento často úplně kašle na rytmus a některé scény až neúměrně protahuje, což je v případě takhle autorsky silného a výrazného díla velká škoda. Na 4* to určitě stačí, ale znovu bych si to celé jen tak nepustil. 75% (31.10.2020)

Argentovo temně červené giallo. Připravte si: 1 pár kožených rukavic, 1 ostrý a velký nůž či sekáček, 3 vraždy dokonané, 1 v retrospektivě a 2 pokusy, 2 kruté nehody, půl vědra krve, plnou hrst atmosféry a napětí a červenou barvu na ozdobení. Pomocí nože či sekáčku krev rovnoměrně rozdělte mezi předem připravené vraždy a nehody, nezapomeňte na tu v retrospektivě a špetku i na pokusy, poté přidejte atmosféru a napětí, hněťte zhruba 2 hodiny a během toho stále přilévejte červenou. Hotové giallo je pak třeba podávat za černé noci v temném pokoji. Přeji dobrou chuť ! (25.12.2013)

Máloktorý režisér dáva prednosť opulentnosti obrazu a emócii vízie pred samotným príbehom tak ako to robí Dario Argento. Ako filmára par excellence ho zaujímajú predovšetkým filmové kvality a príbeh je viac-menej len zámienkou na rozohranie bizarných fantazmagórií, ktoré sa nám zvyknú premietať v hlave vo chvíľach tesne pred spánkom alebo pred zobudením - vo chvíľach, kedy už nerozlišujeme realitu od sna a naopak. V "Hlbokej červenej" hudobníka v podaní Davida Hemmingsa fascinuje i desí vrah vyčíňajúci v jeho okolí a vydáva sa po jeho stopách. Argento vychádza z klasických libri gialli - literárnych krimi thrillerov brakovej úrovne a produkuje geniálny horor, ktorý diváka predovšetkým silne magnetizuje, pretože triviálny príbeh so sériou brutálnych mordov kombinuje so subtílnou atmosférou talianskej metafyzickej maľby (ľudia-figuríny, pusté námestie s mohutnou fontánovou sochou), kontemplatívnym melancholickým retrom Američana Edwarda Hoppera (citácia jeho obrazu "Noční tuláci" z roku 1942) či zneisťujúcim surrealizmom (skupina sôch visiacich v polotieni, galéria tvárí so zatretými zreničkami na spôsob Modiglianiho portrétov, groteskná mechanická bábka). Najsugestívnejšia je 10 minútová scéna zasadená do prostredia devastovanej secesnej vily, ktorej oblúky a krivky evokujú spomienky upadajúce do zabudnutia ale i bludisko myšlienok, neistotu a šialenstvo. Súhra obrazu a hudby je tu taká majstrovská, že celá zápletka je nám odrazu úplne ukradnutá. Vila s tajomným obrazom pod omietkou pripomína dom Quinta del Sordo maliara Goyu, plný hrôzostrašných fresiek. Je ťažké zmysluplne rozprávať o filme s takým ťažkotonážnym imaginatívnym potenciálom. Omnoho jednoduchšie bude pre mňa spomenúť môj sen zo 14.septembra 1996, ktorý akoby bol vypadol z tohto filmu - starý zdevastovaný zámok plný odpadkov, obývaný fantómami v secesných kostýmoch, s tajomnými maľovanými odkazmi na stenách, s malou skrytou miestnosťou a s hráčom na čembalo... PS: Tú báječne strašidelnú secesnú vilu našiel Argento v Turíne. Volá sa Villa Scott (resp. Palazzina Scott) a postavil ju architekt Giovanni Fenoglio roku 1902. Fontána je takisto v Turíne, na Piazza C.N.L. Nie je ani renesančná, ani baroková, ale "fašistická", od Umberta Baglione z roku 1937 a predstavuje rieku Pád. (12.11.2004)