Režie:
Jiří TrnkaKamera:
Jiří VojtaHudba:
Václav TrojanHrají:
Rudolf Pellar, Jack Gwillim, Richard Burton, Joss Ackland, Ann Bell, Jean Desailly, Alec McCowen, Stephen Moore, Georgine Anderson, Donald Eccles (více)Obsahy(1)
Loutkový film o jedné májové noci v lese poblíž Athén, kde se odehraje příběh dvou nešťastně zamilovaných párů, divadlem posedlých řemeslníků a nadpřirozených bytostí. (woody)
Recenze (49)
Animace slavná, chvíle dlouhá.↵ Čím to je, že film ač hezký jen slabě hřeje? Snad roztěkaným dějem, jemuž pointa schází a autoři to vědí, jelikož jej sami nakonec pouze (divokým) snem označí? Nebo kvůli povrchní zápletce, která nepobaví ani nevtáhne, a to i přes povedenou animaci, prostředí i hudební doprovod? ()
Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Niečo podobné robí aj Trnka. Aj on ukazuje, a to aj v štylistickej rovine, toto miesenie, metamorfózu a permanentné hmýrenie. Týka sa to vlastne už samotných bábok, ktoré sú a zároveň nie sú ľudské. Aj v jeho poňatí je táto látka utkaná zo snov, v ktorých temnotách sa môže udiať čokoľvek. A aj tu sa ozýva niečo živočíšne a pohanské, najmä keď Oberon pôsobí ako nejaký mýtický duch lesa (mimochodom, tá Mijazakiho inšpirácia pre Ducha lesa v Princeznej Mononoke je tu priam do očí bijúca). Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? Niečo v človeku však chce veriť, že tá mágia, ktorú ukazuje Shakespeare aj Trnka je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Trnku a Shakespeara, ktorí nám dokážu tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať. ()
Pan Trnka je skutečným mistrem svého řemesla. Tolik poetičnosti, mysticismu přírody a tajemství jsem neviděla ani v hraném filmu, možná proto jsou herci loutky, nevím, nevím, kdo by jinak dokázal zahrát ty nemocné milence s takovou naivitou a rozkošností. Nevtíravá a kouzelná hudba tento sen jen podtrhla a pomohla mu z něj udělat dílo, na které můžeme být jako češi hrdí ()
bábky a celkové zobrazenie prostredia je celkom podarené, aj keď miestami príliš tmavé. Avšak skôr ma neoslovil dej, ktorý v určitých častiach akoby stagnoval a rovnako aj dabované akoby neidentifikovateľné hlasy niektorých postavičiek. Chýbal tomu akoby spád a možno len jemné doplnenie dialógov, nie len jeden rozprávač, čím to vyznelo monotónne. Hudba k jednotlivým scénkam je schopná. ()
S Trnkou 40. let je mi dobře, v Trnkovi 50. let si nacházím své a Snem noci svatojánské se s ním také loučím, protože Trnka 60. let není nadčasový, je jen zklamaný, což sice láme srdce, ale mučit se tím nehodlám. Ostatně spojení Trnka/Kainar/Shakespeare je velmi výmluvné, něžné, pikantní a okouzlující do té míry, že by jej alespoň jednou za život měl prožít každý. ()
Galerie (11)
Photo © Československý film
Zajímavosti (15)
- Dokumentarista Václav Táborský zaznamenal průběh příprav a natáčení v krátkém snímku Skutečnost noci svatojánské (1959). (Trainspotter)
- Americký týdeník Time zařadil Trnkův Sen noci svatojánské mezi nejlepší filmy roku, po bok Godardova filmu U konce s dechem (1960) a Felliniho Sladkého života (1960). (Trainspotter)
- Jiří Suchý o filmu prohlásil: "Snu chybí jen jediné: Aby jej viděl sám Shakespeare." (Trainspotter)
Reklama