Když se slunci nedaří

Honza (1995) (E01) 

O tomto seriáli som sa dozvedel v deň prvého výročia môjho diagnostikovania t1d (cukrovky prvého typu). Tak som sa hecol, že sa pozriem. Odhliadnuc od toho, že ide o klasickú televíznu produkciu (lacné interiéry, príšerná vtieravá hudba, sterilné dialógy), očami pacienta musím pridať niekoľko poznámok, začnem průšvihmi. Explicitný záber na váženie mäsa (mäso nemá sacharidy) a ľubovoľné naloženie ryže (ryža má najviac sacharidov vo vesmíre). Ako večerná sváča jablko a „sušenka bez cukru.“ WTF, on je t1d, jablko je sladké a sušienka bez cukru by musela byť z uhorky, aby bola „nezapočítavateľná,“ takéto menu by mohla doniesť babke s t2d. Keď namerali glykémiu 7,4 a začali plakať, plakal som s nimi (resp. proti nim), lebo 7,4 je dobrá glykémia; keby si dal jablko a sušienku s predchádzajúcej scény, má 17,4.. Že cukrovka je nákladná? V Amerike, nie v Európe. Naše štedré sociálne systémy takmer úplne hradia liečebné pomôcky a žiadne špeci potraviny netreba kupovať. Zelenina bola dostupná vždy, stačilo obmedziť sladké (dá sa to), ryžu, péčo a je to. So športom tiež netreba sekať. Ach ach, ale príručky a diabetológovia pravdepodobne jasajú. / Z opačného konca – Jakub Zdeněk sa role Honzu chopil perfektne. Kolísanie medzi bezstarostnou radosťou, letargickým cynizmom až po úzkostné odmietanie... a orgiu jedla a chutí na konci (been there done that). Úzkostnú mamu som nezažil, ale nekonečné otázky (čo cukor, ako sa cítiš...) počúvam stále. Viem, že decká, čo majú cukrovku od dvanástich, sú v liečbe zabehnutejší, lebo ju „nekriticky“ v detstve prijali a idú v zabehnutých koľajniciach, keď to ja furt vymýšľam. Ale zase tie traumy nepoznám, nepochopím dôvody na skrývanie (u mňa to hneď viselo na instáči neasi), mamu chystajúcu jedlo s váhou... Ale spolubývajúcu zajedávajúcu hrozno nutelou a čipsami mám, to hej. Nie som si istý, či je to seriál pre diabetikov alebo pre verejnosť, nezdá sa mi ani pre jednu cieľovku vhodný. No proste televízna produkcia. (27.01.2019)