• Autogram
    *****

    Autoservis a nemocnica, koľko majú spoločného, a pritom koľko rozdielov môže byť vo vnímaní dvoch ľudí. Filmov o úplatkoch nie je veľa a tento rozoberá nielen ako dávať, brať a dokonca si ich otvorene vypýtať, ale aj celú psychológiu okolo nich. Skvele to zvládli výborní herci a ja na filme nenájdem jedinú chybu alebo slabé miesto. O kvalite filmu ma presviedča aj to, že som si presne pamätal celé scény spred mnohých rokov, a napriek tomu som si to mimoriadne vychutnal. Na záver mi napadlo jediné, a to Smoljakovo povzdychnutie a hlboká pravda o úplatkoch z Jáchyma. –––– Keď máš a dáš, dostaneš všetko na svete. Musíš dať toľko, aby to nebolo možné odmietnuť. A potom máš všetko. –––– Prečo mi beriete istotu? Istotu, že každá poctivá robota niečo stojí.(27.6.2015)

  • mchnk
    ****

    Není to šedesátkový Hollý, ale stále nadprůměrný. Režiséra zřejmě uchvátilo Kratinovo hrubiánství a nabízí mu velmi výraznou roli. Ač Vladimír nechal svůj hlas na Barrandově, role mu sedla výborně. Dočolomanský a spol. jsou záruka kvality. I když Vladova role mohla mít delší jednání a závěr se mi zdál lehce ukvapený, jedná se o velmi zajímavý střet a vlastně i charakterní souboj dvou cílevědomých a úspěšných mužů a jejich vizí budoucnosti. Film o hledání jistoty. V obálce či náručí ženy. Jeden z nejzásadnějších slovenských režisérů i kameramanů zde společně opět zanechávají další filmový počin, který by neměl uniknout žádnému československému znalci.(3.7.2014)

  • Anderton
    ****

    Martin Hollý málokedy sklame. Nemusí vždy ohúriť, ale zmysel jeho film mal vždy. Mŕtvi učia živých je o nedorozumení dvoch mužov, ktorý každý žije v takpovediac inom etickom svete. Ale keďže fyzicky žijú v tom istom a osud ich zviedol k sebe, dá sa o tom nakrútiť plnohodnotný psychologický film. Už len samotné pohľady na Dočolomanského nemú a premýšľajúcu tvár stačia k tomu, aby sme vedeli, čo sa mu odohráva v hlave a prečo. Škoda doslovného a režijne nie príliš šťastne uchopeného záveru, ja by som to nechal otvorené. Korením je prítomnosť Vlada Mullera, ktorý si každý moment kradne pre seba. Dabing Vladimíra Kratinu nepovažujem za najšťastnejší.(5.1.2016)

  • HonzaBez
    ****

    "V jakém světě to žijete," ptají se navzájem mladý chirurg a vedoucí autoservisu. Konfrontace Vladimíra Kratiny a Michala Dočolomanského je konfrontací dvou zcela odlišných světů, a to ani ne tak světů profesních (zde se autoři snímku naopak snaží ze začátku poukázat na určité paralely těchto dvou zdánlivě odlišných profesí) jako především hodnotových. V mezní situaci, jakou je vážný nemoc jednoho z nich, se přitom ukáže, jak málo jsou tyto světy navzájem kompatibilní. Vedoucí autoservisu je přesvědčen, že "když máš a dáš, dostaneš všechno na světě" a tak se nedokáže vyrovnat s tím, že chirurg odmítá přijmout úplatek za provedení jeho operace. "Proč mi berete jistotu, že každá poctivá práce něco stojí," ptá se nechápavě. Šokující vyústění filmu pak jen dokládá, jak hluboká je propas mezi těmito světy. Nezbývá tak než souhlasit s komentářem doktora z patologie: "Udělal jsi, co jsi musel...on ostatně též". Pokud bych měl jinak hodnotit herecké výkony, přesvědčivější mi přišel Michal Dočolomanský a to zejména v úplném závěru. Kratinovo herectví mi naproti tomu přišlo až přehnaně úsporné. Co rozhodně stojí za ocenění je pestrobarevná hudba Svetozara Štura a zejména pak kytarové sólo v úvodu i samotné závěru snímku.(29.12.2017)

  • HareS
    ***

    Ak by sme chceli ku kinematografii pristúpiť redukcionisticky a vyňať z jej artefaktov hláškonosné pasáže, presné by momentálne bolo rozpamätať sa na „Neber úplatky, neber úplatky, nebo se z toho zblázníš!“, časovým odstupom posvätenú prostopravdu, ktorú vo filme Oldřicha Lipského Jáchyme, hoď ho do stroje! vyslovuje postava Karfíka zahraná Ladislavom Smoljakom. Uvedeným sme zároveň nechceli nepoškvrnenému diváctvu nič z filmu Mŕtvi učia živých zaspoilerovať, ale už sa stalo. Na spoilery totiž opätovne nehráme a práve ste boli upozornení. ___ Martin Hollý, veľké meno, grandiózny tvorca, epik slovenskej kinematografie s ľahkosťou hoviaci si v žánrovej rozmanitosti, epik hlavne čo do počtu nakrútených filmov, cca tridsiatich hraných celovečerných. Spomedzi nich aj televíznych, aj tých určených pre kinodistribúciu. A vlastne sa uňho nájdu aj nejaké tie seriály, televízne inscenácie a v ranej tvorbe aj krátke dokumenty. Režisérskym štýlom to bol epik síce tiež, ale to už o čosi menší, Mŕtvi učia živých nech sú nám k tomu príkladom. S ľudským druhom je zle. Už aj názov filmu samotný ho degraduje a odsúva kdesi za hranicu životnosti a živosti, jednej z definícií jeho existencie. Mŕtvi v ňom stoja nad živými, učia ich a odovzdávajú im svoje poznatky. Lenže to radšej nemuseli. Tí mŕtvi sa totiž za svojho života nevedeli stotožniť s kohosi inak nastaveným morálnym kódexom a koexistovať s ráznym odmietaním lačného privyrobenia si úplatkami. Totiž tie sú vraj samozrejmosťou, každý bez rozdielu ich prijíma a hrabe pre seba. Ono odmietnutie identifikovať sa s morálnou bezúhonnosťou vyúsťuje v rozprávaní k samovražde. Tú ako bezvýchodiskový akt pácha Michal Dočolomanský, teda Emil Oršuľa, ním zahraná postava, ktorú sme vyššie v texte poňali ako synekdochu mŕtvych. Pre jeho stále živého oponenta Daniela Turčana, hrá ho Vladimír Kratina, dabuje Stano Dančiak, je Emilova smrť mementom, ktoré mu v podstate odkazuje, že hlbinne vsadený Kantov kategorický imperatív je len do praxe neprenositeľnou, smrtonosnou táraninou. No Dano, ak sa ti dá, s týmto vedomím ďalej ži. Férovosť a neohybná morálka sa zrazu vkladajú do polohy celoživotného tápania nad pravosťou a čistotou takého postoja. Ale to sme už na konci, takže na chvíľu sa v tejto moralitke vráťme späť v čase. ___ A keďže Martin Hollý vlastní titul zaslúžilý umelec a nemá ho len tak pre nič za nič, Mŕtvi učia živých nie sú iba onou moralitou, pretože za ňou je skrytý Hollého identifikovateľný štýl, také to skúmavé snímanie z opodiaľ, teleobjektívom, ktorý je vo viacerých scénach v takmer neustávajúcom, mierne plíživom pohybe. Kameraman: Stanislav Szomolányi. Ten spomínané zábery dôkladne strieda s tými snímanými zo statívu, disponujúcimi pevne ohraničeným rámom a veľkosťou. Mŕtvi učia živých je Hollý v takej tej polohe klasickej narácie v rámci jeho tvorby oscilujúcej kdesi medzi Nočnými jazdcami či prvými dvoma výňatkami z horskej trilógie, Medenej veže a Orlieho pierka. Príznaky klasického rozprávania sa prejavujú napríklad u postáv, ktoré napĺňajú konkrétne stanovené ciele. Emil má zdravotné problémy a chce byť vyliečený, Daniel je ten, ktorý to má vykonať. Veľmi zreteľný znak tohto naratívneho módu sa ukazuje aj v prestrihávaní medzi súkromnou a pracovnou líniou. Súkromnú v tomto filme reprezentuje manželský vzťah medzi Emilom a jeho manželkou a načínajúci sa milenecký medzi Danielom a susedkou a zároveň kolegyňou z nemocnice Elenou. Tá spočiatku frigidne odoláva a čo sa týka literatúry, dokáže do konca dočítať len Gričskú čarodejnicu a Čachtickú pani. Emil je inžinier, ktorý rád sekíruje svojich podriadených a rovnako rád sa poneviera v baloniaku po autoopravovni. Daniel je chirurg začínajúci v novej nemocnici a sťahujúci sa do nového bytu. Rozprávanie plynie lineárne a odohráva sa v priebehu niekoľkých dní, koľkých presne nie je jasné, časové rozmedzie je rozplynuté. Precízne je obmieňanie jednej a druhej naratívnej línie, Emilovej a Danielovej, teda dvoch morálnych životných fungovaní. Obom je spočiatku venovaný takmer rovnaký čas. Dve-tri scény z jednej, dve-tri z druhej a tak ďalej. Až kým sa vzájomne nepretnú a páni spoločne nestretnú u Emila kvôli Vladovmu haprujúcemu autu. Od tohto momentu sa rozprávanie znova rozteká do dvoch línií a postupuje totožne ako na počiatku. To však len do ďalšieho stretnutia, keď si Daniel z autoservisu vyzdvihuje opravené vozidlo. Toto rozbiehanie a zbiehanie je ústredným naratívnym motorom filmu. Centrálne dve línie pôsobia ako aplikovanie techniky paralelnej montáže, čo je však v tomto prípade neverifikovateľné, keďže informácie o časových údajoch práve prebiehajúceho deja sú nám utajené, teda nemôžu byť vnímané ako paralelné. Vlastne časovo nie, vzhľadom k sebe samým už áno. Pre Emila sú peniaze morálnym determinantom a úplatky nezboriteľnou istotou, že každá poctivá robota čosi stojí. Chirurg je zásadový a neúplatkársky. Hoci sám ich Emilovi pri oprave auta ponúkne, od iných sa principiálne kŕmiť nenechá. Ak by sme napísali, že Nemocnica na okraji mesta tu obcuje s Herzovým Upírom z Feratu, zbytočne by sme potenciálnych divákov zavádzali, tak k napísanému radšej dodajme, že klímy nemocnice a autodielne z dvoch vyššie uvedených výtvorov, sú tu skondenzované do jedného diela. To len na predstavu, aby ste vedeli, po akých priestoroch sú naratívne linky prevažne vedené. ___ Film využíva kontinuálny štylistický systém, štýl v ňom slúži sujetu, je mu absolútne podriadený a nijako na seba neupozorňuje, akoby „sám seba zamaskoval“, pretože podstatnejšie je precízne divákovo orientovanie sa v rozprávaní a nie ťahanie mu motúzov popod nos a zahmlievanie. Pri použití recenzentskej rétoriky spred tridsiatich rokov a jej citovaní sa dostaneme k čomusi ako „s použitím modelovej situácie došlo k uplatneniu istej zjednodušenej kresby charakterov oboch hlavných postáv, ktoré sa v priebehu deja nemenia, iba prehlbujú stopu svojho charakteru vo filme. Táto čiernobiela polarita ide však na úkor nielen dramatickosti postáv samotných, ale i celého filmu, ktorý je vo výsledku skôr komorným tvarom, sústredeným len na hlavných predstaviteľov. Ostatné postavy filmu sú len nevyhnutným inventárom. Netvoria adekvátnych spoluhráčov, ktorí by prehĺbili poznanie oboch protagonistov.“ (Obuch, Andrej: Kamerou a perom. In Smena. 2.8.1984) ___ Môžeme viac než súhlasiť, pretože film je postupne redundantný ani nie tou vykonštruovanosťou, to je nepresné slovo, skúsme inak, tou tézovitosťou, resp. jednostrannosťou postáv. Slabiny sa prejavujú pri výstavbe jednotlivých scén, ktoré sémanticky vypovedajú zväčša o priepastných kontrastoch medzi Emilom a Danielom a ich dvoma morálnymi princípmi. Jednoducho postavy nefungujú až tak dokonale ako komplexné plnokrvné individuality v celej svojej zložitosti. Jeden je morálne čistý, druhý skazený, toto má byť celé, nič medzi tým, žiadne vzájomné prestupovanie týchto životných postojov. Alebo vlastne nie, táto výčitka neplatí, pretože keďže sa nepohybujeme v relativistických postmoderných vodách, ale na Kolibe 80. rokov, také čosi radšej nespomeňme, lebo môže to byť použité proti nám. To, že Mŕtvi učia živých sú v konečnom dôsledku tvarom, ktorý čosi až zreteľne pranieruje, hranou diskusiou na tému odlišných morálnych axióm dvoch protichodných existencií, zároveň neznamená, že sú ešte aj veristickým svedectvom a hĺbkovo dolujúcou sondou zavedenou do nátur dvoch mužov, o ktorú sa však očividne chceli otrieť.(20.2.2015)

  • - Film sa natáčal v Bratislave, Galante, Malackách, Modre a na bratislavských Kramároch. (dyfur)

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace