classic

„Váš kolega vypadá, ako smutný papagáj s chrípkou.” / „Z Avignonu do Paríža. V kupé sedíš ty a vrah...?” / • Akýsi vnútorný hlas mi vskutku akosi i neustále našepkával, že práve tento naprosto pozoruhodný, »režisérsky debut,« pôvodom gréckeho režiséra Costa-Gavrasa, skrátka bude čímsi hodne zaujímavým vynikať, a to snáď nielen najmä týmto, priam luxusným, hereckým obsadením, à la: francúzska herecká smotánka [príslušní znalci budú vedieť, čo má tým básnik vlastne na mysli], ale zároveň aj mimoriadne scenáristicky prekombinovaným v rámci daného celku, až som sa povedzme možno trocha miestami i v samotnom dianí strácal, no zase na druhej strane bol tak energicky spracovaným [dynamická, čiernobiela kompozícia obrazu a rytmický, hudobný doprovod, alebo ešte aj energická postava v podaní Pierrea Mondyho a pod.], že určite nielenže iba z mojej strany sa napokon jednalo o celkovú spokojnosť, pričom súčasne danú vec dopĺňam i v tom pragmatickom zmysle, že akonáhle potenciálny divák má už dopredu automaticky vybudovaný «,vrúcny vzťah» ohľadom vyššie pomenovaných vlastností → miluje francúzsku kinematografiu vo svojej najlepšej podobe; tak si teda rozhodne príde na svoje! • Ak by som teraz predsa ozajstne niečo málo načrtol i z dejovej línie, tak nadviažem v tom ponímaní, že sa pomaly [vy]rysovala akási »detektívna línia,« pretože niektorého z pasažierov našli zavraždeného, o čom by v podstate vedel povedať trochu viac akýsi «čierny pasažier,» ktorý asi bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste, kedy poverený inšpektor Grazziani v podaní Yvesa Montanda - zrejme zrovna odteraz intenzívne hľadal očitých svedkov, ktorí by mohli priniesť oveľa viacej svetla do čoraz absurdnejšieho a zamotanejšieho prípadu, nakoľko pomaličky pribúdali i ďalšie mŕtvoly, ktoré znepokojovali nie iba mňa, ale súčasne hádam aj celé policajné, parížske oddelenie, keď boli všetci stále na nohách... • A najlepšia filmová pasáž bola predovšetkým vtedy, keď na scéne účinkoval Charles Denner [postava Boba Vaskiho], ktorý mi asi úplne najviac utkvel v pamäti, lebo na malom priestore predviedol neuveriteľne geniálny, herecký prejav, tak som si tak v duchu častejšie hovoril: „Aká veľká škoda toho, že k priamej dispozícii nedostal podstatne väčší priestor sa naplno realizovať,” kedy by zatienil aj ostatný zvyšok, inak podareného ansámblu, ktorý mal náramne kvalitne postavené figúrky na klasickej stolovej hre, »Človeče, nehnevaj sa,« s ktorými rozohrali fascinujúcu h-r-u s divokými ťahmi a kombinatorikou smerom na diváka, ktorý si už síce dajme tomu i právom myslel, že je takmer konečne vo vytúženom cieli [správne som dokázal odhadnúť JEDEN zlomový ťah súpera, musím sa pochváliť], no ale čo sa konkrétne týkalo toho kľúčového ťahu, tak v tom čase mal môj ďalší náprotivok ešte značnejší náskok, čiže tým pádom by som nikdy ani nečakal, že ma môže až takto prevýšiť?! = A kvôli tomu mám i akési rozporuplné pocity podobne, ako aj hlavní aktéri...? • Thrillerový titul, ktorý sa stal odrazovým mostíkom pre tohto talentovaného tvorcu, v ktorom už poznať znaky blížiaceho sa talentu.

Vidorovu verziu Vojny a mieru; následne vnímam najmä, ako teda i skoro nikdy nekončiacu, resp. akúsi mimoriadne »zdĺhavú záležitosť«, ktorá bola vo svojej podstate rovnako intenzívne vyčerpávajúcou, ako aj nemenej podstatné, čiže «vyčerpávajúce ťaženie» jednej z ústredných postáv, čo je vskutku v spoločnej kombinácii naozaj obzvlášť dosť zvláštnym zážitkom; dokonca ešte zároveň ukotveným skrz hollywoodske pozlátko, čo bolo mimochodom na moju náturu ozaj miestami už aj asi veľmi veľa, keď som sa znovu a znovu zase prizeral na akýsi silne sentimentálny, a k tomu i gýčovitý proces, pri ktorom som rozhodne neuveriteľne [pocitovo] strašne trpel, čo snáď stále umocňovala i účelová, astronomická minutáž v podobe 109 minút + 95 minút = 204 minút, čo inak predstavuje až nejaké 3 HODINY a 24 MINÚT!; áno, totižto tento zvlášť nudný a vyčačkaný titul bol akosi nerovnomerne rozdeleným na dva diely, kedy som zrejme úplne naivne uveril zrovna i tomu, že by sa to s príchodom druhého dielu mohlo napokon konečne zlepšiť, čo bohužiaľ boli vari len minimálne náznaky v rámci celkového zlepšenia, ktoré možno predsa trocha aspoňže niekedy bádať, povedzme napríklad: epická bitka pri Borodine? • Vezmite si, že na danom preteku, totiž som chcel teraz povedať, projekte, sa ["naraz"] zúčastnilo až 6 scenáristov, čo automaticky dopredu predznamenávalo nielen iba to, že pravdepodobne tu čosi dôležité [scenár] nebude fungovať na plné obrátky, čo sa inakšie s každou uplynutou scénou neustále len potvrdzovalo, že takmer z každého jedného kúta daného [umelého] prostredia, na mňa postupným spôsobom súčasne dychčalo i »melodramatické klišé«, s ktorým si nielenže tieto tri ústredné postavy vôbec nevedeli dať žiadne rady, ale väčšinou taktiež zachádzali až kamsi do totálneho extrému; inými slovami povedané: bývali naprosto nevkusne obsadenými, a preto pôsobili tak neznesiteľnými dojmami! • Ani Audrey Hepburnová, ba ani Ferrer s Fondom, sa do svojich rusky stelesňujúcich protagonistov absolútne nehodili, a to ani nehovoriac o ostatných postavách, kde by som mohol jednoznačne spomenúť i francúzsky náprotivok vo formáte Napoleona Bonaparta v podaní pôvodom českého predstaviteľa Herberta Loma, čo vo mne občas vyvolávalo až komický charakter. • Ani dočasné okorenenie situácie s Gassmanom či s Ekbergovou nakoniec neprinieslo pozitívnejšiu náladu, a tak už zostáva azda len skonštatovať, že prvú * udeľujem za opulentnú kompozíciu obrazu Jackom Cardiffom, pričom tú druhú a poslednú - po pravde ani nijako extra netuším, za čo vlastne, keďže tým pádom je len jedna žalostne málo? PS: Odporúčam originálne a rozsiahle spracovanie VOJNY A MIERU, odborníkom na slovo vzatým: S. Bondarčukom, než práve tento ťarbavý mišmaš, ktorý je veru [ne]obyčajnou stratou času.

Vskutku naprosto mimoriadne desivá, britská odpoveď na hneď predchádzajúci, americký, katastrofický titul v podobe The Day After, ktorá ma nielenže vydesila rovno až na smrť, ale zároveň i ktorú by mali úplne povinne ihneď vidieť nielen azda len najmä títo dvaja najväčší, psychopatickí predstavitelia dvoch najväčších svetových mocností, aby si [všetci] veľmi rýchlo uvedomili, akú spúšť by po sebe vlastne zanechali, ak by sa povedzme jeden z nich rozhodol stlačiť »jadrové tlačítko«; automaticky znamenajúce naprostú skazu v rámci celého ľudstva, pre ktoré by boli potenciálne následky extrémnymi, a k tomu i nepredstaviteľne katastrofálnymi [sic], ako si pomaly snáď ani nedokážeme sami vôbec predstaviť. • Britský režisér M. Jackson, ktorý v budúcnosti trebárs vytvorí tak rozdielne tituly, akými boli Osobný strážca & Sopka; sa ešte predtým najprv «odbornou optikou» pozrel čo najbližšie k tomu, čo by totiž nastalo vtedy, ak by sa v danej veci už prekročila pomyselná, „červená čiara”, a v tomto prípade ako s bodom epicentra z anglického [veľko]mesta Sheffieldu, kam v podstate tento hlavný autor situoval i toto strašidelné dianie, kedy najväčšia hybná sila jednoznačne spočívala predovšetkým zo scenáristického kreditu prostredníctvom Barryho Hinesa, ktorý bol tentoraz nabitým až na maximálne možné maximum s obzvlášť silne kladeným dôrazom na diváka → skrz neustále sa postupným spôsobom ponúkajúce sa informácie v samotnej nadväznosti na explicitné, nikoho nešetriace, naturalistické zábery, ktoré mi teda dali rozhodne poriadne zabrať, a to sa pritom považujem za veľmi skúseného diváka s takmer až oficiálne 3600-videnými titulmi! • Nebyť možno práve trocha pomalšej, úvodnej expozície, tak konečné hodnotenie by sa napokon zastavilo až na najvyššej miere totálnej kvality, nakoľko je tak výnimočne n-a-d-č-a-s-o-v-o-u, že ma nenechávala chladným, pretože po samotných „jadrových výbuchoch,” nastávala akási »nukleárna zima«, a to ani nehovoriac o nasledujúcich, pridružených okolnostiach... • Titulnú a čisto iba televíznu produkciu daného, filmového titulu, považujem za sakramentsky vysoko kvalitnú a realisticky nadštandardne spracovanú s neorealisticko-dokumentárnym nádychom, alebo dokonca by som teraz vyzdvihol i to, že „za málo peňazí, veľa muziky”, bolo ústrednou, charakteristickou povahovou vlastnosťou Vlákien, v ktorých sa asi najviac dbalo o to, aby sa navodila hodnoverná a hrôzostrašná atmosféra, ktorá si nikdy extra príliš nekládla servítku pred ústa, totižto to ani nebolo v jej priamom úmysle.

„Il y a une femme derrière tout?“ • Po ďalšom, a k tomu zároveň aj mimoriadne silnom, filmovom utrpení, musím bohužiaľ znovu skonštatovať, že v tomto dôkladne popisovanom prípade, to tomuto francúzskemu tvorcovi Jeanovi-Pierreovi [Melvilleovi], ako práveže v príkladnom; povedzme teraz len v akomsi, výhradne čiernobielom, »nočnom experimente« v New Yorku → mu to teraz absolútne naprosto nevyšlo, a to teda konkrétne i z niekoľkých patričných dôvodov, ktoré by som chcel zrovna na tomto mieste spomenúť:  I.) Hneď o tri riadky vyššie spomínanému fundátorovi to nielenže vôbec nezapasovalo pred kamerou, ako jednému z dvoch ústredných protagonistov, kedy stelesnil akéhosi novinára z miestneho plátku France-Presse; Moreaua, čochvíľa azda i čoraz viac intenzívne hľadajúceho akéhosi momentálne len nezvestného francúzskeho delegáta Fevre-Berthiera, ktorý sa neobjavil na určitom hlasovaní v klasickej budove Organizácie spojených národov, čo je zrejme prípad, ako stvorený iba pre neho, čo tentoraz ale vonkoncom neplatilo, nakoľko si prizval na pomoc i ďalšieho Francúza z konkurenčných novín, „Francúzsky zápas,” alias profesionálneho fotografa Delmasa. • A asi odteraz už začalo i nekonečné trápenie, kedy dané postavy neustále prednášali nevídané množstvo akýchsi ťažkopádnych replík, s ktorými ma vskutku privádzali do strašného zúfalstva, a to ani nehovoriac o tom, keď sa zrazu dostavil aj nasledujúci príchod koľkosi vedľajších postáv, tak vtedy na mňa väčšinou dýchala neuveriteľná afektovanosť a falošnosť ako vyšitá! • II.) Melville musel byť jednoznačne «americkým fetišistom» + so všetkým, čo k tomu už automaticky prislúchalo; t.j. do maximálne možnej nepríčetnosti fetišizoval celú americkú popkultúru, ďalej všetky tie vysokánske mrakodrapy, alebo by som tiež daný titul Dvaja muži na Manhattane; rozdelil asi na tieto 2 spôsoby: niečo medzi hraným filmom & náučným dokumentom s potenciálnou návštevou: a.) divadla; b.) nahrávacieho štúdia; c.) klubu atď; aby skrátka nielen domáce, francúzske obecenstvo malo dostatočný prehľad o tom, aké je vlastne toto VEĽKÉ JABLKO strašne c-o-o-l, do ktorého by si mal každý nadšenec niekedy s veľkou chuťou zahryznúť? A niekde medzitým sa rovnako nachádzal i nemenej vysoký obsah »nudnej vaty«, ktorá snáď stále viacej otupovala moje zmysly! • III.) Obsadenie bolo totálne otrasné, najmä úplne všetky vedľajšie postavy! • Sú nejaké, potenciálne +? Áno, našťastie nejaké boli, no za to ich ale zasa ani nebolo príliš extra veľa: čiže jediná * by bola nakoniec iba za pohodovú, bluesovú hudbu, vrátane i aktuálne premiérovaného, klasického titulu Separate Tables, ktorý si je možnosť počas sledovania aspoňže i na krátky okamih všimnúť; dokonca by som ešte na úplný záver taktiež doplnil i to, že mi to predsa trocha pripomínalo Ace in the Hole od B. Wildera, ktorý sa po kvalitatívnej stránke nachádza kdesi až svetelné roky od daného "experimentu" ďaleko, asi iba toľko z mojej strany na koniec. • ĎAKUJEM, ALE REPETE URČITE VIACKRÁT NEHROZÍ.

Kde mám v tejto veci vlastne teraz začať, keď vskutku ani pomaly nenachádzam dostatok vhodných slov, ktoré by napokon pomenovali možno až predsa prílišne ambiciózny, čierny titul [po scenáristickej stránke], a to konkrétne asi až so štyrmi šokujúcimi, »plot twistmi« v rámci celého rozprávania, čo bolo mimochodom na môj osobný vkus miestami naozaj vážne asi už aj trocha veľa... • Skrátka, nielenže som dané dianie začal postupne vnímať, ako totižto i príliš prekombinované, až sa v ňom začali možnože časom strácať i samotné postavy, ktoré si toho zobrali na plecia očividne oveľa viacej, než dokázali naostatok zvládnuť; v tomto prípade teda najmä i ústredný protagonista, resp. zabezpečený priemyselník Jacques Decrey, špecializujúci sa na priemyselné elektrické zariadenia. • I napriek tomu, že vôbec netrie biedu, tak to najskôr vyzeralo bohužiaľ iba zrovna tak, že jeho 8-ročné manželstvo s mimoriadne atraktívnou [zároveň i nemenej cudzoložnou] Glóriou, sa náhle otriasalo v samých ["betónových"] základoch, nakoľko sa manžel úplnou náhodou zrazu dozvedá, že ho naprosto surovým spôsobom podvádzala s akýmsi chudobným [divadelným] hercom Yvesom Normandom, čo ním na jednej strane tak hlboko otriaslo, že sa na strane druhej stával posadnutým, «vydieračským paroháčom», ktorý sa vari čoraz intenzívnejšie pokúšal predovšetkým len o to, aby manželka s milencom strašne psychicky trpeli, na čo používal čím ďalej, tým viac sofistikovanejšie nástroje, čo sa azda pomaličky začínalo konečne vymykať i spod kontroly, a ďalej už nebudem nijako extra zvlášť zachádzať do akýchkoľvek bližších detailov; jedine maximálne iba v tom zmysle, že tohto pomstychtivého jedinca sa s náramnou gráciou zhostil práve tento francúzsky predstaviteľ s tvárou Gérarda Ouryho, ktorý sa najprv venoval výhradne len hereckej profesii, odkiaľ už v podstate nebola ďaleká cesta k presadnutiu na režisérsku stoličku, čo zvládol rovnako nadštandardne. • A túto cudzoložnicu stelesnila vychádzajúca francúzska hviezda Jeanne Moreauová, ktorá sa svojim plne nadštandardným, hereckým prejavom → najviac blysla až vo svojej druhej polovici filmovej minutáže, čo boli súčasne i najlepšie scény v celom rozsahu servírovania z pozície režiséra É. Molinara [v obzvláštne znamenitom, režisérskom debute], s ktorým sa stretávam po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy. Vo svojej filmografii totiž má i niekoľko obstojných titulov, ktoré by ma mohli v blízkej budúcnosti ešte veľmi osloviť, len im treba avšak poskytnúť prípadný potenciál. • Apropo, a čo majú spoločné títo dvaja Lefebvreovci? Keď jeden stál občasne pred kamerou ako herec Jean, zatiaľ čo povedzme hneď ten druhý zase neustále stál i rovno za kamerou ako hlavný kameraman Robert, kedy práve snímal postavu súkromného detektíva Mauvina. Sú z rodiny, alebo poprípade sú iba bratancami, či len menovcami? Mohol by mi ktosi na to správne odpovedať...?

„PORÁŽKA PRE DROGOVÝ GANG. Americký drogový díler Veľký Rosillo zatknutý. 40 kg heroínu zabavených políciou na lodi v Le Havre.” • Ústredný francúzsky protagonista Henri z Nantes v podaní už vskutku teda naprosto tradične charizmatickým, francúzskym predstaviteľom JEANOM GABINOM, a to skutočne v rozhodne mimoriadnym spôsobom značne znepokojujúceho, francúzskeho titulu; jednak obšírnejšie pojednávajúceho skrátka iba o tom, aká vlastne surová je, resp. bola → v druhej polovici 50. rokov, XX. storočia, práve táto akási »drogová kultúra«, nielen snáď výhradne iba vo Francúzsku; a jednak bol súčasne taktiež rozdeleným i na akési 3 nadštandardné úrovne: od a). drogových dodávateľov [Jean Gabin ako nemenej Impozantný kšeftár s drogami], cez b). a to v priamej nadväznosti na priekupníkov s danými narkotikami [tu najmä so silne návykovým heroínom], až kdesi po c). à la konečných spotrebiteľov, bez ktorých by to zrejme asi nebolo úplne to «pravé orechové», nakoľko "n-a-r-k-o-m-a-n" znova a znova potrebuje ďalšiu dávku drogy, ako povedzme zase ja potrebujem ďalšie a ďalšie filmové [a knižné!] tituly, pričom niekde medzi týmito tromi úrovňami, sa rovnako neustále i akosi obzvlášť obšmietala francúzska polícia, ktorá sa vďaka svojim netradične zvoleným postupom - postarala nielenže o celkové ozvláštnenie daného diania, ale súčasne aj o vytvorenie akejsi realistickej atmosféry bez miestami ich aktuálnej účasti, keď sa postavy nachádzali v akomsi »drogovom opojení«, z ktorého som mával veľmi desivý pocit! • Výborné obsadenie: začínajúci Lino Ventura, alebo by som vôbec ani nepovedal, „že by bol Doinelov tatko až konkrétne zrovna takto po uši namočený v drogách!” • Maximálne odstrašujúci príklad vo veľa ohľadoch. • Apropo, a čo ešte tamten charakter, bezprostredne sa vzťahujúci na tuná prítomného Freda, tak to mi určite niečo istotne pripomínalo, na čo by mi mohol [z]odpovedať správne jedine azda iba F. F. Coppola, či ktosi jemu podobný?

„Komisár Bertrand brutálne zastrelený na Grande Corniche” • Na jednej strane tu mám policajta Stanislasa Borowitza, ako zároveň povedzme i divízneho komisára, a zase na strane druhej tiež i akéhosi, akože Taliana Antonia Ceruttiho, pričom sa vskutku variže stále úplne jednalo len o jednu a tú istú osobu, keď v druhom prípade pracovala najmä v akomsi prestrojení za darebáka či násilníka, a to teda konkrétne niekde medzi skorumpovanými policajtmi, ako bol mimochodom zrejme nielen iba tento surovou metódou »popravený pán« + dvomi gangmi, ktoré by rozhodne najradšej poštval samých proti sebe, o čo sa akosi neustále len usiloval, až sa obidva prechody medzi «zákonom & zločinom»; automaticky stávali sami o sebe pomerne dosť zaujímavými = kriminálny titul: Policajti a lupiči; s mimoriadne charizmatickým francúzskym predstaviteľom Jeanom-Paulom Belmondom v hlavnej [dvoj]role, kedy sa zväčša naplno realizoval v tej druhej variácii, ako už máva vo zvyku. • Rovnako som si taktiež býval veľmi dobre vedomým aj akýchsi občasnejších »scenáristických lapsusov« počas sledovania tohto svižného, a na moje počudovanie aj celkom rozsiahleho titulu, odohrávajúceho sa vo francúzskom slnečnom [veľko]meste v Nice, ležiacom na Azúrovom pobreží oproti malej dedine menom Ružomberok [odkiaľ ale našťastie ani nijako extra zvlášť zase nepochádzam], a k tomu i s nemenej väčším množstvom naozaj divokých a nápaditých sekvencií, až som takmer pomaly ani nestíhal im všetkým venovať i svoju náležitú pozornosť, tak som bol práve týmto Lautnerovým poňatím skutočne ohromeným, že s naprosto čírou radosťou si teraz rád zatlieskam, aby som tým v podstate vyjadril moju celkovú spokojnosť, s ktorou určite nemôžem byť nespokojným. • A s vysokou pravdepodobnosťou vrelo každému iba odporúčam, kto by chcel mať čo dočinenia s daným m-o-n-s-t-r-e   s-a-c-r-é[om]; apropo: kompozícia obrazu v podaní Henriho Decaëa, tvorila minimálne takých 60-70% celkového úspechu v rámci celkového ponímania, a skúste si následne spočítať, koľko[krát] vlastne spolupracoval s toť prítomným Bébelom?

„Michelangelovo vrcholné opus magnum podobne, ako povedzme Michelangelova fresková výzdoba Sixtínskej kaplnky?” • Britský herec David Hemmings v akejsi cynickej úlohe módneho fotografa Thomasa, ktorý počas jednej návštevy v zelenastom londýnskom maryonskom parku, vzápätí nafotil konkrétne až toľko zaujímavých fotografií, koľko mu vskutku jeho »fotografické filmy« k tomu plne vystačili; zachytávajúc naprosto rýchly sled momentiek zamilovaného páru, ktorý zrejme ani nemal žiadneho tušenia o tom, že poslúžil ako nejaký «vhodný objekt» práve tomuto profesionálnemu fotografovi bez akýchkoľvek bližších zábran, prostredníctvom hľadáčika väčšinou hľadajúceho iba čo najlepší fotografický moment, a zakaždým pripraveného vari hneď stlačiť spúšť, keď to avšak daná situácia napokon povolí, resp. „tentoraz fotil iba naslepo,” keďže až po následnom a hlbšom skúmaní vyvolaného filmu, [ne]vedomky zisťuje, že tu asi niečo nie je ihneď s kostolným poriadkom; presne tak, nielenže sa stal akýmsi [nepriamym] svedkom vraždy, ale zároveň [nepriamo] na daný objektív zachytil i túto vraždu, a tak sa snáď automaticky natískala otázka v tom prozaickom zmysle, že čo vlastne podnikol odteraz, keď už totižto disponoval zrovna takýmito zásadnými a užitočnými informáciami/fotografiami? • Nemôžem si nijako pomôcť, ale v celom rozsahu sledovania daného titulu - som si nevybudoval žiadny vzťah [akékoľvek sympatie] k ústrednému predstaviteľovi, ba dokonca ani k ostatným, vedľajším postavám, nakoľko takmer ani nemali žiadny herecký priestor sa naplno predviesť, ak aspoňže tiež nepočítam i tie bláznivé, a obzvláštnym spôsobom rozkokošené dievčatá, ktoré boli pomaly ochotné urobiť asi čokoľvek, len aby si ich dal Thomas na veky vekov zvečniť; kedy vôbec najzaujímavejšie momenty nastávali najmä iba vtedy, keď hlavná postava buď držala v ruke klasický fotoaparát a so svojimi nadštandardne zvolenými postupmi si postupne získavala i priazeň diváka, alebo rovnako aj vtedy, keď sa zase naplno realizovala vo svojom laboratóriu; v inakšom prípade bývala skoro úplne bezmocnou v rámci celkového rozprávania; skrátka okrem spomínaných vlastností - nemala čím iným extra osloviť. • Tým pádom asi celkom právom považujem titulnú Zväčšeninu, predsa za mierne nadhodnotenou, než aká teda i v skutočnosti je, pretože sa mi javila byť, ako máličko nedotiahnutá v pozícii podobnej konštelácii z predchádzajúceho titulu v podobe Dobrodružstva, kde autor-Antonioni, nechal na "drzovku" zmiznúť sprvoti hlavnú postavu Annu v podaní Ley Massariovej, zatiaľ čo v tejto chvíli sa zachoval obdobne, kedy sa zasa pomaličky vytrácala Jane v podaní Vanessy Redgraveovej, no musím podotknúť, že titul s Monicou Vittiovou v hlavnej role fungoval oveľa lepšie ako celok, než akurátne tento recenzovaný počin, na ktorom mi asi najviac prekážal predovšetkým ten mimoriadne chladný odstup, ktorý bol síce aj predtým úspešne zaznamenaný, čo sa týkalo ústrednej postavy, no narozdiel od ženskej predstaviteľky, nemal mužský proťajšok toľkoto charizmy na rozdávanie = nemastné-neslané, herecké stvárnenie. • Forma mala miernejšiu prevahu nad obsahom.

Neznesiteľne otravný, sentimentálne zodratý gýč s naprosto nonšalantne ošementným, scenáristickým kreditom, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o mimoriadne toporných, a k tomu i nemenej naivných, hereckých prejavoch, čomu sa bohužiaľ tentoraz akosi nevyhol ani ústredný protagonista v podaní Jeana Maraisa, ktorý sa zasa znovu pokúšal najmä o to, aby hneď naraz - povedzme stelesnil nielen »ušľachtilého šľachtica«, ale zároveň aj akéhosi «žoviálneho chudáka» z bežného chudobného francúzskeho ľudu, a to mimochodom iba kvôli tomu, že z prvej fázy systematickým spôsobom nastal prechod do ďalšej fázy, a zase opačne, t.j. vážený markíz Rodolphe de Sambreuil, počas jednej súťaživej jazdy na kočiari, narazil do istého človeka, ktorý čochvíľa svojim zraneniam podľahol, čo s ním tak »strašne otriaslo«, že sa to vzápätí snažil hocako odčiniť, odkiaľ v podstate už kľukatou trasou viedla cesta priamo k Márii Godinovej; neskoršie ku kladným a záporným [a obzvlášť zákerným!] postavám, vrátane vôbec i akýchsi fantazmagorických ilúzií s intrigánskymi prvkami; a to je v skratke zrejme práve táto francúzska titulná zlátanina v podobe Tajomstiev Paríža, a to konkrétne pod taktovkou režiséra Andrého Hunebellea, budúceho tvorcu "fantomasoviek", ktorý si v danom titule tých všelijakých ingrediencií zmixoval asi až cezpríliš, čo malo potom úplne opačný charakter, než aký teda pôvodne i zamýšľal.

„Pani Pedecarisová, sú s Vami potiaže!” • Arabský, púštny pirát Mulai Ahmed el Raisuli, alebo poprípade ak ešte chcete, tak i akýsi „vodca skupiny berberských povstalcov,” teda konkrétne dňa 15. októbra 1904, okolo 13:00 hodine, podľa zemepisnej šírky sa najskôr ocitám len niekde v Tangeri, nachádzajúceho sa v moslimskom Maroku, kam v podstate následne vtrhol i tento podstatne odvážny rebel, aby povedzme, že zrovna uniesol práve iba týchto troch amerických občanov: Pedecarisovcov v zložení matky Eden a jej dvoch detí: Williama & Jennifer [v skutočnosti sa ale jednalo o mužský proťajšok v podobe Iona Hanforda Perdicarisa, pozn. recenzenta], pričom je naprosto teoreticky [snáď i prakticky!] dosť možné, že sa do danej »kauzy« predsaže nakoniec obuje i samotná, americká «hlava štátu», resp. v poradí už 26. prezident USA Theodore "Teddy" Roosevelt, Jr., ktorý vskutku má hodne značný záujem najmä o to, aby sa daná vec akosi dala čo najrýchlejšie hneď do poriadku, a tak sa mi tým pádom pred mojim užasnutým zrakom postupne rozprestieral i samotný názov tohto pôsobivého, dobrodružného titulu Vietor a lev, kedy na trochu vyššie spomínaných protagonistov; áno, a z osobného hľadiska ma rovnako zaujalo nielen stvárnenie Raisuliho Škótom S. Connerym [niekdajším predstaviteľom Jamesa Bonda ako stelesňujúceho Araba, no súčasne taktiež asi ani zrejme neviem ihneď popritom všetkom ponímaní správne posúdiť i to, či to bol úplne najšťastnejší nápad?], ale zároveň aj nemenej zaujímavého "Teddyho" v podaní Američanom Brianom Keithom, čo mimochodom v jeho priamom, hereckom stvárnení, bolo niečo neuveriteľne nevídané, a to nielenže iba kvôli tomu, že svojmu reálnemu predobrazu, „akoby normálne z oka vypadol, ach, tá podoba bola neuveriteľná,” ale vďaka súbežným prestrihom medzi ním a rebelom, by som danú situáciu zdôraznil v tom zmysle, že svoj náprotivok po hereckej stránke o čosi prekonával; čiže sa teraz vraciam k tomu, čo by sa malo na nich akože vzťahovať, t.j. kto je v tomto prípade vietor, a pre zmenu zase, kto je lev, čo si nie je vôbec ťažké domyslieť? • Skrátka, viacej som si užíval scény z Washingtonu, ako z marockej púšte, ale scenárista a režisér v jednej osobe J. Milius [budúci tvorca Barbara Conana], kedy by sa dalo celkovo podotknúť, že aj daný titul bol tak trocha »barbarsky« prevedeným; bol až natoľko šikovným, že si obidve fázy veľmi obstojne postrážil, i keď zasa «strihové prechody» medzi jednotlivými fázami - miestami pôsobili rušivým spôsobom, kedy by sa ale nedalo povedať, že by strihová skladba - obzvláštne vo fáze príliš ne[za]fungovala, skôr naopak. • Popri medzičasom už trocha spomínaným "Ničiteľom dôvery" & "Teleskopickým Teddym" & Plukovníkom, čo je stále jedna a tá istá osoba, ako hore uvádzaný prezident, ma zaujala i hudobná partitúra J. Goldsmitha, autentická výprava Gila Parrondoa a skutočný režisér najzvučnejšieho mena J. Huston v jednej z menších úloh, ktorý v tom istom roku [1975], podobne tiež [z]režíroval i S. Conneryho v titule Muž, ktorý chcel byť kráľom, čím chcem naznačiť azda len to, že tentoraz sa v spoločnej scéne ani nijako extra zvlášť nestretli! • Podobalo sa to na môj mimoriadne obľúbený počin LAWRENCE z ARÁBIE, ale nebolo to presne to isté, ibaže sa titulným hrdinom nadostač inšpirovalo. PS : Apropo; hovorí vám niečo meno Steve Kanaly? Totižto, následne stelesní jednu z kultových postáv - Raya Krebbsa v „legendárnom seriáli” Dallas, a pamätáte si, keď sa ešte vysielal na televíznych obrazovkách?