Osvětim: nacisté a konečné řešení

Absolútne autentické, historicky verné a skvelé dielko, ktoré má bohatý prínos z hľadiska dejinnej hodnoty. Je neuveriteľné, koľko toho sa ešte môžete dozvedieť o v podstate otrepanej téme zvanej „Osvienčim“ a to len vďaka svedectvám priamych svedkov a účastníkov. Prvé veľké poučenie zo seriálu je, že každý z nás sa možno za daných okolností mohlo stať nacistom, či už pod tlakom alebo dobrovoľne strhnutý mocou, že „teraz môžem robiť niečo, čo som nemohol a úplne beztrestne.“ Je zaujímavé ale sledovať všetky národnosti, dokonca aj tie utláčané, že aj tieto často boli pyšné a nadradené. Churchill raz povedal: „Prečo by sme sa my Angličania mali hanbiť za nadradenosť, keď my sme v skutočnosti nadradení?“ V tomto dokumente sa dozvedáme šokujúco ale aj to, že dokonca Židia medzi sebou navzájom mali pocity nadradenosti a že nemeckí Židia si mysleli, že sú niečo viac ako tí poľskí. Nadradenosť teda nie je iba doménou Nemcov. Je to niečo, čo má v sebe asi každý národ a takmer každý jednotlivec, povyšovať sa nad druhého. V prípade vojny sa potom ľahko ospravedlňujú zverstvá, ktoré sa stali aj na strane víťazov. Skvelé sú tu svedectvá dokonca aj od slovenských občanov, kde môžeme vidieť starčeka, ktorí vôbec neľutuje, čo sa Židom stalo, že si to vlastne vo všeobecnosti zaslúžili. Keď to porovnám so súčasnosťou, ak by prišli dnes podobné podmienky, nebola by väčšina s radosťou vykonala niečo podobné Cigánom? Nakoniec tu vidíme aj Židov, ktorí po oslobodení prenasledovali Nemcov a takisto ich bez súdu zabíjali a jediná ľútosť? Že ich nepozabíjali ešte viac. Dostávame úplne nové informácie, keď napríklad zistíme, že v Osvienčime bol dokonca verejný dom. Summa summarum, človej je proste už taký tvor, náchylný zneužívať moc podľa toho, ako mu to situácia aktuálne a pokiaľ možno beztrestne dovolí. (24.05.2016)

Založené na knihe, ktorú mám k dispozícii, platí sa ju prečítať, no tento seriál je jej verným zrkadlom a čo ponúka navyše? Hlavne mrazivé obrázky, rekonštrukcie a hudbu, ktorá sa vás silno dotýka. Azda najlepší seriál o Osvienčime a koncentračných táboroch v dejinách. Komplexné a založené na rozhovoroch s ľuďmi, ktorí tam boli – vrátane esesákov. Seriál je zároveň päsťou na oko tým pochábľom, ktorí tvrdia, že sa to nikdy nestalo. Prvá časť ponúka príbeh o zrode Auschwitzu, ktorý bol predtým len schátranými kasárňami poľskej armády. Rudolf Hoess ich prebudoval na tábor, neskôr sa to rozvinulo aj na tábor smrti, no a práve on je autorom známeho: „Arbeit macht frei“. Máme tu ale výpovede aj o tom, ako sa zabíjali aj väzni medzi sebou, a bolo to úplne normálne. Dozvedáme sa tiež o likvidácii postihnutých a o čistkách v Lotyššsku či na Ukrajine. Zvýroku Hansa Friedricha, ktorý strieľal Židov v lesoch, naozaj tuhne krv v žilách: „Čo som si pri tom cítil? No nič, myslel som si len, mier dobre... Aby som ich presne zasiahol. Na toto som presne myslel... Pre nás to boli len židia.“ (23.01.2021)

Výstavba Brezinky – vyhladzovacieho tábora pri Osvienčime a barakov. Výrok väzňa: „Mali sme len jeden trvalý pocit. Môžu nás kedykoľvek zabiť a nikto sa nebude pýtať prečo. Všade bola len smrť, žili sme so smrťou. Šokujúce je aj to, že nemeckí židia sa pozerali na poľských zvrchu, oni sami ich mali za podradnejších. Ďalej sa tu rozoberajú aj ghetá a ako sami židia museli rozhodovať, kto pôjde prvý preč. A niektorí z nich to zneužívali ako známy hajzel Rumkowski, ktorý zneužíval ženy a správal sa ako pán ghetta v Lodži, akoby ani sám židom nebol. A tak aj dopadol. Ďalej je tu vysvetlené zrodenie myšlienky o vyhladzovaní cyklónom B. Najšokujúcejšia v tejto časti je pasáž venovaná Slovensku výpoveď dedka, bývalého gardistu, ktorý na staré kolená ešte v dobrom spomína, ako sa mu dobre žilo, keď dostával prídely z majetkov deportovaných židov. (23.01.2021)

Fokus je zo začiatku orientovaný na francúzskych židov. Tu máme aj svedectvo Oskara Groeninga o tom, ako nacisti nemali problém odvážané a kričiace deti len tak otrieskať v nahom stave o okraj nákladiaka. V iných výpovediach sa ale vyslovil aj takto: „Keď sme zabíjali deti, my sme v nich nevideli nepriateľov, ale kolovala v nich krv nepriateľa a nepriateľské teda bolo to, že by raz vyrástli v žida, ktorý bol potenciálne nebezpečný.“ Najdramatickejší bol ale popísaný príbeh o úteku z tábora, kedy sa väzni prezliekli do nacistických uniforiem a podarilo sa im ufujazdiť. Nasleduje popis Treblinky, kde ľudia zomierali takmer okamžite, no keďže spočiatku neexistoval systém vysporiadania sa s mŕtvolami, tie sa povaľovali a rozkladali len tak na kope či pri ceste a zápach bol cítiť na kilometre ďaleko. Ukázaný je tu aj dobrý nácek Albert Battel, ktorý židom pomohol (na čo sa žiaľ prišlo až takmer 30 rokov po jeho smrti). (23.01.2021)

Korupcia a krádeže, no vlastne len to držalo esesákov pri tom, čo robili, mali za to dobre zaplatené a obete sa dali okrádať. Humus nad humusy. Vysvetlená je selekcia, plynové komory, práva a smrť v táboroch a slávna „Kanada“ ale aj zaujímavý ľúbostný príbeh esesáka so slovenskou židovkou. Mengele a Irma Grese majú tiež svoju vlastnú zaujímavú kapitolku. No a završuje to stále viac odhaľovaná časť Osvienčimu, o ktorej sa doteraz vedelo len málo – existencia nevestinca. (23.01.2021)

K dispozícii sú tu najvzácnejšie fotografie zo selekcie a z toto, čo sa dialo po príchode do tábora, po vystúpení z vlaku. Je mrazivé sledovať tváre ľudí idúcich na smrť, väčšina z nich o tom ani nevedela. Posledné zábery na fotke ľudí, ktorí boli o pár minút mŕtvi. Je to des len pomyslieť. Zaujímavosťou je tu tiež Eichmanov vlak, ktorý odviezol cez 1600 židov z Maďarska do bezpečia ako „gesto dobrej vôle“ za mastnú sumičku v prospech Eichmanna. Smutným faktom je zas neochota spojencov bombardovať tábory, hoci ich mali kedykoľvek na dostrel. Ešte hroznejšie je ale cesta väzňov, ktorí prežili, kde sa dozvedáme, že spoluväzeň s pocitom šťastia zabil druhého spoluväzňa len preto, že on bol Žid a druhý väzeň Nemec. (23.01.2021)

Príbeh o tom, ako sa zodpovední za tieto šialenstvá snažili uniknúť spravodlivosti. Vďaka poznámkam Rudolfa Hoessa z väzenia sa dozvedáme strašne veľa o pokrivenej osobnosti tohto človeka. On to ani nerobil z nenávisti, bral to ako prácu a povinnosť. Keď spojeneckí vojaci odhalili tábory, až potom im bolo jasné, proti čomu vlastne bojujú. Páčilo sa mi však, že dokument ich neukazuje len ako svätcov a otvorene pripúšťa, že spojeneckí, najmä sovietski vojaci, oslobodené ženy znásilňovali. Opäť sa vraciame nielen na Slovensko a ukazuje sa tu, že návrat židov do domoviny alebo k bývalým domom, majetkom, bol skoro nemožný. Na druhej strane židovské komandá sa mstili a zabíjali beztrestne, ani táto téma neostane neodkrytá. (23.01.2021)