Idioti

Lars von Trier ve svém filmu uchopil problematiku postižených ze všech možných úhlů pohledu. Hlavní téma rafinovaně maskuje pod roušku na oko nevhodného chování skupinky vtipálků/intelektuálů, kteří si na veřejnosti hrají na mentálně postižené, na idioty, zesměšňují okolí, což samozřejmě většinu diváků znechutí. Důležitá sdělení se však ukrývají pod povrchem této naturalistické a hrubé stylizace; překážející postižený člověk, kterého se zdravý snaží nevidět nebo jak se ho co nejrychleji zbavit, jak asi probíhá soukromý život postižených, bezstarostný a příjemný pocit ze společnosti více podobně retardovaných lidí, pohled úřadů na tuto problematiku..apod. Tím pádem se dá film sledovat ve dvou rovinách: hra na idioty a život idiotů interpretovaný postavami jako takový. Režisér postupně v průběhu plynule přechází z jednoho do druhého, snižuje element hry a přidává na „skutečnosti“ situací, postav i samotného příběhu, čímž nás stále více nutí do vnímání a hodnocení reálného světa postižených lidí. Ukazuje nám jak pozitivní, tak i negativní stránky jejich života. K další proměně v rámci filmu dochází vnímáním příběhu z hlediska postavy Karen. Zpočátku se nám chování skupiny jeví jako zcela nevhodné a trapné, což Karen sama komentuje, poté prochází určitým procesem uvolnění a absolvuje se skupinou všelijaké situace, které se zdají být příjemné, bezstarostné a skoro až ideální. Poprvé přehodnocujeme chování skupiny a zdá se nám, že její počínání vlastně není tak zlé, jak se zdálo. Trier mě zde tlačí do úvah, jestli tedy skupina koná obecně dobře či špatně. Prostřednictvím Karen se náhle vnímání skupiny otočí, když se sama plynule stane jejím členem. Tečkou v této proměně je samotný závěr, kdy Karen opodstatněně dává přednost skupině před vlastní rodinou. Najde zde klid a uvolnění, které tolik potřebuje. Počínání skupiny se nám nyní jeví ve zcela jiném světle než na začátku. Trier pokládá důležitou otázku: co je horší-předstírat postižení a tím uvádět do rozpaků „zdravé“ lidi anebo zdraví lidé, kteří se snaží distancovat od této menšiny? Zajímavé je také vnímání příběhu filmu. Když odečteme „dokumentárnost“ vyprávění, zjistíme, že o hlavních postavách nic nevíme, nevíme, kdy a kde se příběh odehrává, kdo je Karen a hlavně proč jedná tak, jak jedná. Důležité informace se neobvykle dozvídáme až v průběhu filmu, tedy ne v expozici, jak jsme zvyklí, a hlavní motivaci a nejdůležitější příběhovou „spojovací“ informaci až na samém konci. Za jednu z nejpovedenějších scén považuji obhlídku strýčkova domu, který se má prodávat. Trierovi se zde podařilo vykřesat minimalisticky vystavěnou chladně realistickou situaci, která reprezentuje a vystihuje pomyslný vztah handicapovaných s okolním světem. Idioti šokují. Pro nezkušeného diváka může film být přehnaně naturalistickou až nepříjemnou podívanou. Objeví se tu mnohokrát nahota, ztopořený penis, reálná skupinová soulož, která hraničí s pornografií apod. Trier měl na svoje herce opravdu extrémní požadavky, ovšem dokázal je k tomu přesvědčit, což dokazuje jeho brilantně zvládnutý dokumentárně-režijní přístup. Herecké výkony jsou vynikající, k tomu není co dodat. Co se formální stránky týče, je třeba vnímat dílo v kontextu Trierova Dogmatu 95. Ruční digitální kamera, dokumentární styl natáčení, reálie a další prvky vhodně podporují záměr i téma. Rozostřený či naopak moc ostrý obraz přidává na autenticitě, čas od času si povšimneme mikrofonu v rohu záběru, což opět podporuje „reálnost“ příběhu, sdělení. Oceňuji ostré, neuhlazené střihy, které podporují samotné sdělení dané scény na úkor krásy obrazu. Stříhá se často, proti pravidlům vazby záběrů, často jen po větách či výrazech herců, aby vynikla myšlenka, či se zdůraznil kontrast, ne atmosféra, což může být jeden z postupů dokumentárního filmu. Na druhou stranu musím přiznat, že právě po stránce střihové mi několik věcí vadilo. V několika scénách, například když Jeppe sjíždí na lyžích sráz, je hodně přebytečného materiálu. Poté, co ho ostatní nesou na ramenou, už je význam scény jasný, přesto se ještě na tuto scénu po dlouhou dobu díváme. S tímto jsem měl trochu problém, film bych zkrátil, 117 minut je podle mého moc. (10.01.2009) (méně) (více)

Film je o ľuďoch a ich existovaní v spoločnosti. Podtitulom tejto snímky je slogan, v ktorom sa hovorí, že ide o idiotský film o idiotoch a pre idiotov... Trier však neponíma slovo idiot v jeho hanlivom význame. Postava IDIOTA mu slúži skôr ako nejaký prostriedok na vyjadrenie svojho protestu a pomôcka pri hľadaní cesty k vymaneniu sa z tohto naprogramovaného a spoločenskými normami riadeného sveta. Idiotom sa teda stáva každý, kto v sebe nachádza vnútornú silu vzoprieť sa pravidlám všeobecných meradiel, podľa ktorých by mal byť kmitajúcou súčiastkou v obrovskom mechanizme povrchnosti súčasného moderného sveta. Hlavnou hrdinkou filmu je Karen, strápená žena, ktorá sa nevie spamätať zo straty svojho synčeka. Chodí po svete ako bezprízorná až kým nestretne Stoffera a jeho priateľov, ktorí sa hrajú na mentálne postihnutých, chodia na bežné miesta (reštaurácie, plavárne), kde provokujú, alebo vystavujú obyčajných ľudí nejakej skúške trpezlivosti a pochopenia. Každý člen skupiny vníma svoje "bytie idiotom" inak. Pre niektorých ide len o hru, obdoby nejakej reality show, pre iných zase predmet filozofických úvah. Karennino rozhodnutie "stať" sa idiotom pramení z túžby demaskovať sa pred spoločnosťou a sebou samou. Triér necháva Stoffera uvažovať nad stavom dnešnej spoločnosti, práve on je tým, ktorý aspoň čiastočne obhajuje a dáva zmysel tomuto idiotskému ansámblu. Jediná Karen dokáže aj napriek svojej citovej traume vniesť do spoločnosti poetické a úprimné rysy- empatiu, úprimnosť, prirodzenosť. Keď začne vyjadrovať svoje pocity, ktoré cíti z jednotlivých členov, mnohí sa nezdržia emócií. Je teda jasné, že práve tieto myšlienky vzájomnej empatie sú spoločnosti idiotov cudzie. Triér dokonca ponúka aj názorný príklad citovej vprahnutosti celého kolektívu. Osobné stretnutie s mentálne postihnutými ľuďmi je pre nich len akousi atrakciou a nie sú schopní vnímať pocity, ktoré pramenia z osobného stretu s naozaj chorým človekom. Jediná Karen chápe aj vyššie a hlbšie súvislosti v procese uvoľňovania svojho vnútorného idiota. Posolstvo, ktoré Triér touto scénach sprostredkovať by sa dalo klasifikovať ako obrovský paradox. Na jednej strane Stoffer hlása myšlienky o skazenosti falše a pretvárky (falošný súcit muža, ktorý si kupuje výrobky postihnutých ľudí), no a na strane druhej spôsob, ktorým nechal svojich hrdinov proti spoločnosti bojovať opäť smeruje len k divadlu pretvárke (hra na idiotov, predstieranie mentálneho zaostania...) lebo to je jediný možný spôsob ako sa ubrániť voči neľútostnej kruto pravdivého citu. Podobný zámer chcel Triér vyjadriť aj v dvoch sexuálnych scénach, vytvoril krajné polohy filmu v dvoch diametrálne odlišných obrazoch sexuality. Mnohopočetné sexuálne radovánky symbolizujú povrchnosť a prázdnotu. Idioti opäť len hrajú divadlo. Intimita sexuálneho aktu je zatlačená do úzadia a opojnosť necenzurovaného ukojenia svojich sexuálnych chúťok ponúka prchavý pocit oslobodenia sa z okov spoločenských konvencií, no v skutočnosti bez hlbšieho významu. Paralelne s hromadnou láskou sa odohráva zblíženie Jeppeho a Josephiny. Stvárnenie tejto scény stojí vo výraznom kontraste s scénou gruppen sexu. Milovanie týchto dvoch ľudí je zahalené rúškom cudnosti. Úprimnosť tohto aktu je symbolom domova. Pre Josephinu a Jepppa nikdy nebol pocit skutočnosti tak intenzívny. Josephinine vyznanie lásky po akte zblíženia neboli adresované priamo Jeffovi. Boli to vety, ktoré povedala pod emočným nátlakom, týkajúceho sa domova a sveta „tam vonku“, neboli adresovane osobe Japa, ale skôr to bola reakcia na uvedomenie si mnohých súvislostí. Tieto slová boli predzvesťou, že Josephina sa čoskoro d skupiny odseparuje. Jedinou, ktorá pochopila zmysel hry na idiota bola Karen , tá ako jediná sa rozhodne rozhodne splniť Stoferovu požiadavku robiť zo seba idiota aj v veľmi šmykľavej pôde medziľudských, rodinných vzťahov. Karen sa zohodne páli všetky mosty- vypľúva matkin koláč, čím jasne dáva najavo, že nad rodinou a jej významom pre ňu vyniesla ortieľ... Záver filmu je tiež zrejmý, nakoľko vo výpoveďových flashbackoch Karen absolútne absentuje. Zdá sa, že vyniesla záver len nad vzťahmi smerom dozadu, do minulosti, a zrejme znemožnila aj vývoju vzťahov aj smerom do budúcnosti, nakoľko na plátne chýba... (08.01.2015) (méně) (více)

(Dávnejšie napísaná reakcia, prerobiť, obsahuje SPOILERS) Po veľmi úspešnom filmovom dramate Prelomiť vlny (1996) a nemenej úspešnom pokračovaní svojho mysteriózneho seriálu Kráľovstvo II. (1997) sa Lars von Trier vydal vo filme Idioti úplne iným satirickým a parodujúcim smerom. S faktom že sa jedná o druhý film hnutia Dogme 95 hneď po úspešnej Vinterbergovej Oslave sa samozrejme poja aj obmedzenia tým najväčším je samozrejme vizuálna, estetická stránka filmu ktorá má dať väčší dôraz na postavy a dej ale toto minimalistickejšie poňatie zvládol Trier o míle lepšie v Dogville ktorý so svojou obmedzenou estetikou dával viac vyniknúť príbehu ale zároveň bol spracované vkusne a originálne, v prípade Idiotov som si ale skutočne neužíval dívať sa na materiál ktorý vyzerá ako náhodne a mimochodom nahraný amatérsky, roztrasený film. Film začína bez akéhokoľvek formálneho úvodu ale podľa popisu nijak prekvapivo "normálnymi" ľuďmi ktorí sa správajú ako idioti a aj keď je to spočiatku iste zaujímavé a v zopár scénach vtipné je nutné povedať že vo filme je používaný zväčša lacný humor, málo originality, nevkusné zosmiešňovanie a scénky skončia mnohokrát viac trápne ako vtipne rozhodne to často nie je príjemný film na pozeranie. To by nevadilo ak by film poskytol dosť substancie na to aby to vyvážil lenže jediné zaujímavé čo z filmu vyplýva je úvodná reflekcia toho ako sa spoločnosť správa k Idiotom (mentálne zaostalým, odlišným ľudom) - s opovrhnutím, ohrnutým nosom a snaží sa ich čo najviac separovať od obyčajných ľudí a kedže ľudia zobrazení vo filme nevedia že idiotstvo postáv je len predstierané môže to byť skutočný náhľad do ich psychiky a správania. Lenže toto je téma ktorá čiastočne vystačí na prvú odhadom polhodinu kedy sa tým zaoberajú a zvyšok filmu je útrpne prázdny až na klasické, vágne posolstvo proti súčasnej konzumnej spoločnosti ktorá si pri snahe zaplniť svoje bankové konto zabúda užívať život a stráca slobodu lenže táto téma je len mierne, nezaujímavo načrtnutá a dalo sa z nej vyťažiť omnoho viac ako tento nevýrazný podtón. Film sa zrejme snaží presadiť aj posolstvo prezentované citáciou: "Každý má v sobě vnitřního idota" a že ak sa odtrhneme od spoločnosti a budeme robiť len to čo nás baví budeme šťastnejší lenže myslím že vzhľadom k exekúcii filmu a po tom čo vidíme patetický život skupiny postáv ktorých bytie spočíva v hraní sa na idiotov a robenia si srandy z ľudí ale aj samých seba by si túto cestu nikto dobrovoľne nezvolil a nezdá sa že práve odradenie by bol zámer prezentovaný vo filme aj keď v tomto ohľade by bol film úspešný. Hlavný problém filmu leží v postavách zatiaľčo film bol propagovaný ako skupina intelektuálov ktorí sa správajú ako idioti čo môže priniesť fúru zaujímavých situácií a konfliktov v správaní sa postáv nie je ani štipka intelektu či zaujímavého náhľadu na život. Správajú sa ako patetické, nesympatické, nevyspelé, hlúpe, jednotvárne 5 ročné deti ktoré sú takmer na nerozoznanie od skutočných idiotov a neposkytujú väčšinu deja žiadne morálne konflikty, žiadne zaujímavé zápletky a strety medzi ich skutočným ja a predstieraným idiotom. Civilné scény mimo rolu sú nanajvýš banálne a fádne a neposkytujú žiadnu zaujímavú perspektívu na život nanajvýš pseudointelektuálne bláboly ktorými sa nič nepovie ale väčšinou ani to ale čisté zabudnuteľné vákuum ktoré snáď bolo aj zbytočné snímať na kameru. Keď sa film konečne po všetkých satirických a komediálnych častiach sústredí na skutočnú drámu pôsobí to dojmom že film paroduje sám seba aj keď som dosť presvedčený že to nebolo úmyslom a mal tam byť ukázaný väčší kontrast lenže to podanie je po tom čo vidíme hrdinov predvádzať v skorších častiach filmu skutočne smiešne a pôsobí trápne a ešte viac vykoľajuje film z už tak pochybnej cesty. Jediná zaujímavá dejová linka a postava je Karen ktorá sa najprv s váhaním pridá k skupine idiotov a je k nim kritická, vznáša otázky aké to má celé zmysel a nadnáša aj morálne problémy toho čo robia. Všetky otázky sú ale nezodpovedané čo určitým spôsobom tiež môže poskytnúť odpoveď ale nato aby sa o filme dalo ďalej premýšľať treba priniesť nejaký materiál a myšlienky aj z jeho strany. Neskôr do skupiny bez akéhokoľvek vysvetlenia postupne zapadne a prehlási že tam našla skutočné šťastie ktoré inak nezažila, čo je neopodstatnená oslava celej tejto idiotskej subkultúry ktorá nebezpečne naznačuje že pre Triera tento film nie je len nevydareným žarom ale že ho vidí ako skutočné riešenie pre súčasnú spoločnosť. Na úplný záver je nám ponúknutá najlepšia dramatická scéna z celého filmu kde Karen predstupuje pred svoju rodinu a musí sa stále správať ako idiot a dokázať že ním skutočne vnútorne je aj napriek tomu že tým zahadzuje celý svoj predošlý život, dôstojnosť a vzťahy so svojimi blízkymi. Je to prvá po dramatickej stránke skutočne napínavá, emotívna a zaujímavá scéna a celý film by potreboval viac takých ako soľ. Poučením z tohto príbehu je pre mňa že pod vplyvom idiotov sa časom každý sám stane idiotom a stane sa s týmto omnoho jednoduchším spôsobom života spokojný do takej miery že mu už nezáleží na ničom inom a naplno preňho platí že nevedomosť je sladká. Či nás pred týmto efektom film varuje alebo nás k nemu naopak nabáda je dosť nejasné a záleží na interpretácii. Trier stvoril v Idiotoch skutočne svoj najhlúpejší film. Čiastočne je to úmyselné a samozrejmé keď vezmeme do úvahy tému ale horšie je že čiastočne si naivitu a prázdnotu tohto snímku zrejme nikto pri natáčaní neuvedomoval a nedokázal ho spraviť zaujímavejším a zmysluplnejším. Jediné zaujímavé časti sú tie ktorými si tento film získal povesť jedného z najkontroverznejších ale tie filmu nijak nepridávajú na kvalite či už ide o netradičný spôsob natáčania, úmyselne otravné správanie postáv, veľké a miestami necenzurované zobrazenie erotiky či samotný pre niektorých o dosť drsnejší humor a obsah diela. Tento film je amatérskou komédiou, prázdnou satirou a patetickou drámou. Jedna vec ktorá sa mu nedá uprieť je že sa ho vyplatí vidieť či už ho budete nenávidieť alebo milovať vďaka svojmu netradičnému poňatiu ktoré ale skrýva poľutovaniahodne prázdnu škrupinu. (27.04.2015) (méně) (více)