Na prahu války

S o čo rýchlejšou frekvenciou Malick v závere kariéry púšťa von jeden film za druhým, o to diskutabilnejšie sú výsledky. Jeho "éterický" štýl asi dosiahol svoj vrchol v Strome života a odvtedy to už je len jeden nedopečený artový zákusoček za druhým. V tomto prípade Malick, pre mňa pomerne nepochopiteľne, zase raz zvolil vizuálny štýl, ktorý používa už od Stromu života. Tzn. samé zvláštne uhly, častý pohyb kamery a ako keby permanentne prítomný efekt "rybieho oka" (alebo ako to nazvať). To čo sa ale vizuálne hodí k "filozofickému" dumaniu o živote dnešných mestských ľudí (a čo svojím šmrncom a gýčovosťou nemá úplne ďaleko od reklamy na nový Renault ako uhaňa púšťou), sa ale nehodí k zobrazeniu pomalého života na rakúskom vidieku v roku 1939. Chcelo to menej švenkovania a kvázi eterickeho šantenia sa hercov a viac steadicamu a statickejšieho záberovania. Potom to mohlo mať niečo do seba, lebo rakúska príroda je veľmo pekná. Buď to bol zlý úmysel, alebo sa ukazuje, že keď Lubezki nemá čas, človek čo mu robil asistenta na prácu hlavného kameramana fakt nestačí. Lebo nerobí nič než len bez ladu a skladu kopíruje štýl použitý v iných filmoch, ktoré boli kontextom inde. Veľká dosebazahladenost a veľa pózy. Malick by si mal dat pár rokov oddych, alebo sa ukludnit a skúsiť v tej okazalej kvázi umeleckosti ubrať. (05.09.2020)

Ten, akože už aj legendárny a povestný, americký tvorca Terrence Malick, ktorý je zároveň i sám sebe pánom, pretože to, čo si aj úplne osamote napíše (scenár), si aj následne zrežíruje, a to podľa svojho najväčšieho gusta, že od Stromu života, z roku 2011, sa z neho už systematicky stáva taký » SELFISH « režisér, ktorý sa výhradne riadi iba svojim, vnútorným pocitom, ako najlepšie nakrútiť film, keď už vonkoncom nemyslí na to, či to vôbec bude niekoho zaujímať, absolútne nepomýšľa, čo si o tom pomyslí publikum, teda diváci, de-facto, on nenakrúca film pre divákov, ale jednoznačne len sám pre seba, a je mu totálne jedno, akú to bude mať neskôr danú odozvu zo všetkých táborov ? Od citovaného filmu ho vnímam výhradne už, ako takú obohranú platňu, ktorá sa neustále opakuje. Väčšinou preferuje vizuálne, filozofické cítenie, čo síce nie je nič protivné, ale ak vám to tentokrát tlačí takmer 3 hodiny sústavne do hlavy, tak určite máte už aj vy svoju hrdosť, pokým si konečne poviete: „Dosť” ! Obsadil väčšinou neznámych, nemeckých a rakúskych, aj všelijakých známejších, zahraničných hercov, exteriéry sa sústredia do krásneho prostredia rakúskych Álp, hornatá príroda je naozaj nádherná, až si miestami normálne myslíte, že ste niekde tu doma na Slovensku, či aj v Česku. Po dlhých rokoch vymenil dvorného kameramana Emmanuela Lubezkiho za Nemca Jörgea Widmera, kedy som býval veľmi často nadšený z prezentovanej kompozície obrazu, ktorá je vskutku mimoriadna, fantastická, že mi ani bohvieako nechýbal uznávaný Chivo. Pochválim taktiež aj strihovú skladbu, na ktorej si dala trojica strihačov extra záležať. J.N. Howard sa vyznamenal, čo sa týka hudby. Línia udalostí a vzťahov spadá do 2. svetovej vojny okolo farmára a oddaného pacifistu Franza Jägerstättera a jeho rodiny, t.j. manželky, dcér a matky + veľa vedľajších postáv dostáva svoj priestor, medzi nimi sú i „Komisár Moser, Ernst Stockinger, Adolf (S)Hitler a Mikael Blomkvist” a cetera. Skrytý život má bezpochyby čosi do seba, čím je dosť interesantný, čo už o pár riadkov vyššie definujem, ale dať si znovu repete, asi skôr nehrozí, prečo by som sa mal púšťať do druhého kola, keď už viem, čo ma v ňom čaká. Minimálne, ak by aspoň trochu vystrihol nejaké zbytočné pasáže, tak by som nad tým pouvažoval, inak tieto tri hoďky sú vskutku strašne prepálené ! (16.03.2020)

WWII trochu z netradicneho uhla pohladu, kde tie najvacsie hrozy su spomenute len naoko. Uz u rezisera Umberta Lenziho som sa naucil, ze filmy o Druhej Svetovej nemusia byt o brutalnych bojoch, generaloch, Hytlerovi, Stalynovi ...... boli aj oazy pokoja a kludu v Europe - a kto chce, taxi ich najde. Rezisersky na urovni, rakuske Alpy maju stale cosi do seba. Thin Red Line ovserm stale neprekonany : 75 % (11.04.2020)

Emočně devastující freska lidské nezdolnosti, pravé lásky a krutosti, zasazená do nádherných reálií rakouských hor. Snímek A Hidden Life režiséra Terrence Malicka v sobě vyjma těchto atributů snoubí novátorskou kameru, soundtrack a výtečné herecké výkony, což velmi působivě dotváří pochmurnou paletu oněch válečných let. Režisér zde rovněž barvitě vykreslil pokřivené charaktery a nálady vesničanů, jež se v průběhu snímku mění z vřelého přátelství na otevřenou nenávist a pohrdání. Spojte si toto všechno s režisérovým hloubáním nad otázkami víry, dobra a zla či nacismu samotného a vznikne Vám snímek, který i navzdory delší stopáži téměř dokonale uspokojí duši diváka prahnoucího po něčem náročnějším. Skvělá práce! „…...the growing good of the world is partly dependent on unhistoric acts; and that things are not so ill with you and me as they might have been, is half owing to the number who lived faithfully a hidden life, and rest in unvisited tombs.“ (11.02.2020)