Sen noci svatojánské

[3,5*]     "Hodně záleží na hrdinovi. Dřív, než se zasebevraždí, musí privésti svou krásou publikum až k nedýchaní."     Môj postoj k Trnkovi (uznanlivý, ale nenadšený) sa nezmenil ani pri tomto jeho poslednom celovečernom diele, hoci sa mi páčilo o trochu viac ako ostatné a považujem ho za umelecky najhodnotnejšie. A to som mal zo spojenia Trnkovej a Shakespearovej štylizácie značné obavy, ktoré sa ukázali ako zbytočné. Má to peknú poetickú atmosféru a doslova čarokrásna je pasáž v lese, v ktorej sa krásne prepletá svet ľudí so svetom rozprávkových bytostí. Zo všetkého najviac sa mi však páči výborná hudba (Václav Trojan), ktorá celé dielo skvelo podfarbuje (ten detský zbor je zimomriavkový). Pri tom novátorskom použití širokouhlého formátu som mal občas (hlavne na začiatku) pocit, že tie figúrky sú ťažšie rozlíšiteľné, tak nejako sa v tom veľkom priestore strácajú.     "Cos mi to proved? Tys dával vonět tomu nepravému! Byla to komédie, teď je z toho fraška." (11.09.2023)

S Trnkou 40. let je mi dobře, v Trnkovi 50. let si nacházím své a Snem noci svatojánské se s ním také loučím, protože Trnka 60. let není nadčasový, je jen zklamaný, což sice láme srdce, ale mučit se tím nehodlám. Ostatně spojení Trnka/Kainar/Shakespeare je velmi výmluvné, něžné, pikantní a okouzlující do té míry, že by jej alespoň jednou za život měl prožít každý. (17.08.2015)

Teď po shlédnutí lépe chápu Trnku, že chtěl film vyrobit němý, protože ten utahanej komentář snímek dost zabíjel. Jinak ale po všech stránkách perla. Shakespearova předloha je prodchnutá atmosférou kouzel a bájných světů paralelně existujících vedle toho našeho. Jiří Trnka šel ještě dál. Přetvořil náš svět na ten kouzelný a do koexistence (nikoli kontrastu) posadil Oberonovu říši. Plasticita a životnost dřevěného fikčního světa je úžasná. Skvělé svícení a trochu uspávací hudba. Nedivím se, že měl i Disney o tenhle "národní režisérský poklad" takový zájem. Co mě ale udivuje, je to, proč znají Trnku líp v Japonsku než u nás. Necelých dvě stě hodnotících v roce 2009! (25.09.2009)

V roku 1959 Jiří Trnka so svojím tímom stvoril prvý širokouhlý celovečerný bábkový film Sen noci svatojánské podľa slávnej komédie Williama Shakespeara. Do tieňov čarovných stromov, v ktorých sa mihotajú tajomné lesné bytosti – vznešení elfovia, samopašní škriatkovia, čudesní stvorovia – priviedol z neďalekých Atén ľudí – páperovo rozmarných milencov a ťarbavo dobráckych ochotníkov – aby sa stali hercami jednej svätojánskej noci. Tancujú, spievajú, milujú sa, hrajú divadlo, hádajú a klbčia sa, snívajú – žijú. Veľké lesné scény sa striedajú s detailmi hercov. Ktohovie už teraz čo je skutočné, čo je počarované a čo je iba sen. Zázračná noc. Zázračný film. viac tu - http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2012/03/16/jiri-trnka-rozpravkar-ktory-daroval-dusu-babkam/ (18.03.2012)

Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Niečo podobné robí aj Trnka. Aj on ukazuje, a to aj v štylistickej rovine, toto miesenie, metamorfózu a permanentné hmýrenie. Týka sa to vlastne už samotných bábok, ktoré sú a zároveň nie sú ľudské. Aj v jeho poňatí je táto látka utkaná zo snov, v ktorých temnotách sa môže udiať čokoľvek. A aj tu sa ozýva niečo živočíšne a pohanské, najmä keď Oberon pôsobí ako nejaký mýtický duch lesa (mimochodom, tá Mijazakiho inšpirácia pre Ducha lesa v Princeznej Mononoke je tu priam do očí bijúca). Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? Niečo v človeku však chce veriť, že tá mágia, ktorú ukazuje Shakespeare aj Trnka je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Trnku a Shakespeara, ktorí nám dokážu tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať. (07.09.2021)