Bratr Slunce, sestra Luna

úžasná výprava, kostýmy, miestami akoby "vypadli" z dielne Paradžanova. Presvetlené obrazy, zábery na čisté, mladícke tváre, aj mužská nahota, láska medzi duchovnými bratmi, ale aj nálada filmu mi zase asociovali Pasoliniho (ten by samozrejme žiadnu pokoru pred pápežom asi vo svojom diele nezobrazoval :). Scenár veľmi priamočiari, jednoduchý, zrozumiteľný a v týchto prvkoch sa prelínajúci s Františkovim nazeraním na svet. Kameňom úrazu je pre mňa hudba. Viem, že prostredníctvom nej sa dá vyjadriť veľa, ale tentokrát skôr zväzuje, pretože prostredníctvom hudobníka Donovana sa z filmu stáva akoby poplatná "objednávka doby" (hippies), skoro muzikál, a to bráni v plnom pochopení Františkovho teologického učenia. Podobne je to aj s výberom angličtiny, ktorá mi v prípade filmu z talianskeho prostredia doslova pichala do uší. Aj angličtinou sa film prezentuje ako "poplatný dobe" a určitý produkčný kalkul, ktorý mal film priblížiť širokej mladej diváckej verejnosti 70-tych rokov. Graham Faulkner je z počiatku pomerne nepresvedčivý vo svojom výkone, no s pribúdajúcimi minútami sa mu dá veriť stále viac a viac. Film so slabinami, ktoré však vyvažuje, okúzlujúca výprava, farebnosť, opulentnosť a samozrejme duchovný námet filmu - skromnosť, pokora a z nich prameniaca radosť (aj keď tá skromnosť a pokora je vlastne v priamom protiklade výrazových prostriedkov filmu) (07.04.2012)

Prehnané zdôrazňovanie života v chudobe (napr. bosé nohy opravovateľov kostola v snehu, radovanie sa skupinky špinavých otrhancov v daždi) a pateticko nasladkasté sprievodné pesničky rušili pri sledovaní životného príbehu zasadeného do takmer jednoliatej série krásnych obrazov. Nespochybňujem príbeh ako taký, lenže premrštene nereálne fragmenty z neho namiesto zosilnenia mystického aspektu života prvých františkánov pôsobili trošku vnucujúco (násilnú didaktickosť spomína v komentári aj MIMIC). Jednoducho, akoby mi niekto pri výstave obrazov niekto do ucha neustále púšťal ním zvolenú hudbu, vnútený súbor tónov zasadený do priestoru, určeného k tichému vlastnému popremýšľaniu nad zhliadnutým obrazom. (27.12.2012)

Dovolím si být trochu zaujatý, ale nemohu si pomoct, jde také o to, jak na mě film působí. A já jsem člověk, který křesťanské příběhy prostě moc nemusí. Jasně, životopis Františka z Assisi by mohl být zajímavý, ale tohle je podáno prostě jako křesťanská zpověď. Já tohle jednoduše nemusím. Navíc mi herci nepřišli dvakrát zajímaví. (08.12.2016)

Ja som vďaka tomuto filmu asi pochopil hlavný rozdiel medzi kresťanskou filozofiou a ľavicovým, rovnoprávnym zmýšlaním. František sa vzdáva všetkých materiálnych vecí, stáva sa dobrovoľne žobrákom a miluje všetkých ľudí. Ľavičiari chcú byť rovnoprávni tým spôsobom, že im vlády budú rozdávať štedré podpory, výplaty a odmeny a budeme všetci skvele materiálne zabezpečení. To keby mi chcel niekto tvrdiť, že tento film je nejaký ľavičiarsky manifest. Lenže pre mňa je problém skôr v tom, že zatiaľ čo "životopisné" filmy o Kristovi (respektíve fantasy príbehy) ukazujú nositeľa revolučných myšlienok ako sebavedomého muža s charizmou, ktorý to má v hlave v poriadku a prichádza s vlastnými názormi, František je nevýrazný, jeho prejavy vyznievajú naivne a hlavne on a jeho nasledovatelia (čiže všetci skutoční kresťania) sa potrebujú chovať podľa myšlienok ich veľkého vzoru, pretože ich hlásal, namiesto toho, aby tieto myšlienky boli nám všetkým prirodzené. Kresťanstvo je dobro, cirkev bola zlá. Zeffirelli je doslovný, ale s tou druhou polovicou sa aj napriek čiernobielosti jeho podania ztotožňujem. Myslím, že filmu by asi viac prospel realizmus, v ktorom by bol natočený dnes no a samozrejme nebolo možné sa nezamyslieť nad tým, kde zrovna dovolenkoval zápaľ plúc, keď sa stavitelia premávali po stavbe v snehu bosí. Ale to som asi nedostatočne asertívny voči meditatívnemu charakteru filmu. (18.08.2013)

Príliš mýtické až koncentrované na mysticizmus, že hlavný hrdina, hoci hovorí aj múdro, pôsobí takmer ako šialenec, čo z pohľadu tej doby i dnešného vlastne aj sedí - veď kto by sa nevysmial človeku, čo dobrovoľne chce žiť v chudobe a vyzýva k tomu aj ostatných. A mal ho hrať Al Pacino, to by vyzeral ešte ako väčší blázon. Prijal by som civilnejšiu, demytologizujúcu verziu. Scéna s nahým odídením od starého života je však jasným a predpokladaným vrcholom filmu. A potom je ešte každá scéna dobrá, kde sa objaví Judi Bowker, o ktorú sa pobili aj titáni. (12.01.2024)