Muzika

Nechcime od muziky aby bola presne tým, čo chceme. Nenúťme ju tým, ktorí ju nepočúvajú. Nečakajme od nej, že vždy naplní naše najvyššie požiadavky. Dajme jej možnosť predostrieť svoj zámer. Buďme otvorení aj jej jednoduchším melódiam. Čakajme od nej menej, dostaneme viac. Platí to pre tú, ktorú práve počúvame a tiež pre tú, ktorú sme práve dopozerali. "Radšej teplé pivo, jak studenú Nemku." (18.01.2011)

LFŠ 2008 ... Tak toto som nečakal! Původně jsem na tento film ani nechtěl jít, moc mě podle popisu nezaujal, ale nakonec je to asi největší překvapení letošní LFŠ. Vtipností i zpracováním se přinejmenším vyrovnává Hřebejkovým "komunistickým" flákům a pokud pan Nvota stále váhá, jestli má cenu film pouštět do ČR, tak mu vzkazuju jen, že je asi blázen...Muzika má podle mě naději stát se minimálně na Slovensku kultem, jakým jsou u nás Pelíšky. (02.08.2008)

Bolo to takto, celú noc nezažmúril som oko, chytila ma ľahká nespavosť....ano, takto to nejako bývalo. A v živote to tak býva aj dnes. Len zadky majú inú farbu a manželky iné šaty. Presne tak ako to mnohí poznáme a mnohí na to ešte len prídu. Život je kurva a trtkačka sranda - môžeme sa zamyslieť a prežiť chvíľu nostalgie a utopiť sa - v Zemplínskej Šírave. Lebo k hĺbke, veľkosti a tajomnosti oceánu nam chýba mnoho kilákov a zdá sa, že slovenskej kinumatografii ostali len zatopené dediny - trošku smutné, trošku tragické a pre svet hlboko pod hladinou. (31.05.2009)

To to ale trvalo, než si ČT uvědomila, že existuje taky něco jako slovenská tvorba a prskla to naplac. Doufám, že nezůstane jenom u jednoho vrhu, protože už jenom sama slovenština se mě krásně poslouchá a co teprve Slovenský herečky, tady byly ve větší úloze dvě, mě z Románu pro muže dobře známá Táňa Pauhofová a naopak mě zcela neznámá Dorota Nvotová a obě teda těžce žratelný. Ovšem vrcholná lahůdka je hlavní hrdina, ten tam neustále ocucová saxofon, blbě kouká a zasune do nepravý, ale byl to takovej roztomilej brouček obecnej na kterýho by se nemoh zlobit ani Stalin. Líbila mě filmová poetika, která mě při sledování Muziky zavalila i atmoška, která povyšovala můj zážitek z téhle docela zajímavé životní libůstky. (30.11.2011)

jeden naozaj jasný a viditeľný krok svedčiaci o vzmáhaní sa slovenskej filmografie - ak to hodnotíme ako divácky film, teda počin, ktorý má slovenského diváka pritiahnuť do kina na domácu produkciu, a navyše neporovnávame s Pišťánkovou predlohou, ktorej je síce verný, no výber niektorých postáv a ich obsadenia to posúva niekde inde, musím vysloviť nesmiernu radosť, pretože ak už Polčas rozpadu dokázal naplniť kinosály celkom potešujúco, Muzika, ak bude mať dobrú reklamu, by Polčas mohla (a podľa spravodlivosti aj mala) predbehnúť; scenár pána Ondreja Šulaja je plný výborného humoru a výborných obrazov, vyhýba sa nemotorným replikám a scenáristickým klišé, čomu sa bohužiaľ nevyhli ďalšie slovenské počiny súčasnosti (Démoni a Návrat bocianov), aj herecké výkony sú veľmi dobré, uveriteľné, herci svoje postavy a žáner pochopili a pod taktovkou Juraja Nvotu predvádzajú konečne prijateľné a vysoko pozerateľné filmové herectvo, obzvlášť Marek Geišberg so svojim otcom a Jan Budař excelujú, Kostelný je tradične skvelý - ale jeho ja mám ako herca nesmierne rád, bol som po premietaní spokojný, i keď človek by možno nemal až tak veľa premýšľať a uspokojiť sa s príjemným pocitom, pretože napríklad mu začne vŕtať v hlave, že na dobu, v ktorej sa predloha a teda aj film odohrávajú (80. roky) sa tam vyskytuje niekoľko nejasností (bokombrady, kantáta, príliš prísne kontroly); nič na tom, že sa jedná asi o najlepší slovenský film po roku 2000 aký som videl; (02.03.2008)