• giaruj
    **

    Ak očakávate faktografickosť, dokumentárnosť, chronologickú nadväznosť budete sklamaní každou časťou čoraz viac. Pri niektorých ukážkach z filmov je uvedený popis, pri niektorých absolútne nie. V záverečných titulkoch sú uvedené potrebné informácie, ale jadro je veľmi slabé. Taktiež mená niektorých komentujúcich sa objavia aj viackrát, pri niektorých ani raz. Dokument je čistou vatou. Zapĺňa chýbajúce medzery o slovenskom filme ale nič viac. Pritom nápad má / mal silný potenciál.(28.12.2011)

  • rudeboy
    ***

    Nanešťastie som (zatiaľ) stihol len 3., 5. a 6. časť, ale ako stv všetko často reprízuje, tak to určite rýchlo dobehnem :) Jednoznačne najlepšou z týchto troch bola tá o princeznách, predovšetkým kvôli marionetám šaša a draka, ktoré "moderovali" celý diel a dodávali mu na zábavnosti. Časti o sexe a krčme až príliš skĺzali do konvenčnosti hovoriacich hláv. Veľmi oceňujem a zároveň mám rád dokumenty o kinematografii a tak isto dávam palec hore idei tohto počinu, no mám taký pocit, že problémom je koncepčná rozmanitosť jednotlivých epizód (vyplývajúca určite aj z rôznorodosti režisérov), ktoré sú tým pádom viac sólo dokumentami ako plnohodnotným seriálom. Navyše je to celé skôr pop než snaha o odbornosť. Niekomu to môže vyhovovať viac inému menej. Ale vďaka aj za to.(11.1.2012)

  • gogo76
    ****

    Nová séria dokumentov zaoberajúca sa slovenskou kinematografiou je rozdelená do niekoľkých dielov a každá sa venuje nejakej ucelenej téme. Pre mňa je tou najpríťažlivejšou práve vojnová téma a za 50 minút uvidíme prierez toho najzaujímavejšieho, čo sa na túto tému u nás natočilo. Krátke ukážky sú prestrihávané rozhovormi, v ktorých režiséri či iné fundované osoby komentujú ten ktorý film, obdobie v ktorom sa natáčal i nakoľko film ako taký, bol či nebol ovplyvnený komunistickou propagandou. Dokument obsahuje i množstvo dobových záberov z SNP (ktorých sa mimochodom veľa nezachovalo), ku ktorému neodmysliteľne patrí ikona slovenského filmu Paľo Bielik a jeho Vlčie diery a Kapitán Dabač. Celkové spracovanie dokumentu na mňa urobilo dobrý dojem, takže si rád pozriem i ďalšie diely. 80%.(25.12.2011)

  • Havenohome
    ***

    Zo pár častí je dobrých. Liová (Ženy) a Ostrochovský (Partizáni) majú premyslenú celú dramaturgiu svojich dielov, ponúkajú vyvážený a vyčerpávajúci pohľad na danú tému a dokonca vás aj navnadia pozrieť si niektoré staré slovenské filmy. Z ich prístupu cítiť odbornosť a poctivú pripravenosť, čo chýba všetkým ostatným dielom (Kerekesov diel som ešte nevidel). Dosť prepálený je Kirchhofov Duch v stroji, ktorý namiesto vecnej popularno-naučnej metódy volí okázalo autorský prístup v konečnom dôsledku pôsobiaci veľmi prázdno. Jeho moderátor Chlpík je síce dobrý kameraman ale ako iniciátor situácií pred kamerou je jalový a aj samotný koncept pretáčania starých scén novými technológiami je len nedotiahnutý prvoplánový nápad bez väčšieho významu. Zmysel záverečnej scény s dymostrojom mi už úplne ušiel, ale chápem, že veľkí autori sa predsa nemôžu znížiť k neumeleckým televíznym žánrom. Vyslovene otravne pôsobí napríklad časť o Sexe a erotike, kde opäť vyvstáva otázka, či by náhodný chodec na ulici bez stredoškolského vzdelania nevytvoril niečo hodnotnejšie. Celý diel sú len hurasystémom nastrihané zábery na prsia zo slovenských filmov prekladané zábermi na hlúposti hovoriacich slovenských filmových umelcov (klúč ich výberu je nevyriešiteľnou záhadou), ktorí ležia nahí vo vani s penou. Poznávacia hodnota tohto dielu je nulová a humor nudný a lascívny..........Moja najväčšia výtka teda smeruje k hlavným dramaturgom projektu Cielovi a Feglovej, ktorí si mohli dať väčší pozor pri výbere jednotlivých tvorcov a pri schvalovaní scenárov do výroby (ak ich teda niektoré diely vôbec mali).(11.4.2013)

  • HareS
    ***

    1.-Duch v stroji _____ Dokument o osobnostiach spoza kamery, o legendách slovenskej kinematografie, ktoré my ako diváci nemáme príležitosť zhliadnuť priamo na plátne. Neporovnateľne výdatnejším potešením je však, keď už nie ich osobná účasť, tak určite a to hlavne, ich nenapodobiteľný kameramanský rukopis nezmazateľne vtlačený do každého metra filmového pásu. Pred kamerami ich nezachytíme (vyjma dokumentov spriazneného naturelu), ale prostredníctvom nich sú nám sprostredkované všetky tie rozpohybované obrázky, ku ktorým tak radi uprene hľadíme. V prvej časti dokumentárneho seriálu Slovenské kino sú nám prezentovaní naši žijúci kameramani (okrajovo je spomenutý etnograf Karol Plicka zodpovedný za legendárnu Zem spieva, ktorý v 20. a 30. rokoch pracoval pre Maticu slovenskú). Tibor Biath spomína na natáčanie Boxera a smrti a hovorí o vôbec prvýkrát v histórii použitej subjektívnej kamere z pohľadu boxera - Štefana Kvietika. Vincent Rosinec povie svoje o natáčaní Grečnerovho Drak sa vracia priamo v lokalitách, na ktorých bol film pred takmer polstoročím nakrútený. Vyjadrí sa aj k objektívom s dlhou ohniskovou vzdialenosťou (kamerový efekt o ktorom je na plátne práve reč, je do hovoreného slova ukázaný v opisovanom kameramanovom diele) a k svojej radosti odkrývania nových obzorov skrz 360 stupňov otáčajúcu sa kameru (viď aj v Každý týždeň sedem dní). „Kameraman Štefana Uhra“ je synonymum pre Stanislava Szomolányiho zodpovedného za brilianty (taktiež) zo zlatých šesťdesiatych ako Slnko v sieti alebo Organ. Hovorí o svojej prezývke „zrkadlový kameraman“ a pokúša sa priblížiť atmosféru a vytvárať spojenia so svojimi filmami na streche s anténami (Slnko v sieti) a v kostole (Organ). Objaví sa aj Dodo Šimončič hľadajúci železničnú stanicu, tú Babindolskú zo Slávnosti v botanickej záhrade. To, že Elo Havetta bol dobrý človek som počul už mnohokrát, nielen od Doda. S emigrantom Igorom Lutherom sa stretneme taktiež a povie o tom, že stereotypný a rutinný záber je pre neho nevzrušivý a tak sa vo svojich filmoch rád hrá, či už so svetlom a farbami v Jakubiskovom debute Kristove roky alebo so surrealizmom a snením v Robbe - Grilletovom Eden a potom. Z tých najsúčasnejších sa na konci mihne Šulíkov dvorný, českým akcentom mluvící Martin Štrba, na moste spomínajúci ako bolo Na krásnom modrom Dunaji. Zaujímavý rozbeh seriálu, zaujímavé porovnanie rozdielneho vnímania dvoch generácií (učitelia a ich žiaci), pútavé vytváranie paralel medzi digitálnou a „filmovou“ technikou (mobilným telefónom snímaný príchod vlaku do stanice z totožného uhla kamery ako pred 116. rokmi L'arrivée d'un train à La Ciotat bratov Lumièrovcov, filmu, na ktorý je v správnej chvíli prestrihávané). Prínosné pre tých, ktorí o slovenskej kinematografii nevedia zhola nič, záživné osvieženie vedomostí zarytých cinefilov filmami žijúcich. 75% __________ 2.-Vojaci a partizáni _____ Druhú časť degraduje neslávne známa dokumentaristická technika „hovoriacich hláv“, v tomto prípade sú tými hlavami ľudia z filmovej vedy, ktorí k problematike SNP a filmom s touto tematikou majú čo povedať, ako Václav Macek (spoluautor encyklopédie Dejiny Slovenskej kinematografie) alebo legenda slovenskej filmovej publicistiky Pavel Branko zanietene spomínajúci na vojnové časy. Takisto sa objaví človek scenáristicky zodpovedný za také klasické diela ako Pieseň o sivom holubovi alebo Polnočná omša, Albert Marenčin. Dramaturgickú zomknutosť jedničky Vojaci a partizáni nedosahujú, dosť veľká časť je venovaná propagandistickým dokumentom natáčaným v období povstania režisérmi ako Ivan J. Kovačevič alebo Paľo Bielik. Následne dochádza k prechodu k už plnohodnotným dielam spomenutého Paľa Bielika Vlčie diery a mladšiemu Kapitánovi Dabačovi, ktorí ako jeden z prvých v dobe budovateľského socialistického realizmu priniesol nečiernobiely pohľad na vojenský konflikt a postavy v ňom prežívajúce. Nadviažeme náhlym prebehnutím cez 60. roky filmami ako Sanišviliho Prerušená pieseň, už spomenutá Pieseň o sivom holubovi Stanislava Barabáša, na ktorej teoretici vysvetľujú nástup lyrizmu do filmov s povstaleckou tematikou. Z rýchlika prebehneme Polnočnou omšou Jiřího Krejčíka, Barabášovými Zvonmi pre bosých, Jakubiskovými Zbehmi a pútnikmi a sme v 70. rokoch, kde Pavel Branko porovnáva filmy Keby som mal pušku a Trofej neznámeho strelca. A zrazu sa vyskytujeme v 2007-om, pri nevydarenej adaptácii novely Leopolda Laholu, strojenom pokuse o náročný film v súčasnej povrchnej dobe, Lančaričov Rozhovor s nepriateľom, ktorý to nepríliš dôstojnou bodkou uzavrie. Dlhší a predovšetkým hlbší, menej uponáhľaný a chaotický rozbor poslednej päťdesiatročnice (počnúc 60. rokmi), by nebol zo strany tvorcov v divácky neprospech. 60% __________ 3.-Kam zmizla slovenská princezná _____ Rámcovanie rozprávania dvoma postavičkami pre rozprávkový žáner jednými z najpríznačnejších - šaša a draka, bolo v mojich očiach veľmi ťažko prehltnuteľným sústom. Dve bábkové, nevtipné karikatúry sa rynú celou plochou dokumentu (svojou kŕčovitou štylizáciou pripomínajú bezmocnosť moderátorov ľubovoľnej televíznej relácie) a predstavujú pre mňa najväčší neduh a paradox zároveň. Paradox z dôvodu, že ich prítomnosť určite nebola neodmysliteľnou nutnosťou. Zdôrazňovaná infantilnosť a insitnosť v nadabovaní a hereckom podaní postavičiek mala byť bližšia tým, pre ktorých je rozprávkový žáner určený predovšetkým, a to deťom, avšak ich záujem o kinematografické dejiny, prezentovanými práve aj takýmto dokumentom, je podľa môjho úsudku dosť mizivý, čiže z tohto hľadiska tretí diel stráca svoj význam a opodstatnenie. Dramaturgicky ide opäť, podobne ako pri Vojakoch a partizánoch, o menší zmätok poskakujúci z jedného miesta na druhé, s veľmi úryvkovitými vyjadreniami jednotlivých opýtaných. Spomenie sa prvá slovenská princezná Viera Strnisková z Kodajovho Pána a hvezdára z roku 1959, pokračujeme skrz dvadsať rokov trvajúce rozprávkové vákuum (1960-1980) a usadíme sa v 80's dekáde, normalizačnom desaťročí najbohatšom na žáner s princeznami v hlavnej úlohe (a dá sa povedať, že desaťročí jedinom). Najviac priestoru dostal Dušan Trančík spomínajúci na koprodukcie s nemeckou spoločnosťou Taurus Film, ktorá nám priniesla 6 rozprávok a jej dramaturgia bola vystavaná na čo najväčšom zabávaní obyvateľstva v totalitnom režime a čím veľkolepejšie rozprávky vyprodukovali, tým boli Taurusáci šťastnejší. Rýchlosťou prebehneme Martinom Ťapákom (Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete), Jurajom Jakubiskom (Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá natočený podľa vlastného sedemdielneho nezabudnuteľného seriálu Teta), Miloslavom Lutherom (a jeho uhrančivými kúskami Kráľ Drozdia brada a Mahuliena, zlatá panna), Dušanom Rapošom (Falošný princ), Júliusom Matulom (Nebojsa) a samozrejme Martinom Hollým (Soľ nad zlato). Kostýmová výtvarníčka Ľubica Jarjabková nadhodí tému nemennej siluety princeznej - bojazlivej devy v blond háve a dozvieme sa, že tento ustálený vzorec bol narušený len raz za uhorský rok obsadením brunety do titulnej role (Soľ nad zlato, Sedem jednou ranou). Konfrontovania Slovenska (Pavol Dobšinský) s Nemeckom (bratia Grimmovci), spisovateľov, podľa predlôh ktorých filmy obvykle vznikali sa dočkáme tiež, tak ako aj typu tzv. vzbúrených, mesto obývajúcich popových princezien (Marika Gombitová, Dara Rolins) uprostred synťákmi presýtených osemdesiatok v muzikáloch Neberte nám princeznú a Takmer ružový príbeh. Od roku 1990, vzniku Párnického Šípovej Ruženky, zatiaľ poslednej slovenskej rozprávky, uplynulo už 21 rokov. Áno, dosť smutné pripomenutie. P.S. Popkultúrny guru Juraj Malíček zasvätene hovoriaci o západnom type princeznej, názorne ho objasňujúcom na Lucasových Star Wars, na príklade princeznej (o nadužívaní slova princezná ma neupozorňujte, podobne ako nikto neupomenul českých prekladateľov knihy 125 zakázaných filmov o nadužívaní slova obscénny) Leii, je svojím exaltovaným prejavom zodpovedný za moje rozhodnutie neísť s percentami ešte o kúsok nižšie. 55% __________ 4.-Jánošík _____ Síce nedisponujúce detinskosťou predchádzajúcej epizódy (štafetu vševediaceho rozprávača po dvoch otravných postavičkách prevzal lepšie počúvateľný Roman Luknár a navyše s tým rozdielom, že sa nám predstavuje v polohe voice-overu sprevádzajúceho práve prebiehajúce dianie len ako neviditeľný hlas, narozdiel od vizuálne sprítomnených bábok), avšak už v úvode je nám predložená pomerne silná roztrieštenosť, čo sa, našťastie, čoskoro stabilizuje. Juraj Malíček (tentokrát s tričkom s logom Supermana) opäť zabezpečuje potrebné sympatie, ktoré sa v podobne veľkom množstve nevyskytnú k nikomu z účinkujúcich. Začneme známymi historkami okolo prvého slovenského celovečerného hraného filmu, nemého Jánošíka bratov Siakeľovcov z 1921-ého (Jaroslav Siakeľ o 4 roky neskôr spolupracoval na filme Harryho O. Hoyta The Lost World), prechádzame skrz rok 1935, dátumom v ktorom vznikol druhý, Fričov Jánošík (ktorý mal pôvodne režírovať Karol Plicka) so zemitým Paľom Bielikom v hlavnej úlohe, teraz ešte hercom, o 27 rokov nato však už režisérom zodpovedným za tretieho, širokouhlého a farebného, dvojdielneho Jánošíka (ktorý sa stal 2. najobľúbenejším slovenským filmom s Františkom Kuchtom v hlavnej roli, ktorému ďalší osud určil alkohol). Spomínajú pomocná režisérka Sylvia Lacková, Eduard Grečner, producent Jozef Mičo priamo na mieste Jurajovho narodenia v Terchovej, kameraman Jánošíka tretieho, Vladimír Ješina, ktorý v epizóde s názvom Duch v stroji nevysvetliteľne chýbal, dramaturg a animátor Rudolf Urc a ďalší. Dostaneme sa k jánošíkovským paródiám pohrávajúcimi sa s klišé, či už v muzikálových podaniach Jozefa Zachara Juro Jánošík alebo legendárnej inscenácii Na skle maľované s Michalom Dočolomanským, v podaní Lasicu a Satinského v kabarete Ktosi je za dverami a v 5. najobľúbenejšom slovenskom filme Pacho, hybský zbojník. Nesmú chýbať ani animované variácie známej legendy v Kubalovom majstrovskom Zbojníkovi Jurkovi, alebo v seriálovej verzii Jaroslava Barana Jurošík. Prejdeme sa cez Slovenský filmový ústav, kde natrafíme na nerealizovanú verziu z roku 1997, pokračujeme nevhodnou vložkou z Jánošíkových dní v Terchovej, až sa dostaneme k filmu najnovšiemu a ešte nedávno z kín vylezenému, Jánošíkovi - Pravdivej histórii, koprodukcii Poľska, Česka a Slovenska. Nebyť nedávno zhliadnutých bonusových materiálov ohľadom nášho ľudového hrdinu použitých aj v tomto dokumente (Film o filme: Jánošík '21), tak môj pocit, že sledujem a dozvedám sa totožné informácie by tu zrazu nebol. 65% __________ 5.-Sex a erotika _____ Povrchnosť a neucelenosť neobišla ani tento diel, ba priam ešte hlbšie ako predošlé zachádza do komerčnej roviny a prezentuje sa bulvárnym charakterom (známe osobnosti z filmárskeho fachu rozjarene rozprávajú o svojich zážitkoch so sexom). Na seriál, ktorý sa bude naozaj odborne a vedecky venovať dejinám našej kinematografie, si ešte musím počkať. Pri tomto expresnom prebehnutí históriou zobrazovania erotiky, sexu a inkriminovaných scén v našich filmoch, som mal na jazyku neustále pachuť, že sledujem produkt nemenovanej súkromnej televízie (ovšem pozerateľný) a nie seriózny verejnoprávny (hoci slová seriózny a verejnoprávny v jednej vete v posledných pár rokoch akosi nedávajú zmysel) dokument mapujúci históriu vybranej problematiky. Tu sa naskytá otázka, či bola vôbec potreba hovoriť o niečom, čo vlastne v našej filmovej histórii má len veľmi malé základy, resp. takmer žiadne. Veď napokon, prvý bozk na slovenskom filmovom plátne bol zobrazený v prvom Jánošíkovi, a to až o 25 rokov neskôr, ako v Heiseho The Kiss z 1896-ho. Boli, sme, a určite stále budeme v tom našom malom konzervatívnom Slovensku v odzrkadľovaní sexuálneho života na plátno jednoducho v plienkach, hoci na latentné snahy a pokusy by sme v dejinnom bádaní a pri veľkom chcení natrafili (Sladké hry minulého leta, Zmluva s diablom, Eden a potom, Záhrada a predovšetkým u režiséra v tomto smere jednom z najotvorenejších a najslobodnejších, u Juraja Jakubiska). 60% __________ 6.-Slovenská krčma _____ 55%(12.12.2011)

  • - Filmovalo sa v dvoch etapách. V roku 2010 bolo natočených prvých šesť častí a v roku 2012 boli dotočené ďalšie štyri. Filmári mali pôvodne v pláne nakrútiť až 24 dielov. (Raccoon.city)

  • - V roku 2014 sa dočkal zverejnenia výber z nakrútených materiálov, ktoré sa do filmov nedostali, a spracované témy boli publikované knižne. (Raccoon.city)

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace