Before Tonight Is Over
Režie:
Peter SolanScénář:
Tibor VichtaHrají:
Jana Gýrová, Jitka Zelenohorská, Stanislav Dančiak, Marián Labuda st., Július Pántik, Valentina Thielová, Vlado Durdík st., Erna Suchánová, Viliam Polónyi (více)Obsahy(1)
Slovenský film režiséra Petra Solana rozpráva príbeh o dvoch mladých úradníčkach, ktoré si po celý rok šetria na niekoľko dní bezstarostného života, o dvoch mladých inštalatéroch, hľadajúcich erotické dobrodruž- stvo, stavebnom majstrovi, ktorý spreneveril výplatu celej partie, neuz- nanom vynálezcovi a bývalom majorovi britskej armády, ktorého politické príkoria povojnových čias priviedli k alkoholizmu, pričom celý dej sa odohráva počas jednej noci v prepychovom nočnom tatranskom podniku. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (72)
Tak to byla zase společnost, blbec střídal blbce, ale aby se neřeklo, že film straní mužům jsou tam i dvě krávy. Neskutečná řachanda, hodně mě to ve své podstatě připomínalo Hoří má panenko, samozřejmě jiný prostředí, jiná sorta lidí, ala nahota charaketrů totožná. No Petře Solane zaujal si mě. ()
LFŠ 2009 ()
Po vážném dramatu Boxer a smrť přichází Peter Solan se zdánlivě odlehčeným tématem. Na malém prostoru hotelové restauce se odvíjí banálně vypadající příběh. Všichni se chtějí bavit, seznamují se, tančí. Jak postupuje večer, odkrývají se nenaplněné sny, touhy, zklamání osobní selhání. Film má díky improvizovaným dialogům neuvěřitelně uvolněnou atmosféru, která se nakažlivě přenáší na diváka. Zvuk nalévajícího se Napoleóna vhání sliny do úst, příjemná hudba svádí k tanci. Atmosféra se mění skoro neznatelně a najednou je tu konfliktní situace, po předešlé pohodě není ani stopy. Mírně v pozadí, ale nikoliv upozaděna stojí barmanka, jako studnice vědění (co je který host zač), bar je přístavem, místem posílení, krátkých epizod před dalším vyplutím do sálu nadějí. Postava pijana a zároveň hostitele, který vyhledává kontakt, aby jej vzápětí odmítl a ponořil se opět do své samoty. Asi nejvíc si Solan vyhrál s mladou rozvernou čtveřicí. Když vezmu reálný věk herců, je všem něco kolem dvaceti, tedy období naivity a závislosti na rodičích mají za sebou, před sebou více očekávání, než může reálný život splnit. Pomyslný přelom začíná dobou placení, rozchodu domů a zavíráním baru. Okamžik odhalení, rezignace, únavy po nočním bdění. Velmi jemné provedení jak ze strany scénaristy a režiséra, tak i herců. ()
"Ty budeš mať doma takú vojnu, že ani pri Tobruku nebolo tak horúco..." Tento film nie je veľmi o príbehu. Je o atmosfére. Jedna noc v nejakom bare vo Vysokých Tatrách a niekoľko postáv z česko-slovenského prostredia. Film si s týmto skutočne vystačí a keď som sa v úvode snažil niečoho chytiť, tak som po chvíli pochopil, že tento film nechce rozprávať podrobnosti, ale využiť hudbu, alkoholový opar a niekoľko vzájomne prepletených minipríbehov na maximálne autentické sprostredkovanie niekoľkých nočných hodín v bare. Po fantastickom Solanovom filme Boxer a smrť som si povedal, že dám filmu šancu a ostal som milo prekvapený. Nespomínam si kedy som S. Dančiaka v lepšej úlohe. Vzhľadom prekvapí i mladučký M. Labuda, ale najviac ma zaujala postava, ktorú stvárnil J. Pántik. Taká plná peňaženka v tých časoch nebola vôbec bežná, navyše kto si dovolí vyliať fľašu najdrahšieho (vtedajších 650sk) Napoleona len pre svoj dobrý pocit? K nezabudnuteľným patrí i jeho výkon na trúbke a vysoké C. Kvalitný film, ktorý rozhodne patrí k tomu n aj, čo v bývalom Československu vzniklo. 80%. ()
Velmi podareny filmik. Danciak aj Labuda su lahodkovi, ale celu show si pre seba kradne dokonaly Pantik. 8/10 ()
Dojezdy pro hvězdy. Traumata 9/10, návštěvník, co přišel třikrát nevhod 8/10, Marián Labuda 11/10 ()
- Dnes večer niekto zomrie. - Stavíš sa? Tak toto sa mi páčilo. Prvé stretnutie s Petrom Solanom bolo takmer perfektné. Jednoduchá fabula na vlnách klubového jazzu, zmyselného opojenia a drobných príbehov návštevníkov jedného baru v Tatrách, v ktorom sa s vami barmanka rada priateľsky porozpráva a s úsmevom na tvári vám trochu prikrášli účet. Zo začiatku mi prišli dialógy veľmi zvláštne konštruované, čo mi však nebránilo, aby som sa nechal uniesť dejom plným ľudskej márnivosti a pominuteľnosti, nezmyselného konania a pokusov o niečo viac, než je v ich silách. Zdanlivo roztrieštený príbeh je ako kakofónia, ktorá, keď sa s ňou narába tak obozretne a netradične ako v tomto malom slovenskom diele, môže byť premenená na takmer dokonalý súzvuk a symfóniu oslavy momentu. Možno ešte najlepšie obišiel ten chlapík, ktorý najprv prišiel pred otváračkou, druhý raz, keď už bolo všetko plné a tretí raz po záverečnej. Skvelý slovenský film, ktorý si zaslúži uznanie a má v dejinách našej kinematografie výsadné postavenie. 85% ()
Jen pro tuto noc - jak by mohl říct náš nejznámější, prvorepublikový milovník - stojí za to žít. Kým sa skončí táto noc, budeme o sobě vědět vše. Najdeš se zde i TY? V další vynikající, československé spolupráci s výbornou šedesátkovou atmosférou a brilantní celospolečenskou psychologií, mi trošku překážela monotónnost prostředí. ()
Rej klaunů, postupně se odlupují masky s veselými a bezstarostnými úsměvy a přichází opravdovost, která není vždy tak pěkná, jako maska na ní. A mezi tím vším prochází tajemný muž v tmavých brýlích, který si, snad jen pro tentokrát, opomenul vzít kosu. ()
Najlepšie sú na tom tie hudobno-tanečné vsuvky. Nie, najlepšie na tom je, že to vôbec nepôsobí ako náš film. Prečo to vtedy raz šlo a inokedy to nejde? 85% ()
Kým sa skončí táto noc je ekvivalentom tej prístupnejšej, komediálne ladenej odnože českej novej vlny. Tá slovenská je však vo všeobecnosti o niečo prístupnejšia. Samozrejme je otázne, či to takto diferencovať a nenazvať ju jednoducho československou. Nejaký belgický štýl by sme tiež nedelili na dve časti. Kým sa skončí táto noc pôsobí prirodzeným, autentickým dojmom a to aj z dnešného hľadiska. Voľné narábanie so scenárom a improvizácia tomu len pomohli, na druhej strane sa asi mnohí diváci budú sťažovať, že Lásky jedné plavovlásky sú vtipnejšie a ich scénky lepšie pointované. To síce sú, ale komediálnosť nebola Solanovým a Vichtovým primárnym cieľom. ()
Tento film ma zaujal už pri jeho premiérovom uvedení. Viacero scén a zápletiek som úspešne v diskusiách používal ako príklady správania. Napriek tomu štyri hviezdičky a miesto v mojej Top 100 dostal až teraz. Prekážala mi figúrkovitosť Polónyiho postavy vynálezcu, nepochopil som pointu v postave mládenca opakovane a neúspešne sa pokúšajúceho o návštevu podniku a ešte zopár detailov. V kvalitne napísanom, nakrútenom a zahranom filme sa však stratili. Nakoniec ma presvedčilo porovnanie s rovnako hodnotenými českými filmami. ()
Až do konca som čakal na niečo, čo prelomí tento film na 4 hviezdy a ono to neprišlo. Len výborné výkony Dančiaka, Labudu a Pántika mi nestačili, aj to treba povedať, že hrali opilcov a kto vie, či vôbec hrali. Takto to ostalo celé na konverzáciách, ktoré by boli celkom ukradnuté. Aspoň som sa ale dozvedel, že Zelenohorská bývala kedysi veľmi pekným dievčaťom. ()
Nová vlna 60. let má mnoho tváří. Peter Solan nezvykle zvolil za dějiště svého filmu luxusní noční bar. Sleduje dvojici slovenských montérů, kteří se snaží balit dvě české sekretářky na dovolené. Do děje často zasahuje záhadný host, který tu rozhazuje peníze vskutku nevídaným stylem. Ale tenhle film není o ději, spíše o atmosféře. Stačí se na ni naladit a zážitek se dostaví sám, ani se kvůli němu nemusíte opíjet. Čistě pro zajímavost: dekorace postavená pro tento film v následujících dvaceti letech fungovala jako skutečný bar. ()
Slovenská konverzačka, ktorá sa nehrá na Ameriku, aj keď je zasadená do luxusnej tatranskej reštiky. Pôsobí prirodzene a pritom zobrazuje určitú nevšednosť autonómneho územia jedného večera v alkoholovom opojení. Snaživý Labuda, frajerský Dančiak, krehká Zelenohorská a pekelne presvedčivý Pántik na tom majú obdobný podiel ako skvelá réžia a scenár, ktorý údajne sprevádzala ich improvizácia. ()
Noční bar kdesi ve Vysokých Tatrách jako jeviště, na kterém snad každý z hostů sehrává svou představu o vlastním životě za ideálních podmínek. Z jejich výstupů se přitom tkají dramata, která přesahují hranice této scény, a nejde jen o to, že tváře pod nasazenými maskami puchnou zítřejšími slzami. Více než nejrůznější nedorozumění zakládají trapnost těchto vysněných chvil improvizované dialogy, které zrádně obnažují to nejintimnější – jazyk. Hosté-herci (a vlastně i herci-hosté) úporně navazují dialogy, aby se horkými chvilkami probojovali do posledních vteřin noci, do samého svítání. Na jeho konci pak musí přijít velkorysé gesto – se zákonitostí, která je vlastní každé tragédii. ()
Pobavila jsem se, jako bych tu noc v hotelu pod Tatrami prožila taky. Režisér Peter Solan byl výborným vypravěčem a taky měl dobrou ruku na herce. Excelují tu Július Pántík, Labuda s Dančiakem, spolu se svými českými partnerkami i další představitelé tragikomických postaviček personálu restaurace a hostů. Více než na Lásky jedné plavovlásky, které se tady v komentářích připomínají, jsem při sledování filmu vzpomínala na Světáky. Přesto, že patří do jiného žánru. ()
https://www.youtube.com/watch?v=5F718vM1hHE / Nightclubbing, we're nightclubbing/ Bright-white clubbing/ Oh isn't it wild? ()
Po všetkých stránkach uvoľnení , iný , ale pritom dokonalý film. Peter Solan je predsa len režisér, ktorý vie točiť, a ktorý tak trocha vždy posúval latku vyššie. Kým sa skončí táto noc, je na jednu stranu veľmi komorný príbeh, z pár postavami, ktoré sú navzájom poprepletané len nocou strávenou v tom istom bare. Práve tento bar je strediskom nezabudnuteľnej ba priam až bohémskej atmosféry, ktorá doslova pulzuje, kde každý zvuk trúbky a každý glg napoleona znamená hutnejšiu a reálnejšiu atmosféru. Po chvíľke sa jednoducho ocitneme sami v príbehu. Sledujeme osudy Miloša a Kvetinku - ich prvé zoznámenie s dvoma pražáčkami, ktoré prežívame rovnako rozpačito ako oni. Rovnako aj postava Júliusa Pántika, ktorá je dokonala a ku koncu až tragická nás sprevádza dejom a skvelými dialógmi. Film sa po celý čas na nič nehral a snažil sa znázorniť starosti a strasti všetkých zúčastnených a formou akým nám tieto udalosti boli vypovedané, hraničí z majstrovstvom. Na poli slovenského filmu asi jeden z najlepších filmov 60. rokov. Tibor Vichta je génius. Pretože napísať takýto scenár , natočiť takýto film a postavy zahrať tak ako to spravili herci v tomto filme ma napĺňa hrdosťou, ale zároveň smútkom, pretože takéto filmy sa dnes netočia. ()
Související novinky
Marián Labuda 1944 - 2018
Ve věku 73 let zemřel náhle slovenský herec Marián Labuda. Syn krejčího a nadšený ochotník absolvoval divadelní fakultu VŠMU v roce 1965 a hned nastoupil do činohry Slovenského národního divadla. O… (více)
Slovenská zlatá šedesátá a ještě něco navíc
Už ve čtvrtek 28. května začne v pražském kině Ořechovka filmová přehlídka „Slovenská zlatá šedesátá a ještě něco navíc“. 60. léta minulého století jsou všeobecně považována za zlatou éru… (více)
60. roky znamenali pre slovenskú kinematografiu časy najväčšieho rozmachu. Začínali tu pôsobiť noví, neopozeraní a invenční filmári ako Uher, Hanák, Jakubisko alebo Solan. Ich filmy priniesli do našich kín nové témy, pohľady a hlavne úplne iný spôsob filmovej reči. Filmy ako Slnko v sieti alebo Kristove roky patria dnes už medzi zlatý fond slovenskej kinematografie. K nim určite patrí aj snímka Petra Solana Kým sa skončí táto noc. Príbehu, odohrávajúcom sa v nočnom bare tatranského hotela, prívlastok novátorský patrí ako máloktorému inému. Scénar Tibora Vichtu, nadväzujúci na jeho pôvodnú poviedku Prv než sa skončí tento deň, bol v podstate iba príbehom bez konkrétnych dialógov. Situácie boli len načrtnuté a odohrané, vlastne improvizované mali byť samotnými hercami. Tu sa zrodil jeden zo základných pilierov úspechu. Solan do hlavných úloh obsadil čerstvých absolventov VŠMU Dančiaka a Labudu, mladé, neopozerané české herečky Gýrovú a Zelenohorskú, ktorým bravúrne sekundujú herci ako Pántik, Polónyi alebo Ďurdík. Práve herecké improvizácie tandemu Labuda-Dančiak z filmu vytvárajú jedinečný filmový zážitok. Ich prejav je uvoľnený, čo z postáv robí uveriteľných ľudí, ktorých môžeme pri bare stretnúť hocikedy aj my. V ich dialógoch je cítiť mladícka drzosť, koketovanie a hlavne nenútenosť. Vo viacerých scénach si herci dokonca skočia do reči, čo len umocní pocit autenticity a zbližovania deja s divákom. Idea priblížiť sa k divákovi nás vlastne sprevádza celou štruktúrou filmu. Dej v konečnom dôsledku nerieši nič „podstatné“, je len mozaikou viacerých ľudských vzťahov narážajúcich do seba na križovatke, ktorou je v tomto prípade vysokohorský bar. „Nech sa páči, ďalej...“ Týmito slovami otvára film čašník a akoby nás pozýval stať sa jedným zo zákazníkov večerného divadla. Film sa až na tri krátke scény nepohne z baru, čo bola nesmierne ťažká úloha hlavne pre kameramana, aby sa vedel v tak malom prostredí adaptovať, a aby diváka nezačal postupne nudiť opakovanými zábermi. Tomuto sa Vincent Rosinec s veľkou dávkou imaginácie vyhol a jeho kamera je po celý čas veľmi živá. „Nepodliehal uzavretosti priestoru, blúdil medzi aktérmi a v rôznych plánoch akcie objavoval tie málo – alebo veľavravné posunky, nepatrné gestá, prchavé výrazy tváre, ktoré v konečnom dôsledku autentifikujú správanie zúčastnených.“ (Martin Kaňuch, s. 14) Solan týmto filmom však rozohral s divákom určitú hru založenú na pozornosti a odhaľovaní skrytých významov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že natočil úsmevný film o náhodnom stretnutí, no pozornejšiemu oku neunikne, že ide priam o ľudskú tragikomédiu „formanovských“ rozmerov. Práve český Solanov súčasník sa neskôr preslávil podobne ladenými filmami, zaoberajúcimi sa ľudskou dušou a jej problémami. Kým sa skončí táto noc si onú dušu zoberie a postupne ju odhaľuje, až kým na konci nezistíme, že sa pozeráme na niekoho úplne iného ako sme si spočiatku mysleli. Je to sonda do mysle človeka bez umeleckých prikrášlení a kompromisov. Naskytne sa nám tu aj primárny paradox – človek, ktorý príde do baru hrať sa na vyššiu spoločnosť a pri tom, potúžený alkoholom, zo seba vydáva aj najskrytejšie tajomstvá. Bar trápenia všetkých postáv nezakryl, len ich priamočiaro umocnil. Spojenie baru a noci by mohlo byť akýmsi symbolom úniku z reálneho denného života. Vo filme sa nám naskytne vskutku pozoruhodná vzorka ľudských charakterov. Okrem mladých inštalatérov Kvetinku a Miloša sú dôležitými postavami najmä české úradníčky Olga a Mira, stavebný majster Baláž, neuznaný vynálezca Kravárik a tragický manželský pár Holubovcov. Film je zaujímavý a iný tým, že z chovania, pohybov a vyjadrovania postáv je cítiť človečina. Tá sa prejavuje v jednoduchej túžbe ľudí po láske, dobrodružstve, utrácaní peňazí, uznaní alebo vysporiadaní sa so svojou minulosťou. Spájacím prvkom všetkých aktérov sú mladí kamaráti-montéri, ktorí si chcú „užiť“ večer v noblesnom bare. Majú hlboko do vrecka a aj napriek tomu sa snažia vyvolávať dojem noblesnosti a exkluzívnosti predovšetkým pred náhodnými neznámymi – dvomi mladými úradníčkami z Prahy. V priebehu noci sa pod vplyvom atmosféry v bare vykryštalizujú ich skutočné charaktery: túžba po náhodnej erotike, pitie drahého alkoholu na dlh... Celé ich konanie vyznieva civilne a pravdivo možno aj vďaka tomu, že jednotlivé repliky mnohokrát vznikali improvizáciou priamo pri natáčaní. Podobný dojem vyvolávajú aj postavy českých úradníčok, ktoré si na luxusnú dovolenku v Tatrách šetrili celý rok. Na prvý pohľad sa snažia pôsobiť svetácky ale v skutočnosti sú akosi stratené vo veľkom svete. Aj z ich prejavov cítime nesmelú a neskúsenú mladosť, ktorú sa snažia zakryť svetáckym vystupovaním. Asi najzáhadnejšou postavou počas celého príbehu je osamelý pijan Baláž, ktorý všetko dianie v bare ironicky komentuje. Jeho chovanie by bolo ospravedlniteľné, keby peniaze, ktoré tak ledabolo prepíja a rozdáva, boli jeho. Tragédia všedného človeka je asi najviac badateľná práve na Pántikovej postave. „Dnes každý bere, tak ber aj ty“ povie v jednej zo svojich replík čím nepriamo dáva najavo dôvod svojho chovania. Či má táto veta aj hlbší, politický význam by mohlo byť predmetom dlhých diskusií. Jeho príbeh je pri tom celkom jednoduchý. Tak ako snáď každý, chcel aspoň jeden večer vedieť, aké to je, mať veľa peňazí. Smutný a tragický je fakt, že pre to musel okradnúť svojich kamarátov - spolupracovníkov. Jeho osamotenosť a bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol, podčiarkuje tragická scéna pokusu o hru na trúbku. Ďalším „Jozefom Makom“ v príbehovej mozaike je elektrikár Kravárik. V jednoduchosti a nenápadnosti tejto postavy je vidieť scénaristická brilantnosť Tibora Vichtu. Podarilo sa mu v nej zachytiť „človeka - milión“, ktorému ku šťastiu chýba iba uznanie ostatných. Jednou z najvýpovednejších scén filmu je rozhovor Kravárika s bývalým majorom z Tobruku, Holubom. Každý si melie to svoje, Kravárik o svietiacej zemeguli, ktorú vymyslel a Holub o tom, ako bol cez vojnu uznávaným mužom. Navzájom ich svoje príbehy nezaujímajú až do chvíle, keď Holub požiada Kravárika aby opravil vysávač jeho mame. Z uznávaných ľudí sa razom stávajú smiešne karikatúry, z vážneho sa stalo trápne. Z rešpektovaného majora sa stal zbabelec, ktorý sebe dáva prilievať do džúsu gin a od svojej ženy sa na verejnosti nechá komandovať. Stal sa z neho „magor z Tobruku“. Každý z príbehov je iný, no každý je osobný. Možno aj ten neznámeho muža, ktorý trikrát príde do baru, obzrie si ho a odíde, má svoju hlbšiu myšlienku ako oboznámenie diváka s prostredím pred, počas a po nočných udalostiach. „Kým muzikanti odpracú svoje nástroje, otvoria sa nielen mnohé fľaše ale aj individuálne a spoločenské traumy“(Zuzana Uličianska) Uprostred šesťdesiatych rokov nám Solan ponúkol unikátny pohľad na spoločnosť. Uprednostnil civilnosť pred samoúčelnosťou a vznikol tak ojedinelý filmový experiment, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani dnešní tvorcovia. Ba naopak. Kým sa skončí táto noc je aj po viac ako štyridsiatich štyroch rokoch film, ktorý dokáže oslovovať stále nové generácie divákov práve svojou otvorenosťou a ľudskosťou. () (méně) (více)