Muzika

O poznání víc artové, o poznání méně pohodové, ale rozhodně stejně zapamatovatelné jako Pelíšky. Možná v té artovosti trochu tlačí na pilu, ale proč se nepodívat na tělo Doroty Nvotové, že?:) Muzika je zvláštní film, žádná chutná jednohubka, na kterou se dá podívat kdykoliv. Ale má vše, co by dobrý film měl mít, a je ve své svébytnosti a se svými zvláštními - občas nereálnými - postavičkami opravdu těžko zapomenutelný. Ľuboš Kostelný je vynikající (i když se chová jako slabošský kretén) a pro Jana Budaře nelze mít slov. Přidejte si k tomu, že má Muzika víc než jen dobrou muziku, a máte jasných 80%. (04.06.2012)

Kde sa stala chyba. Nvota premietol na plátno Pištankovské postavy, figúrky bežného života, najmä vyjazdenú vodárenskú kurvu Anču, saxofonistu Martina Juneca (neskôr Džjúneka) a ostatok osadenstva z novely MUZIKA. Film ako taký je vcelku podarený a nedalo by sa mu nič extra zazlievať, ak divák nie je silno zasiahnutý čítaním Pištankových próz. Tu sa stala chyba. Jazyk Pišťanka je výrazne odlišný od jazyku Nvotovho. Prvý udiera do očí surovosťou vykresľovania situácií a cynizmom, špecificky vyvinutým zmyslom pre sarkazmus, druhý sa topí v jemnosti a romantike, rád sa citovo zafarbuje (čo je jasne vidno už na farbách presakujúcich na plátne). Niečo také v konečno dôsledku reže zmysly, rezonuje, o túto disonanciu je ťažko maž záujem. Filmová MUZIKA je obalená v lacnej bavlnke, adaptácia, z ktorej skoro úplne vyšumela sila predlohy, jej genius loci sa stratil úplne, čo je na druhú stranu potešujúce, horšie som sa ako vidák cítil pri adaptácii RIVERS OF BABYLON. V hereckom obsadení sa točí bublina známych mien, za najhoršie obsadenú považujem Táňu Pauhofovú v roli Junecovej manželky - však tá postava úplne stratila svoj knižný "pizda-charakter", spravil z nej pomerne sympatickú postavičku- tento fragment spomínam hlavne preto, lebo vystihuje osud celého diela - zobrať, zafarbiť/prefarbiť -skaziť, okresať. Stále vravím o stratách - MUZIKA stratila čo mohla - to je výsledok Nvotovho autorstva. (16.06.2013)

Premiéru pred rokom so na Markíze prepásol, ale nedávno reprízu, hoci neskoro v noci, už nie. Nedával som filmu veľké šance, však vieme ako to je so slovenským filmom. Nelákal ma názov a ani príbeh ma veľmi neoslovil. Presvedčil ma jedine Ľ. Kostelný a T. Pauhofová, ktorí majú vážne talent. Dal som filmu šancu a on mi to dvakrát vrátil. Po veľmi dlhom čase sa nám konečne podaril film, ktorý možno kľudne prezentovať aj za hranicami a pozitívne ohlasy z Česka sú myslím oprávnené. Film možno smelo prirovnať k českému kultu Pelíšky či Pupendo. Humor je príjemný a hlavne nevtieravý, čo si cením najviac. Hlavne v Čechách vzniklo za posledné roky nezpočetné množstvo zaručených komédií, kde je všetok humor režijne naplánovaný, herecky až nechutne prestrelený a má to bohužiaľ presne opačný efekt. Tu vás do smiechu nikto nenúti, všetci si len tak hundrú popod nos, či sem tam niekto vytrúsi nejakú hlášku. Úsmev a príjemný pocit na neopustil počas celého filmu. Pár krát som sa naozaj z chuti zasmial, hlavne vlasatý alkoholik, ktorého perfektne stvárnil M. Geišberg, ma vždy dostal. Scéna s napočúvanými maďarskými songami a následná bitka a naháňačka s účinnými spomalenými zábermi a dobrou hudbou ma vážne chytila. Vydarených scén či hlášok je tu naozaj dosť a film vás bez problémov prenesie v čase o 30 rokov späť. Film úplne prehodil môj skromný rebríček najlepších novodobých slovenských filmov. Za nejlepší film som zatiaľ mal Ticho s Ľ. Paulovičom, hoci je prezentovaný ako televízny. Nedávno prekvapil Nedodržaný sľub, ktorý ale mal pár chýb. Tejto vydarenej komédií z komunistických čias nemám čo vytknúť, preto je u mňa zatiaľ najlepším slovenským filmom. Zámerene som vynechal moju obľúbenú Jakubiskovu Nejasnú správu, ktorá je s nadsázkou prezentovaný ako najdrahší slovenský film za české peniaze. Áno Muzika je pre mňa zatiaľ najlepší slovenský film za posledných 10-20 rokov. Príjemný, veselý aj smutný film zo života, ktorý ma prekvapil. 80% (18.01.2011)

Divadelník Nvota pokračuje vo svojom omyle režírovať hraný film. Socializmus sa mu tu zredukoval na nemožnosť nosiť dlhé vlasy. V súvislosti s tým, že sa jedná o adaptáciu Pišťánka, netreba asi veľa hovoriť. Muzika v Nvotovom podaní a Pišťánek sú si vzdiaľenejší ako Zlomok sekundy od "Alžbetky" Kolevskej a Kobra 11. Koniec koncov je to ochotnícka rutina v pastelových farbách s kopcom známych tvári. Latinák sa vyfarbuje už tu, aj keď len v epizódnej úlohe. Dávno sa na Slovensku žiadny herec nespoliehal tak vehementne na svoju srandovnú tvár. Dobové nadšenie z Muziky prišlo len vďaka neexistujúcej konkurencii. (24.05.2012)

To to ale trvalo, než si ČT uvědomila, že existuje taky něco jako slovenská tvorba a prskla to naplac. Doufám, že nezůstane jenom u jednoho vrhu, protože už jenom sama slovenština se mě krásně poslouchá a co teprve Slovenský herečky, tady byly ve větší úloze dvě, mě z Románu pro muže dobře známá Táňa Pauhofová a naopak mě zcela neznámá Dorota Nvotová a obě teda těžce žratelný. Ovšem vrcholná lahůdka je hlavní hrdina, ten tam neustále ocucová saxofon, blbě kouká a zasune do nepravý, ale byl to takovej roztomilej brouček obecnej na kterýho by se nemoh zlobit ani Stalin. Líbila mě filmová poetika, která mě při sledování Muziky zavalila i atmoška, která povyšovala můj zážitek z téhle docela zajímavé životní libůstky. (30.11.2011)