Imaginárium Dr. Parnasse

Terry je smoliar. Našťastie pre nás, fanúšikov, entuziastický smoliar, ktorý vediac, že odvážnemu šťastie praje, dokončil svoj ďalší film aj napriek smrti Heatha Ledgera s ľahkosťou génia za výdatnej pomoci Johnnycho Deppa, Jude Lawa a Colina Farrela. A v neposlednom rade je Terry nepochopený smoliar. Imaginárium je totiž ťažko uchopiteľný film a v tom spočíva jeho najväčšia zákernosť. Dokonca ani ostrieľaní filmoví kritici ho podľa mňa nepobrali celkom správne. V recenziách sa často ako hlavný najčastejšie skloňuje faustovský motív, avšak tento motív je skutočne len odrazovým mostíkom k omnoho závažnejšej výpovedi. Výpovedi o dobe, ktorá nepotrebuje naozaj VEĽKÉ príbehy a vystačí si so sériovou a seriálovou estetikou. O dobe, v ktorej sú skutoční rozprávači odsunutí na vedľajšiu koľaj, dobou, v ktorej prázdna forma valcuje obsah zabalený v nepríliš lákavej forme. Preto posiela Mr. Nick Parnassa namiesto „rozprávania príbehu“, ktorý „podopiera vesmír“, „robiť niečo užitočnejšie, napríklad nakupovať“. Preto Parnassus prijíma tú samovraženú stávku, v ktorej musí dokázať, že imaginácia a tvorivosť človeka dokáže zvíťaziť nad jeho lenivosťou, pasivitou a nekritickým prijímaním ľahšej cesty, vedúcej k deštrukcii samotnej podstaty človeka. Názov „imaginárium“ Terry poňal ako samotnú formu rozprávania. V „imagináriu“ nepotrebujete prísnu kauzalitu rozprávania, aby dávalo zmysel. Preto všetky odbočky len slúžia rozkošatenosti celového obrazu „imaginária“ tohto Imaginária a nemusia byť logickým následkom predchádzajúcich scén fabule. Stavajú len do kontrastu svet nekonečnej imaginácie mierne pošahaného nesmrteľného Parnassa s prísne utilitaristickým svetom hedonizmu Mr. Nicka, aby si divák uvedomil zásadný rozdiel medzi imagináriom a šedou skutočnosťou „reálneho“ života večne sivého a upršaného Londýna. V neposlednom rade tomuto kontrastu slúži aj štylizácia hlavných postáv. Plummerov Dr. Parnassus vyzerá skôr na Gandalfovo dvojča než na bežného anglického dôchodcu, Valentina Lily Cole (krátky exkurz : pozn. č. 1 niektoré modelky vedia hrať, pozn. č. 2 Lily nie je klasicky pekná, ale je úplne netuctová, čo ju i pri minimálnom nalíčení robí neuveriteľne sexi, pozn. č. 3 ako stále hovorím, ryšane sú best) je aj v ošuntených šatách drahokamom prevyšujúcim vystylovaný komparz, dobrácky Anton Andrewa Garfielda ako posol bohov pôsobí pri Tower Bridge ako päsť na oko a Percy Verne Troyera je nekonformný už „od prírody“. Naproti tomu Mr. Nick by zapadol do davu v každej dobe a jeho „inakosť“ si uvedomujeme len z jeho správania. Postavou medzi je Ledgerov Tony postihnutý amnéziou a lavírujúci medzi obidvoma stranami, využívajúc svoj dar reči vo svoj prospech. Odhalenie motívu jeho „voľby“ nie je samotnou pointou príbehu, len dokresľuje možnosť zneužitia daru ľudskej imaginácie, ktoré môže strhnúť do záhuby aj iných. Napokon treba oceniť ako otvorene film končí. Rozhodne to nie je happyend a v tomto musím súhlasiť s Mr. Bluntmanom (áno „středostavovská a měšťácká touha po založení rodiny a pořízení dětí“ skutočne nie je pre Valentinu happyendom, tak, ako nemusí byť nutne zmyslom každého života). A práve preto Dr. Parnassus na konci hovorí, že nevie či sa to skončí happyendom. Pretože ak by príbeh skončil a prestal sa rozprávať, zrútil by sa vesmír samotného príbehu Imaginária. 10/10 (11.04.2010) (méně) (více)