Slon

Počujem hudbu. Žalospevnú polyfóniu zloženú z krokov na chodbách, tlmených ozvien a vzdialených výkrikov. Nie, tento film skutočne nie je "o deťoch", tzn. o ich psychológii. Nie je žurnalistickým pohľadom na danú tému, nechce ponúkať "informácie", nie je "absyntovkou" a nie je dokonca ani psychologickou prózou. Je poéziou, je hudbou, je pietnou spomienkou. Tento film je o echu duší, ktoré sa ukrývajú v škole, v stenách, v laviciach. Pomalé jazdy kráčajúce za hrdinami sú hudobnými témami, najskôr roztrieštenými, neskôr spojenými do jednej miestnosti, do jedného mohutného hluku. Svojou rezistenciou voči potrebám rozprávania, svojim zotrvávaním na miestach, kde sa to celé odohralo, zábery simulujú stav "akoby tie steny mohli hovoriť" a tie steny aj skutočne hovoria, či skôr spievajú. Stačí sa len započúvať. A aj pohľad na ne sprítomňuje tragédiu ako nejaký krvavý pomník. Akoby sa po chodbách už prechádzali len nejakí duchovia. Každý záber sa potom napĺňa zlým tušením a tragikou. Spôsob rozprávania osudy postáv schválne prepája, neviaže sa na individualitu, ale na celú komunitu a nie je tak len nejakou "fintičkou", či postmodernou hrou (prirovnanie k Tarantinovi je vyslovene retardované).  V podstate zobrazuje celú túto drastickú udalosť práve ako akúsi neuchopiteľnú udalosť naplnenú neuchopiteľnými emóciami, pretože aj sama smrť je neuchopiteľná, nieto ešte masová vražda. Tým pádom vidíme istú nezaceliteľnú ruptúru, či trhlinu, ktorá zastihla jednotlivcov, komunitu, mesto, národ (pozri pomník na ostrove Utoya). Elephant vlastne zo samotnej školy vytvára pomník spievajúci žalospev nad hrobom detí a sprítomňujúci túto udalosť ako udalosť. P.S. Priamu a priznanú inšpiráciu pre film hľadajte v Tarrovom Satanskom tangu. (14.09.2021)

Je mi jasný, o jak vážné téma jde. Viděl jsem o téhle "akci" i jiný snímek (nejspíš film, dokument nebo něco podobného) . Sorry, ale tohle? Buď jsem nepochopil pointu tohoto filmu, něco mi něco uniklo a nebo nevím. Jinak si nedokážu přestavit, že bych měl dát filmu 4* za to, že 3/4 stopáže filmu zabírají záběry chůze dětí zezadu a zbytek je nesmyslné žvatlání o všedních teenagerovských věcech. Jediné co stojí za zmínku je poslední přibližně desetiminutovka, kde se konečně něco děje, ale že by to bylo nějaké veledílo, to se taky nedá říci. Já prostě nemůžu jinak. Ať si říká kdo chce, co chce. Ať má tento film klidně samé čtyř a pěti hvězdy, já musím dát odpad, protože tak špatnej film, kterej mě nebavil a projel jsem ho asi tak za půl hodiny, jsem už dlouho neviděl. (22.04.2013)

ja neviem, je to asi vo mne, v mojich žilách koluje krv, ktorá má v sebe vyvinuté protilátky na Gusa Van Santa. téma je to vďačná a poskytuje tisíce prístupov, tisíce spracovaní, navyše som zhodou okolností prednedávnom celú udalosť na Columbineskej škole študoval, ale to nijako nesúvisí s filmom, pretože to nebol dokument, ale aj tak mi nebolo jasné, o čom to malo byť. Uznávam zaujímavý spôsob spracovania, veľmi nezávislý (nie miestami až nasilu) postup natáčania, ale ak to nemám brať ako fiction, pretože to nemá dej, hrdinov, zápletky a je to v podstate 80 minút trvajúca expozícia, ak to nemám zároveň brať ako dokument, pretože to, čo sa vo filme odohráva, je len veľmi voľne unšpirované skutočnosťou, ktorá prebiehala inakšie, navyše to nie je ani "mockumentay", ako to mám brať? Van Sant ma zneistil a miestami unudil. PRiznám sa, že mu patrí môj obdiv k výberu téme a zvolenej ceste spracovania, k vytvoreniu niečoho naozaj nového (alebo takého, čo som doteraz nevidel) a to nové je naozaj "nezávislé", ibaže som bol sklamaný, pretože som očakával, prihliadnuc k referenciám, viac .. . alebo aspoň niečo. Mám sa hádam zamyslieť nad autorským polokončtruktom, že dvaja mladíci boli homosexuáli. Neviem Gus, pomôž mi, nad čím sa mám zamyslieť? Nepoznáš dňa, hodiny ani miesta? Možno sa mýli, pretože ak si to teraz priamo pri písaní uvedomujem, tak v sebe nachádzam množstvo výkladov tohto filmu, ktoré vďaka meditatívnosti výpovede vo mne dozreli až teraz, takže sa režisérovi predsa len podarilo vo mne čosi nahlodať a nasadiť mi chrobáka do mozgu . . . hádam by som mohol dať aj tri hviezdičky, je to ostatne ojedinelý film a človeka postaví pred niečo nové, núti ho zamyslieť sa a rozhodne je to kúsok zapamätateľný . . . ale obeste ma, ak je niekde zákon, že aj napriek tomu všetkému sa mi to muselo páčiť. Pretože mne sa to veľmi nepáčilo. Ale možno si to niekedy pozriem ešte raz a urobím korekciu tohto hodnotenia aj komentára (čo sa mi už párkrát stalo), ktovie, čas ukáže . . . (03.12.2006)

Oceňuji dokumentární styl, vyprávění příběhů, které se protínají a to, že ty příběhy jsou uvěřitelné. Jenže na mě to působilo chladně, v některých ohledech vypočítavě (jistě, ti co jdou vystřílet školu prostě MUSÍ hrát nějakou střílečku) a někdy až moc odtažitě. A neříkejte mi, že když na vás někdo začne mířit, tak vy na místo toho, aby jste utekli, nebo začali řvát, jednoduše řečeno, na místo toho, abyste projevili nějaké emoce, tak budete stát na místě jak pako s kameným pohledem. Nicméně pár silných scén to má (hlavně konec v mrazáku) a fakt, že jsem se ani moc nenudil mě přiměli dát tři nikoho neurážející hvězdičky. P. S. Fakt byli nutné ty minutové záběry na nebe? (10.08.2009)

Gus Van Sant je prefíkaný. Vedel čo a a ako sfilmovať, aby vzbudil rozruch a vyvolal diskusie. Pritom jednak neprišiel po filmárskej stránke s ničím novým a druhak sa autorsky k ničomu nevyjadril. Ale aj tak dávam štyri hviezdy. Pretože mi  pri jeho filme tuhla krv v žilách. (11.07.2003)