Slon

Počujem hudbu. Žalospevnú polyfóniu zloženú z krokov na chodbách, tlmených ozvien a vzdialených výkrikov. Nie, tento film skutočne nie je "o deťoch", tzn. o ich psychológii. Nie je žurnalistickým pohľadom na danú tému, nechce ponúkať "informácie", nie je "absyntovkou" a nie je dokonca ani psychologickou prózou. Je poéziou, je hudbou, je pietnou spomienkou. Tento film je o echu duší, ktoré sa ukrývajú v škole, v stenách, v laviciach. Pomalé jazdy kráčajúce za hrdinami sú hudobnými témami, najskôr roztrieštenými, neskôr spojenými do jednej miestnosti, do jedného mohutného hluku. Svojou rezistenciou voči potrebám rozprávania, svojim zotrvávaním na miestach, kde sa to celé odohralo, zábery simulujú stav "akoby tie steny mohli hovoriť" a tie steny aj skutočne hovoria, či skôr spievajú. Stačí sa len započúvať. A aj pohľad na ne sprítomňuje tragédiu ako nejaký krvavý pomník. Akoby sa po chodbách už prechádzali len nejakí duchovia. Každý záber sa potom napĺňa zlým tušením a tragikou. Spôsob rozprávania osudy postáv schválne prepája, neviaže sa na individualitu, ale na celú komunitu a nie je tak len nejakou "fintičkou", či postmodernou hrou (prirovnanie k Tarantinovi je vyslovene retardované).  V podstate zobrazuje celú túto drastickú udalosť práve ako akúsi neuchopiteľnú udalosť naplnenú neuchopiteľnými emóciami, pretože aj sama smrť je neuchopiteľná, nieto ešte masová vražda. Tým pádom vidíme istú nezaceliteľnú ruptúru, či trhlinu, ktorá zastihla jednotlivcov, komunitu, mesto, národ (pozri pomník na ostrove Utoya). Elephant vlastne zo samotnej školy vytvára pomník spievajúci žalospev nad hrobom detí a sprítomňujúci túto udalosť ako udalosť. P.S. Priamu a priznanú inšpiráciu pre film hľadajte v Tarrovom Satanskom tangu. (14.09.2021)

... Hej kluci co jdete dělat ? Táhni odsud a nevracej se. Bude tam řežba... Tenhle film nedává moc prostoru k seznámení s postavami ale to ani nebylo jeho záměrem. Samotnej zdejší obsah napoví co bylo záměrem filmu a proč byl natočenej tak jak byl natočenej. Nejvíc lze ocenit kameru, která nabízí dlouhé záběry bez střihu. Na tohle téma už jsem viděl víc filmů a co se týče emocí tak tenhle snímek je rozhodně nejslabší. Při hodnocení ale beru ohled na to, že z většiny šlo o neherce a hodně se improvizovalo. (04.04.2023)

Príliš odosobnenia, tým pádom niet divu, že sa divák má problém zžiť s ktoroukoľvek postavou a skutočne sa do filmu ponoriť. Musím však uznať, že príčiny konania postáv sú vykreslené viac než realisticky. Viem si predstaviť, že nejako podobne uvažujú dnešní teenageri, len ma nepresvedčil, že by to dokázali tak chladnokrvne realizovať. Každopádne chápem, že zámerom snímku bolo vyvolať znepokojenie, neviem či to zafungovalo u ostatných, ale u mňa nebolo videné nič nečakaného. Napriek tomu musím oceniť námet aj myšlienku. (21.04.2017)

Gus Van Sant dává příliš okatě najevo svou homosexuální orientaci, jiným slovy, nemůže si odpustit neukázat nějakou tu teplárnu, o což člověk co neni teplej zrovna nestojí, jinak je to ale dobrej filmař. Ve slonovi se nebál experimentovat a kamera tohodle filmu je nádherná, ono je to pak v působivym kontrastu, ta špína těch lidí v protikladu k tý kráse nebe, modři a bílých mraků. Ať žije umění! (08.09.2010)

Anonymita nastavených zad. Příběh ukazuje hřbet. Místo, aby se připravoval ke skoku, zůstal nahrbený až do konce. Divákovo dýchavičné očekávání. - Zajímavé formální hrátky a la čelem vzad. Zklamané vyvrcholení červeného slona. (Srovnáním tohoto snímku s filmem Klass bychom se možná dostali k hrbu problému) (25.09.2009)