Obsahy(1)
Takí sme boli nadväzuje na úspechy programov, v ktorých sa príjemne a s humorom spomína na dobu minulú. V dobovo zariadenom prostredí Empírového divadla pri zámočku v Hlohovci diváci vidia atraktívne ukážky z archívov STV, pripomenieme si nezabudnuteľné herecké výkony a na staré dobré časy spomínajú známe slovenské herecké osobnosti. Hostiteľom je Milan Kňažko. Príjemnú atmosfétu dopĺňajú spevácke vystúpenia, pričom hraje orchester pod vedením Vlada Valoviča. (Flego)
(více)Recenze (26)
Zaujímavá spomienková relácia pre starších. Veľmi pekná, milá s príjemnými hosťami a rozhovormi, či dokrútkami. Pieseň Milana Kňažka je veľmi dobrá, orchester Vlada Valoviča je tiež super. Mladší by si to mali tiež sem-tam pozrieť nech vidia, aké je to v starobe a aké skúsenosti jednotliví ľudia nabrali a akí boli a sú. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že je to tam väčšinou iba taký suchý polosmutný, či ak chcete pološťastný smiech. Pár dokrútok, nejaké reči, ale od tohto formátu, ktorý nie je len obyčajnou debatou som čakal viac. ()
„A pocítil som prvý raz, čo znamená jej hlas. Cítil som jej dych, jej pery na svojich. Zakrútil sa so mnou svet, ach, to bol let ! A tiež ...spomínam aj bez presných slov na tie tváre priateľov. Na chuť vzácnych chvíľ, čo som s nimi žil. Nikdy som to netušil, čo dnes už viem.“ Milan Kňažko sa v roku 2007 prepožičal relácii „Takí sme boli“, pochádzajúcej z dielne verejnoprávnej televízie. Je to zaujímavý, málo rozšírený a pravdupovediac nie príliš komerčný formát, ktorý osloví inteligentného, pozorného a skúseného diváka. Sila tej ktorej relácie pochopiteľne záleží na hosťovi, ale treba povedať, že jednak pán Kňažko je frajer, ktorý by dokázal správne ukočírovať aj slabého hosťa a jedným dychom rýchlo dodávam, že slabých hostí si do relácie nepozýva. Niektorí sú menej komunikatívni (majster Menzl), ale aj bez rečnenia zostávajú zaujímavými. Pán Kňažko si do relácie pozýva predovšetkým dlhoročných priateľov/kolegov z filmárskej šatne, šou je podmaľovaná silne nostalgickou piesňou a atmosféra sa nesie v uvoľnenej a pokojnej nálade komorného priestoru s malou kapelou a obmedzeným počtom divákom, galantne utiahnutých v šere pri stolíkoch s vínom. Rozprávanie nenudí a nestagnuje a čo si vážim najviac, nie je ani tak šikovné využitie niekoľko desiatok rokov sa zoskupujúceho jedinečného STV archívu, ale predovšetkým unikátny pocit, ktorý som z pozerania relácie už niekoľkokrát dostal: byť umelcom je napriek všetkému tomu peklu a pochybnostiam úžasné. ()
Napriek tomu, že pri takomto type programu záleží hlavne na zvolenom hosťovi, treba oceniť najmä nápad. A nesmiem opomenúť aj solídny výkon "hlavného konferenciéra", Milana Kňažka. Je potešujúce, že dramaturgovi relácie nenapadlo zveriť túto úlohu Adele Banášovej. Pre českých užívateľov, ktorí nesledujú slovenské mediálne prostredie - Adela Banášová je taký slovenský Leoš Mareš bez penisu. ()
Dnes dávali u příležitosti úmrtí Vilmy Jamnické díl natočený s ní v r. 2007, tehdy měla 101 let a byla vcelku čiperná babka. Zmiňuji se o tomto díle proto, že tam byla nějaká spekulace o datu jejího narození, oficiálně se sice uvádí 13.11.1906, ale tam říkali, že to snad mělo být 11.11.1906, možná by bylo dobré to prověřit. ()
Výborný nápad; pamätníci si zaspomínajú, mladší sa poučia. A to všetko v uhladenom komornom štýle. Aj hostí si vie Kňažko vybrať, horšie je to už so samotnými, neraz nezvládnutými rozhovormi s nimi; nevraviac o tom, že v celom formáte melanchólia prevažuje nad nostalgiou, čo je viac na škodu než na osoh. Inak však takáto relácia právom patrí medzi formáty STV. ()
Reklama