Woodstock 99: Peace, Love, and Rage
Režie:
Garret PriceHudba:
Noel HoganHrají:
Carson Daly, Jonathan Davis, Dexter Holland, Jewel Kilcher, Moby, Fred Durst (a.z.), Wes Borland (a.z.), Joan Baez (a.z.), Lance Bass (a.z.), Jason Biggs (a.z.) (více)Obsahy(1)
Woodstock 99. Trojdňový hudobný festival, ktorý propagoval jednotu a kontrakultúrny idealizmus podľa vzoru pôvodnej udalosti z roku 1969, ale namiesto toho skončil výtržnosťami, rabovaním a sexuálnymi útokmi. (Arsenal83)
Recenze (43)
Jak vzniká nepokoj, kde se ve slušných lidech bere agrese, davová psychóza... Hezká analýza. Ani jsem nevěděl, že se to tam takhle zvrtlo. Docela mi to připomínalo dokument o tom vězeňském experimentu, kde se z lidí nečekaně staly hovada. ()
Jako soubor podrobných informací o tomto fesťáku se mi to líbilo. Jako současný sociální komentář to šlapalo svými jasně danými tématickými cestičkami, které jsou v dnešní době trendem. Takový ten oblíbený apel na něco, co se stalo už někdy v minulosti, a vlastně mi to přitom nesděluje nic nového. ()
Woodstock 99 me vzdycky fascinoval. A konecne si nekdo dal praci s celovecernim dokumentem s poradnou porci zakulisnich informaci do detailu rozebirajicich, co vsechno se stalo spatne. No, byl to strasny chliv, ale na druhou stranu bych si tam pral byt. Limp Bizkit, RATM, Metallica, vsichni na vrcholu sil a popularity jeden vecer hned po sobe, co vic si prat? Snad jen nebyt obeti sexualniho napadeni, neuhoret a neumrit vedrem. Alespon, ze mi dnes mame rychly internet a youtube, kde jsou zaznamy celych koncertu. ()
A opět jako v nedávném seriálu se tu o tomto slavném hamižném podniku kecají převážně kraviny. Obzvláště obvinění směrem k některým kapelám jsou totálně mimo mísu. Banda lakotných a hlavně organizačně neschopných debilů se rozhodla uspořádat masivní akci, kde nedokázala zajistit normální snesitelné prostředí, ani WC nebo základní věci jako je voda. A ještě u vstupu zabavovali pití i jídlo...Že se jim tam shodou okolností sešla tlupa pitomců, která s hudbou (a už vůbec s myšlenkami hippies) neměla nic společného je jiná, je to jako na fotbale - přijde 10 tisíc a z toho je 200 rvavých idiotů... Jinak hudba zde byla převážně kvalitní - sledoval jsem tenkrát noční záznamy v ČT... ()
Pekelný kotel. Sonda k davovému šílenství. Lidé bez zábran jsou bestie. Totální fail, se divím, že nebylo víc obětí a uhynuvších.... ()
HBO woke Documentary. Zas jako na druhou stranu, pokud nahá holka skanduje refrén písničky Hot dog od Limp Bizkit "You wanna fuck me like an animal" a myslí si, že se k ní v pitu všichni budou chovat jako gentlemani, tak nevím mno... :D ()
Demence. 3,5* ()
Strašná mrdka. Absurdní snaha zatáhnout téma roku 21 do roku 99. Čistě rasistická sračka. ()
Uvolněte prosím cestu hasičům aby mohli dělat svou práci" Dokument z produkce HBO, který servíruje průřez nejděsivější párty v hudebních dějinách. Price klade málo důraz na samotný festival a nezodpoví základní otázku, proč nešlo násilí na Woodstocku zabránit. Hodně se zde linčuje nadržené publikum ve kterém rostla negativní energie. 7/10 ()
Zajímavé nahlédnutí do festivalu a jeho zákulisí, a to jak se hromadilo násilí. ()
Ne, tak dobře natočený jako 3 dílný seriál Netflixu, ale i tak super podívaná na tuhle neskutečnou akci, která mě nepřestává fascinovat, muselo to bejt něco neuvěřitelnýho, co se už nikdy nebude opakovat, naštěstí, nebo naneštestí? ()
Něco mezi odpadem a čtyřmi. Informační hodnota na maximu, ale proboha vypusťte trochu toxicky maskulinity na ten komentář. ()
Za všetko zlé mohli agresivní bieli muži 😁.Dokument má dobrú štrukturu a ukazal o čom boli neskore 90.roky.Podpalovanie,ničenie veci,znasilnovanie,hadzanie fekalii po sebe,kradeže,vytržnosti a to preto.že voda stala štyri dolare.Aj takto sa môže správat privilegovaná vyššia stredna biela vrstva a ludia s vysokou školou. ()
Parádně dementní dokument: pořadatelé dementi, návštěvnice-dementky, které ukazují kozy v kotli ožralých dementů, rabující dementi, MTV dementi a vše komentované z pohledu dnešních woke dementů. Paráda! ()
Dlho a ťažko preťažko som sa odhodlával zapnúť tento dokument, nakoľko pri sledovaní ničenia drahej a málokedy zaplatenej techniky, či organizátorského úsilia pri hudobných festivaloch mi neuveriteľne trhá srdce. Rovnako dobrovoľne sa pozerať na verejné násilie počas takmer dvoch hodín nie je najšťastnejšia voľba. No klobúk dole za dokument, napokon to bolo pomerne 'decentné', aspoň vzhľadom na moje očakávania a informácie z iných periodík, ktoré som zhliadol. Istotne to mohlo byť spracované názornejšie, pretože som nadobudol dojem, že režisér na to išiel jemnejšie. Ak je totižto niekde 300 či 400 tisíc ľudí, a priestor veľký niekoľko štvorcových kilometrov, príbehov musí byť mnoho. Tých najagresívnejších, ale aj tých najpohodovejších, ktorých to minulo, alebo len boli skrátka na inom mieste. To isté s toaletami, pitnou vodou, či čistotou. Ibažeby nie a celý festival prerástol do jedného veľkého problému. To sa však z dokumentu nedozvieme. Respektíve tápeme, keďže organizátori a kapely hovoria niečo iné, ako návštevníci. Dokument sa skôr zameriava na sociológiu danej generácie a na white-male populáciu, no a samozrejme aj na klúčové kapely podivnej hudby 90tych rokov typu RATM, Limp Bizkit či Korn, ktorých agresívny prejav je všeobecne známy. Už menej na miesto, kde sa festival odohral a či aj to nemalo dopad, resp. prečo bolo zastúpenie najmä white-male. Rozhovorov s kapelami je minimum, najmä tie zainteresovanejšie dali ruky od toho zjavne radšej preč. Detto je minimum rozhovor so staffom, sekuriťákmi, policajtmi, medikmi a pod. Práve za to jedna hviezda dole. Výnimkou je pár scén s dvoma hlavnými organizátormi, ktorí ponúkajú svoj pohľad na vec, no ten vyznie skôr povrchne, zľahčujúc udalosti, aj keď nepochybne majú svoju pravdu. V každom prípade pre festivalového človeka povinnosť vidieť, či už diváka, organizátora, účinkujúceho alebo staff. Veľa sa z toho naučiť dá a veľké festivaly sa nepochybne aj. ()
Tenhle dokument jde o něco více do hloubky, než-li ten od Netflixu. 85% ()
Ďalší kvalitný pohľad na udalosti z Woodstocku 99 ()
Skvely dokument o tom, ze niekedy sa kriesit legendy neoplaca. Hlavne, ked sa medzitym zmeni hudobny vkus a kulturnost navstevnikov ()
Zajímavý dokument o absolutním selhání organizace gigantického festivalu. Nicméně, bláboly toho ukřivděného černocha a moralizující feministky (která za dobrovolně obnažená prsa vinila mužskou část publika), jsou na škodu. Stejně jako srovnávání atmosféry konce 90. let a dnešní hyperkorektní připosrané doby. Zajímavé také je, jak se veškerá vina hází na Limp Bizkit a organizátoři si prakticky nepřipouštěli žádnou vinu. On ten Fred asi mohl za katastrofální zázemí pro návštěvníky, proraženou trubku i "svíčkové" snaživce z neziskovky. Asi mohl i za výběr "agresivních" kapel a předraženou vodu... ()
Festival Woodstock 99 ako udalosť, ktorá bola paradoxne odrazom popkultúry Made by MTV konca deväťdesiatych rokov 20. storočia, je v celkovej popkultúrnej mozaike onej doby pre mnohých dodnes neznámym pojmom. Či ide o šťastlivcov, ktorí o tomto na papieri skvelo vyzerajúcom, ale v skutočnosti do maximálne možnej miery tragicky zvládnutom festivale nič nevedia, alebo o ľudí, ktorí prichádzajú o odstrašujúci, ale zároveň fascinujúci príbeh troch šialených dní na bývalej leteckej základni Griffiss Air Force Base v meste Rome v štáte New York, nech posúdi každý sám. Dokument z dielne HBO z roku 2021 sa všetkým divákom snaží priniesť príbeh o festivale, ktorý mal byť oslavou tridsiateho výročia kultového podujatia postaveného na ideách lásky, mieru a hudby. Hneď v úvode je však pôvodný Woodstock (1969) niekoľkými z účinkujúcich, ktorých rozprávania tvoria spolu s obrazovým materiálom kostru celého dokumentu, vystavený kritike a označený za podujatie, pri ktorom mala história údajne zabudnúť na všetky jeho tienisté sociálno-kultúrno-spoločenské stránky a zapamätať si len pozitíva. Práve takýmito vyjadreniami sú kladené základy naratívu, ktorý sprevádza celý dokument. Ten je do značnej miery podfarbený názorovou optikou súčasnosti (rozumej roku 2021, kedy bol vydaný), ktorú jednoducho nemožno aplikovať na udalosti z roku 1999. Inak povedané, aplikovať ju možno, ale kompletne sa tak minie účinku. Začať rekapitulovať, čo sa postupne na Woodstocku 99 odohralo, by bolo zrejme kontraproduktívne. To si, koniec koncov, môže divák pozrieť v dokumente. Nemožno však nezareagovať na viaceré vyjadrenia, ktoré v ňom odznievajú. Za prvé, obviňovať z toho, ako sa festival nakoniec skončil, výlučne young white males, je scestné. To, že areál bývalej leteckej základne nakoniec skončil v plameňoch, bol výsledok trojdňovej kulminácie mixu nezvládnutej organizácie, horúceho počasia, rozpáleného asfaltu, balenej vody predávanej za 4 doláre, zničeného vodovodného potrubia, rozmočeného bahna a vyplavených h*vien k tomu. A to sú iba hlavné faktory, ktoré prispeli ku všeobecnej frustrácii návštevníkov festivalu, nakoniec kulminujúcej do podoby, v akej si to pamätá história. Označovať však young white males alebo Freda Dursta ako katalyzátor výtržností nemôže v žiadnom prípade obstáť. Je pravda, že Durst sa pri vystúpení Limp Bizkit mohol mierne krotiť, ale k ich hudbe takáto raw energy proste patrí. Za druhé, údajná genderová nevyváženosť line-upu je takisto hlúposť. Áno, na jednu stranu je pravda, že samotné hudobníčky vystúpili na hlavných pódiách festivalu iba tri, ale dokument už nespomína to, že ženy tvorili súčasť mnohých väčších skupinových vystúpení alebo to, že mali koncerty na Emerging Arstists Stage. A ak už je reč o line-upe ako takom, aj letmý pohľad naň aj po rokoch ukazuje úžasný výber interpretov, ktorých sa organizátorom pre festival podarilo získať, pričom hravo "strčí do vrecka" väčšinu dnešných podujatí tohto typu. V spojitosti s hudbou si takisto nemožno odpustiť dve poznámky. To, že nu metal mal vzniknúť "vykradnutím" afroamerickej kultúry hip-hopu, funku a R&B je bizarnosť, ktorú prvýkrát a možno naposledy spomína iba Wesley Morris v tomto dokumente. Rovnako vyznieva čudne kritika od DJ-a Mobyho, ktorý na festivale zahral, keď spomína, ako už pri príchode na miesto mal mať údajne zlý pocit z toho, ako sa celé podujatie skončí. Divák má z jeho slov skôr pocit, že sa ani po rokoch nedokázal preniesť cez to, že na kuse preglejky nevidel napísané svoje meno. Za tretie, úplne kóšer nie sú ani vyjadrenia z druhej strany "barikády" od organizátorov. Michael Lang aj John Scher síce nepopierajú skutočnosť, že festival sa skončil fiaskom, čo ani nemôžu, ale minimálne Scherova snaha o obhajobu jeho organizácie a obviňovanie MTV z toho, že neinformovali o dianí objektívne (čo je hlúposť, pretože MTV, podobne ako ostatné médiá, iba prinášali správy o tom, čo sa na festivale v skutočnosti dialo), sú nanajvýš smiešne. Woodstock 99: Peace, Love, and Rage je rovnako ako festival Woodstock 99 veľmi rozporuplný. Dokument na jednu stranu jednoznačne neprávom pôsobí zaujato voči jednej konkrétnej skupine, ktorá sa festivalu zúčastnila, pričom všetku vinu sa snaží hodiť práve na ňu. Vyjadrenia účinkujúcich sú do veľkej miery nielen mimo misu, ale takmer až mimo realitu. Spoločenskú optiku roka 2021 prosto nemožno za žiadnych okolností aplikovať na dvadsaťdva rokov starú udalosť. Áno, možno oprávnene povedať, že sa stali chyby, že došlo k závažným zlyhaniam, ako aj k neakceptovateľným skutkom sexuálneho násilia, rabovania a výtržností, ale treba na to zvoliť ten správny meter. Na druhú stranu je to však aj dokument mimoriadne zaujímavý vďaka množstvu archívnych záberov - profesionálnych aj amatérskych, zvládnutej (aj keď neúplnej) rekapitulácii troch festivalových dní, a možnosti nahliadnuť na americkú kultúru zo záveru minulého tisícročia, kedy všetci očakávali, či nastane apokalypsa v podobe Y2K. Ak by väčšinu účinkujúcich s ich scestnými vyjadreniami nahradil niekto skutočne erudovaný, mohol celý dokument vyznieť ešte lepšie. () (méně) (více)