Dej mi své jméno

Bola by to vcelku bežná romanca. Ale. Dve veci. Prvá: je to gay romanca. Takže nič pre xenofóbov, ktorí sa radi starajú do toho, čo kto komu robí v spálni, ale akonáhle sa niekto začne starať do toho, čo ONI (a komu) robia v spálni, podozrivo znervóznejú. Ja som s týmto problém nemal, bolo to spracované decentne, na úrovni a Armie Hammer a Timothée Chalament tomu dali ohromne veľa. Keďže ale nie som homosexuál, viac ma predsa len oslovila vec č. 2 a tou je famózna atmosféra talianskeho vidieka 80. rokov. Horúce, sparné leto, dusné hlboké noci, malé ospalé dediny, kde môžete najbližšiu tetu lúpucu hrach na priedomí poprosiť o pohár vody (a ona vám ho samozrejme poskytne), alebo sa ovlažiť v neďalekom rybníku počas romantického súmraku. Dni sú dlhé a noci ešte dlhšie, vari nekonečné. Všade sa dostanete bicyklom a okná na domoch sú dokorán otvorené a prefukuje nimi dnu jemný, osviežujúci vánok hrajúci sa vonku v záhrade s korunami ovocných a iných stromov a vnútri s rozviatymi záclonami. Všetci sú takí unavení a nahodení v natoľko extrémne ležérnom móde, že sa im nechce pomaly už ani piť ľadový čaj. Zato s vášňami je to adrenalínovejšie, horúce letné počasie ich vypúšťa z košiara, ony sa utrhnú z reťaze a robia si čo sa im chce. Luca Guadagnino (remake Suspirie!) je neskutočný talent. Pripadalo mi to, ako keby som sledoval nejakú taliansku klasiku z 80. rokov. Po stránke atmosféry mi to pripomenulo Zvodnú krásu s Liv Tyler, no kým tá oplývala „len“ báječnou atmosférou a skvelým kastingom a so scenárom to bolo dosť biedne, Daj mi svoje meno sa môže okrem tohto pochváliť aj práve silným scenárom, v ktorom sa mnohí určite nájdu, pretože nie každá láska má happyend. Knihu André Acimana (vyšla aj v ČR) adaptoval 89-ročný (!) James Ivory a získal za to Oscara. Sranda je, že mi zrejme pri pozeraní unikli nejaké dve tri vysvetľujúce vety, takže som si myslel, že Hammer hrá kolegu Chalamentovho otca, čo ich „zakázanému“ vzťahu dodávalo úplne inú dimenziu. Takže ma po dopozeraní prekvapili zmienky niektorých divákov, z ktorých som pochopil, že by v skutočnosti mal hrať Chalamentovho rovesníka. Čo teda uznávam pôsobí fakt zvláštne, pretože hoci je medzi hercami „len“ 9-ročný vekový rozdiel, v skutočnosti vyzerajú ako Patrick Swayze a Jennifer Grey v Hriešnom tanci (teda dojmom neprebudeného puberťáka a starnúceho sexuálneho predátora). No ale proste tak či tak je to výborný film. (27.02.2024)

Jestli o tomhle filmu můžu říct něco pozitivního, pak je to to, že měl strašně zvláštní, nostalgickou atmosféru, kterou si pamatuji ještě dávno po zhlédnutí. Ale to je všechno, nic dalšího to nemělo, ani dobré herecké výkony a hlavně to nemělo dobrou zápletku, i když ono to vlastně nemělo zápletku žádnou. Naprosto neuvěřitelné, ale za celých 132 minut se tam nic nestalo. 2* (19.03.2018)

Pamätáte si na tú radosť, keď vás rodičia prvýkrát pustili na diskotéku? Na chuť prvých bozkov, na neznámy pocit naozajstného vzrušenia? Na všetky tie prchavé, no o to vzácnejšie momenty, ktoré prežijeme počas života (možno) ešte niekoľkokrát, ale už nikdy ich nebudeme vedieť precítiť tak intenzívne ako v bláznivej mladosti? Tento film nás upozorňuje na fakt, že je čistou márnivosťou potláčať niečo tak krásne čisté. Call Me by Your Name je nádherný film o dvoch výnimočných ľuďoch, ktorí sa ešte len formujú, spoznávajú sami seba a spoznávajú sa aj navzájom. Ukážkovo prezentuje podobu lásky, ktorá sa bez rozdielu ponúka každému, pretože láska je láska a nekladie si hranice. Celé je to natočené tak autenticky, vzrušujúco (!) a čarovne (krásne severné Taliansko), že som sa v kine po celý čas usmievala. Celkový dojem zo snímky v závere zaklincováva dôverný rozhovor otca so synom, ktorý vám vezme vietor z plachiet. Z dialógu, ktorý sa sprvu javí ako bežný pokec rodiča s dieťaťom, vzíde rozhovor roka plný nekonečnej múdrosti. Eliových vnímavých a tak správne liberálnych rodičov by si zaslúžilo mať každé dieťa. Možno by potom tento svet vyzeral inak. (14.02.2018)

Záverečné, dokola sa v komentároch opakujúce dve scény, sú síce výborné, za vrchol filmu však považujem rozhovor na námestí a ďalší na verande, predchádzajúci krvácaniu z nosu. A najviac preto, že ich kvality nedokážem dostatočne obsiahnuť slovom. Pri tom krátkom zábere na smejúceho sa dôchodcu som mal pocit, ktorý mávam málokedy (naposledy pri polskej Poslednej rodine), že ten film patrí do dejín a učebníc. Rozhodne film roku. (20.04.2018)

Bol som veľmi zvedavý, čo sa ukrýva za tak vysokým (94%) hodnotením tohto filmu. No a zistil som, že nič moc. Ako sa film blížil ku koncu, očakával som niečo, z čoho mi spadne sánka, niečo, čo zmení vibrácie vo mne vnútri a za čo pôjdem s hodnotením vyššie. No a nič! V podstate mi sánka i spadla; ale z toho vysokého hodnotenia, ako som už spomenul na začiatku komentu. Subjektívnych 50%. (22.12.2017)