Hlava-22

Kniha je síce väčším zážitkom, ale... To najlepšie z filmu a knihy: 1. Rozhodol sa, že bude žiť večne, a umrie, len keby mu to nevyšlo. 2. "Hovorím o spolupráci. Láskavosti. Raz ja tebe, raz ty mne. Rozumiete?" - "Áno, urobte mi teda láskavosť." - "O tom nemôže byť ani reči." 3. Veliteľstvo bolo znepokojené, pretože človek nikdy nevie, kam to povedie, keď sa ľudia osmelia a začnú sa vypytovať na všetko, čo im zíde na um. Podplukovník Korn určil pravidlo kladenia otázok. Otázky mohli klásť len tí, čo sa nikdy na nič nespýtali. 4. HLAVA XXII. Každý kto sa chce vyhnúť bojovým náletom, nie je ozajstný blázon. HLAVE XXII neprešiel nikto cez rozum, stanovovala, že starosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu! 5. Clevinger nevyhral ostatné ceny, lebo priveľa času strávil podpisovaním petícií a odmietaním petícií, zakladaním diskusných krúžkov a vystupovaním z diskusných krúžkov, účasť na zjazdoch mládeže, demonštrácie proti iným zjazdom mládeže a organizovanie výborov na ochranu vylúčených študentov. Slovom, Clevinger bol jeden z tých, čo majú plnú hlavu múdrosti a ani zamak rozumu, každý o tom vedel a kto to ešte nevedel, ten na to zakrátko prišiel. Slovom, bol to chumaj. Bol to veľmi seriózny, úprimný a svedomitý chumaj. O literatúre vedel všetko, iba to nie, že môže byť pre človeka aj potešením. 6. Major Major Major bol zdvorilý ku starším a tí ho nemali radi. Čokoľvek mu starší prikázali, urobil to. Kázali mu, aby dva razy meral, kým začne rezať, a on vždy dva razy meral, a až potom rezal. Povedali mu, že si má ctiť otca i matku, a on si ctil otca i matku. Povedali mu, že nesmie zabíjať, a on nezabíjal, kým sa nedostal do armády. Potom mu prikázali zabíjať, a on zabíjal. Nikdy nevzal meno božie nadarmo, nikdy nepožiadal manželku blížneho svojho, ani osla jeho. Pretože už nemal nič iné, v čom by si mohol dobre počínať, počínal si dobre v škole. Na univerzite bral štúdium tak vážne, až ho homosexuáli upodozrievali, že je komunista, a komunisti ho upodozrievali, že je homosexuál. 7. Keby začal Yossarian v nemocnici kričať, aspoň sa všetci okolo zbehnú a budú ho ratovať, keby však vonku začal kričať o veciach, o ktorých by mal podľa neho kričať každý, strčili by ho do basy, alebo odviezli do nemocnice. 8. Taký je v skutočnosti ten váš boh, čo o ňom jednostaj meliete – dedinský ťuťmák, nešikovný babrák, tupý nafúkanec, neokrôchaný chruňo. Ako mohol zaradiť do systému aj také čosi ako hlien alebo zubný kaz? Čo sa to, prepánajána, dialo v tom jeho zvrátenom, zlom, sklerotickom mozgu, keď zbavil starých ľudí schopnosti zadržiavať stolicu? Prečo vôbec stvoril bolesť? „Bolesť je užitočný symptóm. Signalizuje nebezpečenstvo.“ A kto stvoril nebezpečenstvo? 9. Plukovník Cathcart bol prešibaný, úspešný, neporiadny a nešťastný tridsaťšesťročný muž, ktorý sa pohyboval s ťarbavosťou nosorožca a zúfalo túžil stať sa generálom. Bol rázny a nerozhodný, skľúčený a vyrovnaný. Bol spokojný sám so sebou, ale príliš si neveril. Bol to pekný, nepríťažlivý robustný grobian, ktorý pomaly tučnel a trpel čoraz väčšími záchvatmi sklúčenosti. Povznášalo ho vedomie, že je plukovníkom a operačným veliteľom, hoci má ešte len tridsaťšesť rokov, zároveň ho však skľučovalo, že je ešte len plukovníkom, hoci má už tridsaťšesť rokov. 10. Milo sa neprestával zožierať za svoju strašnú chamtivosť a hlúposť, ktorá ho zlákala skúpiť celú úrodu egyptskej bavlny, lenže zmluva je zmluva, treba ju plniť, a tak raz v noci, po prepychovej večeri, odštartovali všetky Milove stíhačky a bombardéry, vyrovnali sa do formácie priamo nad letiskom a začali zhadzovať bomby na pluk. Milo totiž uzavrel s Nemcami ďalšiu zmluvu, tentoraz o bombardovaní vlastnej jednotky. Milo by bol zato draho zaplatil, keby nebol preukázal fantastický zisk. Mohol vláde zaplatiť náhradu za všetkých padlých i materiálne škody a ešte aj tak mu ostalo dosť na prípadné ďalšie nákupy egyptskej bavlny. A každý mal podiel. Najkrajšie bolo, že vláde nebolo treba zaplatiť nič. „Demokracia je vláda ľudu. A ľud sme my, či nie?“ vysvetľoval Milo. 11. LIST: „Drahá pani, pán, slečna, manželia Daneekovci slovami nemožno opísať hlboky žiaľ, ktorý sa nás zmocnil, keď váš manžel, syn, otec, brat padol, bol zranený, vyhlásený za nezvestného po nálete.“ (26.11.2011) (méně) (více)