Veřejní nepřátelé

Od Public Enemies som mala zbytočne veľké očakávania. Čakala som štipľavú gangsterku v Scorseseho duchu a s tarantinovskou brutalitou. Chvíľami je to rozvláčne, neisté a jednoduché a občas tento film priam kričí po decentnom sarkazme a obsahovej dynamike. Už v úvode som si predstavovala súčasné herecké esá Deppa a Balea popri sebe a zároveň som ich prirovnávala k legendárnemu stretu De Nira a Pacina, ktorých inteligentný rozhovor medzi mafiánom a policajtom plný nadnesenej irónie, považujem v rámci žánru za jeden z najlepších a pochádza paradoxne z filmu tohto režiséra. Medzi Deppom a Baleom sa však žiadne iskrenie nekoná a tak sa začína len stokrát obohratá naháňačka na mačku a myš, ktorá volá po švihu a ostrejšom scenári. Vždy sa mi však zdalo, že na rozpletenie hustejšej gangsterky je Michael Mann príliš veľký decenťák :-). Dobové vyobrazenie 20. storočia je úchvatné. 70% (20.07.2010)

Použiť digitál v dobovom gangsterskom filme je vcelku odvážny tah. V niektorých momentoch funguje, v iných pôsobí skôr ako rušivý element, v globále síce výrazné opodstatnenie nemá ale aj vďaka tomu ide o inováciu, ktorá Verejných nepriateľov neopakovateľne odlišuje od konkurencie. Presvedčivá dobová atmosféra Chicaga 40. rokov a vhodne zvolená herecká zostava však sama o sebe nestačí, naštastie Mann prechodom do druhej časti snímku a s blížiacim sa záverom čoraz častejšie spomína na svoje majstrovské kúsky. Po rozležaní sa naviac v pamäti dokáže vynorit viacero silných scén, a aj ako sprievdodca posledným Dilligerovým rokom Mannov opus funguje, hoci na pamätné máčanie vreckoviek v krvi v závere dôjsť určite mohlo. A Bale definitívne potvrdil, že vie byť aj kvalitným nahrávačom. (13.10.2009)

Miami Vice nasadilo laťku zatraceně vysoko a bylo jasné, že se mistr nejspíš nepřekoná, smutné je, že se jí svým novým filmem ani nepřiblížil. Veřejní nepřátelé jsou dlouzí, až na drobné momenty ale poněkud chladní. Dobová atmosféra nefunguje, postavy nejsou zajímavé a jsou si podobné, takže se hrozně pletou a za zmínku tak stojí opravdu jen Johnny Depp, slaďounká Marion a čas od času zajímavá hudba (i tu ale umí Mann použít lépe). Digitální kamera mi nevadila, kouzelné obrazy, které by si zasloužily vytípat, vytisknout a rozsvěsit po stěnách ale ve filmu nehledejte. Potěší několik scének typu "čekání na červené", "procházka po policejní kanceláři", nebo finální scéna před kinem. Poslední slova filmu mě ale dojala, to zase jo... (25.08.2009)

„Nič si z toho nerob. Sú to ľudia a odniekiaľ pochádzajú. To je normálne. Všetci odniekiaľ pochádzame. To nie je dôležité. Dôležité je, kam ideme.“ – „A ty ideš kam?“ – „Tam, kam chcem.“ V podstate ROAD TO PERDITION – po technickej stránke špičkovo suchopárne spracovaná nuda s nesympatickým Baleom a matným Deppom. Akčné scény sú nakrútené dobre, ale je ich minimum. Dialógy sú fajn, ale málokedy strhnú. I jednotlivé scény (a že ich v zbytočne dvojhodinovom filme je!) sú fajn, ale v 120-minútovej dĺžke ma dostalo snáď len dojemné odnášanie na WC a Dillingerova návšteva policajnej stanice. Dve výborné scény, to je na dvojhodinový film za desiatky miliónov dolárov vskutku alarmujúci výsledok. Zdĺhavé, patetické, zjednodušujúce a pritom miestami zbytočne komplikované (množstvo postáv). (27.05.2011)