Reklama

Reklama

Obsahy(1)

Snímek Solaris na motivy románu Stanislawa Lema pojednává o ovdovělém psychologovi Krisu Kelvinovi, který je vyslán na vesmírnou stanici obíhající kolem planety zvané Solaris pokryté oceánem. Má zde vyšetřit záhadnou smrt lékaře, stejně jako psychické problémy sužující kosmonauty, jejichž počet rapidně klesá. Kelvin se na stanici setká nejen se zbývajícími členy posádky vykazujícími podivné a odtažité chování, ale ke svému velkému překvapení i s vlastní ženou Khari, která je už sedm let po smrti. Záhy vyjde najevo, že Solaris oplývá něčím, co u kosmonautů na vesmírné stanici vyvolává potlačované vzpomínky a obsese, a Kelvin je tak nucen zpochybňovat vlastní vnímání reality. (Cinemax)

(více)

Recenze (362)

sniper18 

všechny recenze uživatele

Moja prvá skúsenosť s týmto velikánom svetovej filmovej tvorby, Andrejom Tajkovskijm a rozhodne si nemôžem sťažovať. Celý čas sa to nesie v takom úplne pomalom tempe a dlhší čas mi to prišlo také neuchopiteľné, nebol som si istý, čo si mám o tom myslieť, ale časom sa to predsa len vyjasní a tak sa v konečnom dôsledku aj tento čiastočný subjektívny nedostatok vytratí. Pochváliť musím aj túto zaujímavú žánrovú kombináciu sci-fi, psychologického a umeleckého filmu, ktorá teda dokáže zapôsobiť. Len ma mrzí, že stredná časť filmu si ma moc nezískala a film akoby zostane stáť na jednom mieste, ale našťastie väčšina je výborná a celkový dojem vylepšuje aj úplný záver, ktorý som nečakal, ale lepší byť asi ani nemohol. Nesklamali ma ani postavy, ale najväčšiu pochvalu si samozrejme zaslúži samotný Tarkovskij, jeho réžia je prvotriedna a z filmu robí mimoriadne atmosférický, až taký hypnotický zážitok. Určite tomu ešte niekedy dám šancu a dúfam, že už ma bude baviť aj stredná časť, kvôli ktorej ešte nemôžem dať plné hodnotenie, ale aj tak je to nezabudnuteľný zážitok a som zvedavý na ostatné režisérove diela. 81% ()

Madsbender 

všechny recenze uživatele

Napriek tomu, že sa o ňom Stanisław Lem nevyjadril pochvalne a samotný Andrej Tarkovskij označil Solaris za chybu, považujem toto dielo významného sovietskeho filmára za ukážku jeho vrcholného majstrovstva. Solaris možno považovať za ideál umeleckého filmu, ktorý v sebe adekvátnym spôsobom prepája technickú progresívnosť média s jasným a hlbokým filozofickým textom, ktorý v sebe nesie. Vizuálny kontrapunkt Kelvinovho farbistého pozemského domova a exteriérov (v ktorých kamera častejšie vniká do intímneho priestoru postáv alebo naväzuje posvätný kontakt s prírodou), a účelného homogénneho dizajnu interiéru vesmírnej stanice (kde sú postavy častejšie zasadzované do celkov a kamerové jazdy mapujú prázdne chodby a miestnosti s blikajúcimi prístrojovými panelmi) odvíja v uhrančivo komponovaných záberoch za ohlušujúceho ticha stret emócií a strojového chladu. V klaustrofobických odosobnených priestoroch sa vonkajší zásah neznámeho vedomia stáva katalyzátorom odhalenia dosiaľ kryptických túžob, prianí a spomienok. Hypnotickú skladbu mystického príbehu, v ktorom sa úvodná sekvencia (kde kamera za tónov Bachovho sakrálneho Ich ruf' zu dir, Herr Jesu Christ na organe pomaly kĺže po vode a od trávy sa zdvíha až k tvári doktora Kelvina) zrkadlovo odráža v záverečnej, označil doc. Vladimír Suchánek za alegorický návrat strateného (či, ak chceme, márnotratného) syna. Môžeme mu dať jedine za pravdu, pretože posledný záber, od ktorého sa kamera príznačne zdvíha k nebeským výšinám (z ktorých vidieť ostrov vystupujúci z nekonečnej vodnej hladiny) je priamou citáciou Rembrandtovho rovnomenného obrazu. Solaris je skutočne veľkolepým a impozantným dielom, ktoré plynie, vťahuje a pod tvrdou škrupinou skrýva mnoho vrstiev lahodného jadra. Ničoho nie je príliš, ani málo. Dokonca ani ony odsudzované dlhé čiernobiele scény nie sú len zbytočným príveskom na naťahovanie už tak rozľahlej stopáže, naopak - hladko zapadajú do ucelenej významovej štruktúry, v ktorej symbolizujú vnútornú prázdnotu a odcudzenie Kelvina, opúšťajúceho domov a vydávajúceho sa na cestu do neznáma, či Bertonove definitívne spálenie mostov za vesmírnym výskumom a jeho spomienkami._____Solaris sa pýta i hovorí mnohé a rozprávaním o ňom by som vedel stráviť celé hodiny, avšak tu na to nie je najvhodnejší priestor. Mňa zaujal ešte jeden prídavok, ktorý film oproti predlohe obsahuje. Nasledujúca časť komentára je úryvkom zo školskej práce: Hlavný hrdina, psychológ Kris Kelvin (Donatas Banionis), je vyslaný na kozmickú stanicu na obežnej dráhe planéty Solaris, aby zistil, čo sa stalo s jej posádkou. Po príchode okamžite zisťuje, že tu čosi nie je v poriadku. Zvyšní obyvatelia sa nachádzajú na pokraji šialenstva a dávajú mu podivné varovania. To, čo ho čaká, si však nedokáže ani len predstaviť._____Planéta, svojim povrchom pripomínajúca oceán, predstavuje v tomto príbehu istú formu živého organického vedomia. Je schopná s ľuďmi komunikovať na úrovni, ktorá je pre nich nepochopiteľná, až desivá - dokáže zhmotniť myšlienky, predstavy, spomienky, sny i najhoršie nočné mory. Kelvin sa zrazu opäť stretáva so svojou mŕtvou manželkou, ktorá akoby nikdy nebola zomrela. On vie, že to nemôže byť ona - ale predsa je tu, vidí ju a môže sa jej dotknúť. Túto skutočnosť nedokáže prijať, a tak sa jej sprvu snaží všemožne zbaviť, no ona sa neustále vracia. S každým návratom je vo svojom konaní a dokonca i cítení stále podobnejšia človeku a ešte väčšmi pripomína ženu, ktorú kedysi miloval. Napokon boj vzdáva a nedokáže naďalej vzdorovať myšlienke, že sa k nemu skutočne vrátila._____Mŕtva manželka Khari (Natalja Bondarčuk) predstavuje podľa mňa ideál filmovej postavy, utkanej z predstáv a snov. Vo vzťahu k nej Kelvin prežíva čosi veľmi podobné tomu, čo zažíva divák, ktorý naplno podľahol moci filmu. A táto paralela je o to intenzívnejšia, že ju vidia dokonca i ostatní členovia posádky, ktorí s ňou nemôžu tak ľahko nadviazať fyzický kontakt. Moc tejto zdieľanej ilúzie sa tak skutočne približuje zážitku zo spoločného sledovania filmu, respektíve návštevy kina, kam chodíme, aby sme sa mohli oddávať tejto hre na skutočnosť, ako nám ju sprostredkováva režisér._____Mimetický princíp figuruje vo všetkých filmoch Andreja Tarkovského i v ďalšej rovine, prítomnej tiež v Solaris. Je ňou spiritualita. Viera v boha sa v jeho diele odráža mnohými spôsobmi, avšak tým najviditeľnejším je príroda. Tarkovského prístup sa nesie presne v duchu antických koncepcií umenia, na ktoré nadviazala renesancia a ktoré boli dosiahli úplnosti práve v tomto období. Vyberá si rastliny, stromy a živly, ktoré sa mu stávajú vzormi. Práve na nich stavia jemné duchovné prepojenie človeka s prírodou, z ktorej pochádza. V Solaris zohráva dôležitú rolu predovšetkým flóra a ešte väčšmi voda - oboje snímané spôsobom, pri ktorom vzniká dojem, že stačí natiahnuť ruku, aby sme sa ich mohli dotknúť._____Voda, ktorá je oddávna symbolom života, tvorí i Solaris. Planétu, ktorá dokáže vytvoriť ilúziu života tak silnú, že nás vie oklamať, a túto ilúziu stále zosilňovať. Je preto na mieste otázka, či je v závere Khari ešte stále prostou ilúziou, alebo sa stáva skutočným človekom. Možno totiž Solaris nedokáže len imitovať a napodobňovať, tak, ako to robí Andrej Tarkovskij, ale i tvoriť a svojim výtvorom vdýchnuť život._____Prípadní záujemcovia si môžu celú (krátku) prácu prečítať tu._____Až do zhliadnutia Zrkadla v kine najobľúbenejší Tarkovskij. Nie preto, že je sci-fi, ale preto, že ním nie je. 100% (Malá oprava - v úvode znie hudba nie počas prvej sekvencie filmu, ale už v titulkoch. Nechám to však ako to je, znie to lepšie.) () (méně) (více)

Reklama

Sobis87 

všechny recenze uživatele

Osobně spíše preferuji novější Soderberghovu adaptaci Lemova románu, která byla značně intimnější a soustředila se především na romantickou linii, kdežto Tarkovskij ve své verzi více a z tematického hlediska obšírněji filosofuje a film se mi v poslední třetině zdál již zbytečně dlouhý (při sledování téměř tříhodinového Andreje Rubleva se u mě tyto stavy však nedostavovaly). Atmosféra filmu je přímo úchvatná a velmi záhy diváka vtáhne do děje, který je vyprávěn pomalým tempem a vyzdvihnut si zaslouží i krásně komponované záběry, kterými Vadim Jusov ve filmu rozhodně nešetří. ()

Shadwell 

všechny recenze uživatele

Každý umělec dojde doby, kdy otiskuje lásku k ženě do svého díla. I Tarkovskij byl v době realizace Solarisu zamilován, respektive poznamenán rozchodem (v roce 1970 se Tarkovskij rozvedl se svoji první ženou a ještě téhož roku se podruhé oženil), a film se tím zredukoval na lovestory. Lovestory bez Tarkovského environmentální a existencialistické obliby v disputacích a sklonu k „rozostřenému" rádoby filozofování a pronášení rozličných mouder o všem možném. Solaris tedy filozofuje především v momentech, kdy přemýšlí pomocí filmových prostředků. Přesto se v člověku někde hluboko usadí a neustále na sebe upomíná. A to je - vedle samotného důvodu, proč se tomu tak děje - znakem dokonalosti. ()

J*A*S*M 

všechny recenze uživatele

8.10.2009 - 2*. /// 7.11.2014 - O několik let starší, o několik let divácky zkušenější jsem si zkusil dát repete - a docela dobrý. Sci-fi z ranku těch přemýšlivých, hlavně pro diváky, kteří se radují, když je jim nabídnuto něco k nechápání. Atmosféru to má vtahující a znepokojivou, myšlenkově chvílema celkem podnětné. Ale opravdu jenom chvílema, protože na to, že to je vlastně filosofické sci-fi, se tu zas až tolik nefilosofuje (respektive nemluví). Prostříhat by se to vážně dalo, hodně. ()

Galerie (42)

Zajímavosti (25)

  • V pokoji Krise Kelvina můžeme vidět ikonu namalovanou Andrejem Rublevem, malířem, který inspiroval jiný Tarkovského film. (džanik)
  • Kompletní a nesetříhaná verze v původním znění se v New Yorku veřejně promítala až v roce 1989, během znovuotevření tamějšího Film Forum, největšího newyorského kina s “nezávislým“ programem. (džanik)
  • Ačkoliv je film často srovnáván s Kubrickovým snímkem 2001: Vesmírná odysea (1968), Tarkovskij jej prý před dokončením Solaris neviděl. (Kulmon)

Reklama

Reklama