Černé Vánoce

Na Black Christmas jsem byla natěšená, protože jsem na tento film četla/slyšela jsem povětšinou jen samou chválu. A úvodní vražda skutečně byla parádní. Jenže pak se to začalo nějak divně táhnout a já se místy začínala lehce nudit. Zejména mě však nešlo pod nos chování policie, která vraždy vyšetřovala dost diletansky. Chápu proč - filmaři prostě chtěli dát vrahovi dost prostoru pro jeho řádění, ale jiště by to šlo vymyslet i lépe. Na druhou stranu mě však potěšili herci, kteří své role zvládli všichni dobře, což film táhne dost nahoru. Zkrátka, Black Christmas mají své lepší i horší momenty, výsledek je ale vcelku uspokojivý. (18.12.2011)

Ultimátny vianočný masterpiece, ktorému som, ako pozerám, kedysi uštedril len štyri hviezdy. Ten film s vekom zreje. Pomalá, mrazivá atmosféra, geniálne utajená totožnosť vraha, dávkovaná len po kúskoch, najmä v desivých obscénnych telefonátoch. Pohľad z pohľadu vraha predbehol Halloween aj Friday the 13th a je až šokujúce, ako veľmi sa atmosféra aj niektoré prvky podobajú najmä na prvú menovanú legendu. Kills nie je veľa, ale sú prepracované do sekundy a majú neskutočné nápady. A už len čerešničkou na nablýskanej, dôležitej torte je nejednoznačný záver. (22.12.2020)

Čas vianočný si treba občas okoreniť. Vzhľadom nato, že sa na nás tento rok tvorcovia hororov vysrali, pričom nenatočili žiadny snímok, ktorý by sa odohrával na Vianoce, neostávalo mi nič iné, ako siahnuť do dávnej minulosti. Mne osobne však "Black Christmas" odstupom času nepriniesol takmer žiadne mimoriadne "potešenie". Priznávam, že koho snímok vtiahne do deja, v závere sa dočká pomerne slušného psycha. Dnes už ho však považujem skôr za dobrú kriminálku, než slasher, ktorý by mal šokovať, ba dokonca vďaka typickým prvkom daného subžánru s divákom rapídne zamávať - 55% (25.12.2016)

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80% (19.03.2012)

Kanadský slasher Black Christmas je pozoruhodný tím, že se v něm objevily v podstatě všechny tradiční slasherové mechanismy několik let před Halloweenem, který je mnohými považován za první ryzí slasher. Pravdou je, že až Halloween tento subžánr zpopularizoval. Ale film Black Christmas tu byl dříve a už v něm se objevovaly např. subjektivní pohledy vraha s chroptivým dýcháním, ale také výhružné telefonáty stalkera (viz pozdější filmy When a Stranger Calls či Vřískot). Zápletka není úplně přesvědčivá a místy je poněkud nelogická (obzvlášť u překvapivého závěru), ale ústřední psychopat, skučící do telefonu, je docela creepy a atmosféra hrobově tiché vánoční noci, plné ozdobných světýlek, je zvláštním způsobem skličující. (13.10.2005)