Taková nenormální rodinka

Vedeli, že si potrpím na vyberané jedlo, preto prišiel lístok, že stretnime sa tam, kde som sa mohol dosýta, ale hlavne kvalitne najesť. „Prečo posielajú vždy jezuitov?“ spýtal som sa len zo zvedavosti bez postranných úmyslov. „Sme najlepší tajní a najtajnejší verejní.“ Z tej odpovede človek nebol múdri, no keď bolo treba zadať zákazku, vyhľadať akúkoľvek informáciu, či jednoducho postarať sa o nejakého človeka, boli na tieto práce geniálni. Malo ísť o geniálnu a schopnosťami obdarenú rodinu. Aj tentoraz mi ukazovali fotky nejakého plešatého silného pána, dve malé deti chlapec a dievča a ...a ženu. Jezuitov, ktorí následne vyvalili spŕšku informácii prečo tam mám ísť, čo urobiť, aké nebezpečenstvá hrozia, som nepočúval, pretože som civel na Blondínu s prosebným pohľadom. V mysli mi napadali desivé myšlienky prevtelenia, ale než som dohrýzal posledný kúsok morčaciny „coq au win“ vyletelo: „ Beriem, idem, odchádzam už dnes večer, ďakujem vám, ste zlatí“ a takmer som im dal bozk na čelo. Mojej ochote sa čudovali, no ja som už hodil 50 € na stôl, hoci som bol v dlhoch, a bez rozlúčky som sa ponoril do nočných ulíc Krakowa. V lietadle, ktoré neznášam, som hútal len nad obmedzenými možnosťami ako sa predstaviť. Svoju posmrtnosť nemôžem spojiť s ich schopnosťami a radšej zostanem, apropo ako vždy, v utajení. Ale jedno som vedel isto, k nim sa musím dostať cez tú ženu, vedkyňu, to nádherné omráčenie so silou vytlačiť realitu a ohnúť časopriestor, pretože pozor vážení, prosím, dovolíte, ja prechádzam. K tomu typu ženy som mal len málo spôsobov. Ad 1. Zachránim ju z nafingovaného únosu. Risk bol v tom, že bude rozrušená a len sa poďakuje a žiadne pozvanie na rodinnú večeru nebude. Alebo aj nie a z vďačnosti tu večeru mám istú. Ad 2. Vtrielim do ich domu, šarmantne sa predstavím, že som ten a ten a som im k službám, pričom žmurknem na mamu rodiny. Risk. Ten silný chlapík by použil kuchynskú linku, aby ma vypudil ako škodnú, no keďže sa mi nič nemôže stať, zistili by, že nie sú sami. Ad 3. Ísť na to cez deti, citové vydierania..... Ďalšie možnosti, ktoré sami rojili v hlave boli mrzuté, otravovali ma a boli len variáciou na chudobné 3 body vyššie. Zaspal som. Kapitán ohlásil ešte tri hodiny letu. V sne prišiel ku mne anjel, že ho postrelili pri večnom boji dobra a zla. Kolísal sa zo strany na stranu a prvú pomoc som mu poskytoval len tak, že jeho zranenie prechádzalo na mňa. Keď sa bolesť zväčšovala, strhol som sa na sedadle, že pár ľudí okolo na mňa pozrelo. No mal som nie utrnulý, ale slastný pocit. Mám to! Postrelím sa, s krvou sa doplazím pred dvere domu alebo jej práce a poprosím o pomoc krásnu pani. Až ma bolelo brucho od stresu, či tento nápad vyjde. Vyšiel. Keď sa nado mňa skláňala, aby mi pritlačila obväz na (neexistujúcu, o čom ona nemohla vedieť) ranu, bol som ako Ježiš na Piete. Nepotreboval som vtedy nič, iba jej starostlivé, pokorné ruky, neistú a Goyovskú tvár, ktorá rozosieva rozplývajúci sa stav. S mojej mimiky sa dalo čítať, preto sa až nesmelo usmievala v rozpakoch, s otázkou „kto je pre všetko na nebi tento chlapec ?“. Nasledujúci rok som s nimi zažil kopec zábavy, ale aj hutnej akcie, kde stále som pomáhal odvracať útoky nie príliš vydarených zlých chlapcov. O tom, že som sa do Stephanie zamiloval som nikomu nehovoril, ale bolo to nesmierne ťažké. Rozvrátiť rodinu som nemohol a jezuiti by mi to nikdy neodpustili. Všetky stavy lásky sa teda museli odohrávať len v mystickom režime. Mesiac po príchode do Európy som sa potuloval, pretože jej tvár mi neschádzala s mysle. Robil som bordel, párkrát si posedel vo väzení, organizoval som menšie vzbury... Chcel som zabudnúť, no nešlo to. A tak som to musel len prijať a vyrovnať sa s tým. Hlásenie som podával už umiernený, a znova čistý s jemným puncom elegantnosti. V dánskej Nome pri dvanásťchodovom menu som jezuitom vysvetlil, že je to na jej počesť. Celú genézu som začal rozoberať. Od slabých zloduchov, kopec zaoceánskeho klišé, málo efektných bojov, absencie napätia, dokonca som mal aj výhrady voči výzoru otca rodiny....pričom pri negatívach som sa zastavil, až keď som mal ústa plné prepeličích vajíčok. „No celé, vravím im, je to obohnané takým nádherným puncom civilnosti a každodenných problémov, že si ma podvedome získaval každou našou ďalšou životnou epizódkou. Je to podarená a iniciatívna rodina a vyhlasujem, že ich treba chrániť a podporovať.“ Jezuiti boli bledí a iba cez úzku štrbinku pier precedili: „Ale veď vy ste ich mali zabiť!!! Zlyhal už po niekoľkí raz. Vy ste babrák Merisi!! No nič, v USA máme kopec ľudí...“. Kedysi dávno ma Indiáni naučili pri istých príležitostiach držať kamennú tvár. Teraz sa to zišlo. „Kto vedel o mojej misii?“ „Poverenie dávajú naše tajné inštancie, ale o tomto konkrétnom len my dvaja.“ Ešte v ten večer niekto zočil dve mŕtvoly plávajúce vo vode Oresundského prielivu. Áno. Cítil som sa previnilo. Ale keď som si premietol jej beh a „pristátie“ pri ktorom prebúrala stôl a spadla na mňa, pričom sa ospravedlňovala, nemohol som inak. História to raz pochopí a bude vedieť, že aj týmto vzdialeným spôsobom, som ju chránil. Z chladného Dánska som sa podľa nevej depeše mal rýchlo dostaviť k Giorgiovi Fillipimu. Hm. Takže Bazilika sv. Pavla za hradbami. Konečne do tepla. Zapadajúce slnko nad severskou krajinou utužilo postreh, že budem tu, až sa vráti v ďalších epizódach. (videné JOJ, august 2014) (29.08.2014) (méně) (více)