Marina111

Dva mesiace, a ďalšia nálož filmov, ktoré pre mňa boli novinkami...

Trochu animovaného sveta – Lucie Šimková-Sunková je určite veľkým talentom svojho fachu, čoho dôkazom pre mňa sú jej krátke animované filmy Havran, Podobizna a Pelargónie. Špecifický – nenapodobiteľný a zatiaľ nenapodobňovaný – štýl ma presviedčajú, že máme dočinenia so skvelou a, žiaľ, i nedocenenou tvorkyňou. Ak pôjde touto cestou, a ak sa jej podarí viac spopularizovať, viem si predstaviť, že by raz mohla byť pripodobňovaná k Alexandrovi Petrovi. Čo sa týka oscarom ocenenej cesty do ľudskej mysle, nesklamala ma. Na počin V hlave som sa tešila už dávnejšie, z rôznych dôvodov som však zákutia Rileyinho vedomia a podvedomia spoznala až teraz. A neľutujem. Vtipná, milá, možno aj poučná rozprávka – stále si však v kútiku svojej mysle myslím, že Oscar by sa (k) Anomalise hodil trošku viac. Mimochodom, aj vy by ste si radi pozreli „V hlave2", napríklad v čase, keď sa vlády v Rileyinej hlave budú dožadovať hormóny? :)

Ach, nie... – Zlo pod slnkom bola skvelá kniha – tvorcom tejto verzie sa z nej však podarilo natočiť mimoriadne zlý film. Od Svadby upírov som čakala, že bude ako Drakuloviny – mierne infatilná, istým spôsobom však stále zábavná. No ona bola len infatilná a nudná. Ani najmladší Hrušinský to nemohol zachrániť, a Bartošová (čo ako mladá a krásna a rozžiarená) už vôbec nie. S krížom cti som mala len jeden problém – podobným príbehom neverím, a tvorcovia sa ani nesnažili ma presvedčiť, aby som im nejako uverila. To je tak, keď sa niekto snaží tému vojny spojiť s takmer rozprávkovým podkladom... Moje mladšie a idealistickejšie ja by sa možno tešilo; terajšie ja sa mohlo vyžívať jedine tak v tom, že Rupert Grint dostal šancu etablovať sa do sveta hodnotnejších filmov (a že ju v podstate využil), a tiež z výkonov, ktoré predviedli fešný Lachlan Nieboer, charizmatický Florian Lukas, a hrozivo mlčiaci Stig Henrik Hoff.

Trochu lepšie – z Najkrajšieho dňa sa teším asi skôr pre okolnosti, za ktorých som ho videla, ako pre samotný dej. Ten každú chvíľu mohol skĺznuť do patetického a očakávaného klišé, v mnohých okamihoch sa však tomuto sklzu šikovne vyhol, dokonca ma párkrát rozosmial a párkrát donútil sa aspoň trošku zamyslieť, čo mu môže slúžiť ku cti. Len ho nesledujte s nikým zo zdravotníctva – faktografické poznámky by vám mohli ešte viac pokaziť dojem :) A ešte jeden plus film má – fyzický kontakt medzi ním a ňou sa tu znázorňuje veľmi reálnym a uveriteľným spôsobom, čo v podobnom žánri vôbec nie je pravidlom. Anjel Levine mal potenciál, myšlienku a skvelú Idu Kaminskú – čo však z toho, keď nič z toho nevyužil naplno. Určite je to však jeden z tých filmov, ktorým som ochotná dať ešte jednu šancu.

Trochu dokumentov – Amazonský kód plne pochopia a ocenia asi len lingvisti, žurnalisti a pod. , životný štýl prezentovaného kmeňa by však mohol byť sympatický širšiemu spektru divákov. Seriál o ľuďoch, ktorí pomáhajú zvieracím sirotám – no dobre, veľký záujem sledovať som to nemala, ale napokon som smrť malého leňochoda preplakala a väčšina záberov vo mne vyvolala takmer existenciálne úvahy. Zvieratká a ich príbehy ma skrátka vždy dokážu dojať. Hanba - nehabna. A Cesta do školy? Ďalší skvelý, fascinujúci projekt. Povinne by som to púšťala deťom v našich školách.

Nadšenie – Woody Allen ma asi nebude vedieť sklamať; a jeho Zahraj to znova, Sam, je pre mňa ďalším potvrdením, že tento tvorca patrí do rebríčka mojich najobľúbenejších. Viac pozornosti by si zaslúžil Apoštol; rada by som vedela viac zo zákulisia vzniku tohto pozoruhodného filmu, ktorého niektoré body síce jemne štvali aj mňa, ale ako celok ho považujem za pozoruhodný a veľmi povzbudivý počin. A moja nová srdcová záležitosť (minimálne na toho životné obdobie): Miluj ma! Prosím... Racionálne by sa dal tento film „zabiť" niekoľkými argumentmi, ale emočne ma zasiahol, nadchol a záverečnou scénou rozplakal ako malé dievčatko. A ústredná pieseň The Scientist by bola pre mňa emblémom tohto životného obdobia, keby ju na poslednú chvíľu nenahradila táto od Levina. Skrátka; Diane Kruger je moja herecká modla, ani Hartnett ma tu neiritoval tak, ako inde, Matthew Lillard tiež ušiel, a s Rose Byrne si určite budem chcieť pozrieť viac filmov. A: Lisa a Matthew sa hneď zaradili medzi moje obľúbené filmové dvojice :)

Trochu slovenskej tvorby – najmä vďaka RTVS som si mohla pozrieť aspoň pár relatívnych noviniek domácej produkcie. V prípade Wilsonova to hádam ani nemuselo byť; už Hvoreckého predloha mohla byť pre mňa varovaním, ale dala som tomu šancu. Verdikt? Zbytočne. Na komédiu je to málo vtipné, na krimi príliš nudné, na historický film priveľmi parodické.... Čo to vlastne malo byť? A prečo to muselo vzniknúť? Za ešte viac vyhodené peniaze považujem tie, ktoré boli vynaložené na Agávu. Knižná predloha síce patrí do zlatého fondu slovenskej literatúry, avšak to, čo z filmu vytvorili tvorcovia, by malo byť mementom pre všetkých ďalších, ktorí si myslia, že ešte niečo nové či užitočné povedia o danej dobe, a to najmä podobným postupom. Jemne ma iritovalo aj obsadenie: Kňažko akoby hral sám seba (mimochodom, jeho vila na Slavíne má asi väčšiu cenu ako vila jeho postavy vo filme, že?), Katarína Šafaříková je síce neobyčajne krásna, no celý dojem z nej sa pozvoľna vytráca, keď otvorí ústa. Vlastne je dobre, že vo filme ich až toľko neotvárala. Diana Mórová musela dostať dobrý honorár, keď zo seba dovolila vyrobiť také čudo, Lasica dostal úlohu asi len kvôli svojmu menu, a mnou celkom obľúbený Daniel Fischer (čsfd ho medzi obsadením ani neuviedla) by mohol byť opäť raz skvelý, keby postava, ktorú hral, nebola ako väčšina postáv tohto „diela": neuveriteľná a nevierohodná. Marek Geišberg bol asi jediný, kto ako tak zachraňoval a ťahal film (nakoľko mu to hrozný scenár dovolil). Ešte že ma celkom potešil Zázrak. V istom zmysle síce podobné filmy považujem skôr za kalkul ako vec osobnej citovej zaangažovanosti tvorcov (podobný dojem som mala napríklad zo Zberača starého železa), no aj tak bolo zaujímavé pozrieť sa, ako svet istej skupiny dnešných mladých ľudí vidí terajšia generácia tvorcov. Veľkým kladom bolo, že sa producentom podarilo nájsť a zaangažovať „lolitku" Michaelu Bendulovú, z ktorej síce profesionálna herečka asi nebude, no táto úloha akoby pre ňu bola stvorená. Scény, v ktorých akože obcovala s Robertm Rothom alebo s neherami, čo hrali pasákov, vo mne vyvolávali fyzickú nevoľnosť – čo je v tomto kontexte plusom pre film. Téma aj pár scén (dievčatá spievajúce „Dzivče počarovné", nemocnica, pohľady hlavnej hrdinky keď vytriezvie zo svojho zaľúbenia...) boli majstrovské až nezabudnuteľné; ako celok však u mňa film zlyhával na akože umeleckosti (nemám rada tie otravné strihy, ktoré vyzerajú ako od amatéry, hluché dlhé miesta, ani bezúčelne roztrasenú kameru). A ešte jedna výhrada: film akoby bol mladším súrodencom Až do mesta Aš, pre mňa výpovednejšieho a krajšieho snímku, z čoho možno tiež pramení moje nižšie hodnotenie. Dorotka bola skrátka uveriteľnejšia a sympatickejšia ako Ela, a Zázrak tak nebol filmovým zázrakom, len niečím, čo ho simulovalo. A teraz konečne čistá chvála: Eva Nová. Poviem to stručne: som nadšená! Konečne dôstojný slovenský kandidát na Oscara! Pani Emília Vášáryová opäť raz výborná, skvelo jej sekundovala j „syn" Milan Ondrík (bodaj by sa v podobne hodnotných filmoch angažoval čo najviac!) aj zaujímavá Anikó Vargová. Dej, téma, symboly, obrazy – všetko výborné, naozaj odrážajúce našu realitu všeobecne, aj svet jednej ženy konkrétne. Dá sa to brať ako výpoveď doby, ako výpoveď o ženskej duši, ako výpoveď o medziľudských vzťahov, ako výpoveď o starnutí... Veľa vrstiev, ktoré sa pekne a zrozumiteľne dopĺňajú, a zážitok, ktorý snáď zažije aj čo najviac zahraničných divákov.

2x8 – Osem hrozných. Tešila som sa na tento film, vychutnávala som si tento film. Dokonca na niekoľkokrát, lebo keď som ho začala pozerať, bol ešte relatívne teplý august, a keď som ho dopozerala, vonku už obcovala chladná jeseň so zlomyseľným vetrom. Skvelá atmosféra filmu, výborne doladená hudba, takmer meditatívna cesta k pointe... Som nadšená! Tento nový Tarantino mi bol blízky; a hoci záverečné jatky ma nechali v podstate chladnou (niečo také sa od tohto režiséra už celkom prirodzene čaká, dokonca si myslím, že v tomto filme ešte znížil látku svojej tradičnej cynickosti) tá atmosféra stála za to. A osem žien. Krásny, intímny, komorný koncert ôsmych herečiek, ku ktorému nebolo treba ani jedného muža (jediný, ktorý sa tu objavil, neprehovoril a vlastne sme mu ani nikdy nevideli do tváre). Na filme cítiť jeho divadelný pôvod, časť pôvodnej teatrálnosti sa dokonca implantovala (ale vkusne a nerušivo) aj do filmu, jediným problémom bol pre mňa možno naozaj priveľmi „divadelný" záver. Aj tak to však ostáva jeden z najpozoruhodnejších filmov, aké som v rámci týchto dvoch mesiacov (a možno aj v rámci toho roka) videla. A čo si možno ešte rada pozriem.

V odkaze na youtube: Apoštol; aspoň pre jeho minimálne spopularizovanie

Čo som v danom období videla prvýkrát?

Trochu iránskej kinematografie – o tieto filmové zážitky sa mi postarala stv2. Ak túžite vidieť umeleckejšiu verziu Gympla, a to navyše na iránsky spôsob, tak film 13 akoby vznikol pre vás. Skvelé obrazy, skvelá atmosféra, skvelé herecké výkony... Mám síce isté pochybnosti o deji samotnom, ale keďže Irán nepoznám osobne, neostáva mi nič iné, ako optiku tvorcov prijať a pokúšať sa jej veriť. Ešte univerzálnejší a pre mňa krajší bol aj príbeh Bezo mňa, v ktorom sa búrajú predsudky, odstraňujú ohľady, odhaľujú charaktery. Telesne hendikepovaná romantička, skeptický, no oddaný brat a syn či realitu skresľujúca matka tvorili skvelé trio, a to nielen v rámci príbehu, ale aj čo sa hereckých výkonov týkalo. Nános implicitných otázok a úvah vyvrcholil vo finále, ktoré beztak potrebovalo divákovu interakciu – ale možno dobre, že to bolo tak... Takto totiž každý mohol dostať záver, aký chcel.

Trochu príbehov podľa skutočných udalostí – Lída Baarová je fascinujúca žena (hoci sa nemôžem zbaviť dojmu, že jej sestra Zorka je fascinujúcejšia ešte viac) a film Lída Baarová nie je až taký zlý, ako by človek na základe mnohých negatívnych recenzií čakal. Osobne sa mi dokonca páčil natoľko, že si ho rada pozriem znova – a to aj napriek (údajnej) nekvalite, (potvrdeným) historickým nepresnostiam a mnohým klišé. Avšak – bez určitej dávky sentimentu, pátosu či trebárs ukričaného Hitlera by to asi nebolo ono, že? Z hercov ma potešil asi každý zainteresovaný, Pauhofovou počnúc, Procházkovou či Markovicsom pokračujúc a Stašovou končiac. Summa sumárom – Renč ma tentoraz potešil. A ešte si pripomeňme aj Lady Jane, najkratšie vládnucu anglickú kráľovnú. Príbeh, ktorý som nepoznala, a preto som od neho veľa nečakala. Oplatilo sa. Zaujal ma totiž, prebudil moju zvedavosť, a Helena Bonham Carter mi je vďaka nemu omnoho, omnoho sympatickejšia (o uznaní jej hereckých kvalít nehovoriac).

Trochu priemeru – neviem, či sa vôbec oplatí hodnotiť Ingu Lindströmovú; keďže som však nedávno videla jeden jej film a keďže chcem byť korektná: ak práve máte sentimentálnu chvíľku a pristúpite na pravidlá daného žánru, asi vás tu nemá čo sklamať. Aj tak sa dá vysvetliť, prečo jej dávam rovnaké hodnotenie, ako trebárs neporovnateľne kvalitnejšiemu a pre filmografiu nedozerne dôležitejšiemu Draculovi. Darmo, žáner, kontext a subjektívnosť sú tiež faktory... Apropo, uvidím niekedy verziu Stokerovho opusu, ktorá by ma nesklamala? Neviem, no teším sa... Verzií je predsa veľa, a možno medzi nimi čaká aj nejaká, čo bola vytvorená pre moje gusto... A hoci platí staré známe musíme si pomáhať, ja osobne ľutujem, že som pomohla prispieť k väčšej sledovanosti onoho podľa mňa nadhodnoteného snímku. Asi som však už došla do fázy, keď každý ďalší neinovatívny príbeh o holokauste považujem za neinovatívny príbeh o holokauste a nemám potrebu ho vidieť. Som však rada, že som videla útek zo Sibíri – určite lepšie vidieť ako zažiť ho. Knihu si možno prečítam, dúfam však, že nebude tak rozvláčna a „neprestrihaná" ako film. Hoci niektoré scény boli krásne, priam nezabudnuteľné. Podobne ako Saoirse Ronan, ktorej filmová smrť mi mierne zvlhčila oči.

Lepšie – Katka síce páchne dobou, no nie je to, našťastie, neznesiteľný zápach. Dokonca môžem s čistým svedomím a vedomím priznať, že som sa na jej charaktere/zážikoch/trapasoch chvíľami celkom dobre bavila. Medzi svoje slovenské top filmy tento síce nezaradím, ale celkom chápem, prečo tak svojho času spravil denník SME (v rámci DVD edície najlepších slovenských filmov). Mustangy majú dve veľké esá – Arthura Millera (a tým pádom krásne myšlienky, ktoré však lepšie vyznejú v knižnej podobe) a jeho bývalku Marilyn Monroe (ktorej pôvab bude asi večný). Vražda na fare sa mi viac páčila v papierovej podobe, to však asi platí o všetkých filmov, ktoré vznikli na motívy románov Agathy Christie. Jana Eyrová v dosiaľ najdlhšej podobe, akú som zvládla, si svoju minutáž zaslúžila – druhýkrát sa však už na túto ani na iné verzie nedám prehovoriť. Aj ja som len človek – a Jany Eyrovej mám nadlho až nad hlavu. Babetinu hostinu si však možno niekedy zopakujem – v podstate jednoduchý príbeh, ktorý však núti uvažovať (a možno aj prehodnocovať). A po dlhom čase aj trio nájazd na kino – Najkrajší deň a jeden pekný večer....

Trochu animovaných filmov – alebo trikrát Lucie Šimková. Havran, Podobizna a Palergónie ma zaujali najmä nezvyčajnou technikou animácie (nechcela by si ju autorka patentovať?), s ktorou dotyčná ešte môže spraviť do sveta. Prajem jej to.

Trochu seriálov – s každou novou časťou klesal môj odpor k takej obyčajnej rodinke a súčasné hodnotenie je asi dôkazom, že napokon sme si k sebe našli cestu. Nech žije priemernosť! A ešte viac ma berie Teória veľkého tresku – človek sa celé roky vyhýba niečomu, o čom každý hovorí... A nakoniec sa na to každodenne teší ako dieťa na kolotoč. Nech žijú čudní fyzici! (A chcem dať šancu zvrhlému panstvu... To je tak mimochodom).

PS: Rozpozeraných 8 hrozných

Video:

Obdobie, ktoré mi bude v spomienkach voňať špenátovou tortou, sušiacou sa bielizňou, chvíľami s  DD... 

A čo filmové novinky?

Lída Baarová – obeť, vinníčka? Preceňovaná alebo nedocenená? Inšpirujúca alebo iritujúca? Vlastne ani neviem. Asi všetko dokopy. Aspoň teda pre mňa. A fascinujúca. To predovšetkým. Keď som si pozrela Ohnivé leto, nadobudla som pocit, že nebola až taká dobrá herečka, a možno ani tak dobrý človek... A možno po ďalšom pozretí svoj názor opäť poopravím, zmením. Dokument Příběhy slavných: Ta, která odmítla Hollywood nám ju predstavil v tretej osobe, Zkáza krásou v prvej. Páčili sa im obe – a obe mi povedali dosť. Mimochodom, tešila by som sa aj dokumentu či filmu o Zorke Janů. Myslím si, že táto sestra a jej príbeh by si zaslúžili omnoho viac pozornosti.

Trochu slovenskej tvorby – sama sebe sa čudujem, ale mám slabosť pre istý druh televíznych filmov. Tá tajovská voda mútna patrí medzi ne. Jozefa Gregora nám v tejto trojdielnej minisérii tvorcovia predstavili ako chlapca, mladého muža, aj ako starca. A spravili to spôsobom, ktorý sa mi páčil. Čo viac od podobného filmu chcieť. Od Hriechu Kataríny Padychovej som však čakala viac. Nie žeby ma daný film veľmi sklamal, ale ani ma nenadchol, neupútal na dlhšie, ako na dobu sledovania, a už teraz mám problém vybaviť si pointu. Škoda. Zato nenápadný, zabudnutý, bohvie z akého dna archívu vytiahnutý tv film Dobrý deň, stará mama ma príjemne prekvapil. Aj príbehom, aj výkonmi. Celý čas som tŕpla, kedy do skĺzne do pátosu, v podstate sa mu však celý čas úspešne vyhýbal. Jemne deprimujúci závan bol v tomto prípade asi tiež opodstatnený.

Trochu českej tvorby – Tetinka bola dosť vypätá dráma, napriek tomu si viem predstaviť, že by bola ešte napínavejšia, ešte vypätejšia. A podobné tetinky by som najradšej... Uf, škoda reči. Prednosta stanice mi párkrát vyčaril úsmev na tvári, pomaly sa však už zmierujem s tým, že zo mňa Burianova fanúšička nebude. A ešte sú tu Rebelové – dlho som sa ich bála, dlho som sa im vyhýbala, dlho som nad nimi ohŕňala nos. A skutočne; leta, láska, slnka a v ovzduší poletujúich srdiečok tu bolo toľko, že v inom čase a v inom rozpoložení by som z nich možno dávila cukrovú vatu: v danom (správnom) čase sa mi však film celkom páčil, dokonca aj tie typizácie a štylizácie, ktoré by som pri inom type filmu alebo pri inom vnútornom nasadení nestrpela, a tých pár retro hitov (napr. tento či tento) nikdy nie je na škodu si pripomenúť.

Trochu Agathy – áno, a zase tá Agatha. Na Tmavý cyprus a jeho pointu zabudnem veľmi rýchlo (a vlastne som už aj zabudla), no Mačka medzi holubmi ma už v knižnej podobe zaujala až príliš na to, aby som jej nedala šancu aj vo filmovom prevedení. Stalo sa. Odklon od výbornej knižnej predlohy mi prekážal (zisťujem, že to jediné mi prekáža na filmoch danej série so Suchetom), no atmosféra a lá knihy Enid Blyton postupne sa prešpikujúca detektívnymi motívmi je jednoducho príliš skvelá na to, aby sa dala kritizovať. A Vražda v Orient exprese? Skvelá. Christie jednoducho nastavila látku detektívnym príbehom veľmi vysoko. A filmári sa ju v tomto prípade pokúsili nepodliezť. Okej.

Trochu animovaných filmov – Poklad pána Arna by som možno zniesla aj v dlhšej podobe, v tejto krátkej bol však nadávkovaný tak akurát. Mary a Max ma dojali, rozosmiali a zaujali natoľko, že som po čase úplne prestala riešiť, že sú mutáciou Tima Burtona, Amélie z Montmartru a knižných postáv Nicole Kraussovej v Dejinách lásky. Pekný film, pekná animácia, pekný zážitok, ktorý si ešte možno zopakujem. Podobne ako animovaného Švejka – hodnotenie tu nemá veľmi dobre, zo všetkých možných aj nemožných Švejkov sa mi však táto verzia páčila zatiaľ najviac, dokonca ešte viac, ako Švejk v podaní Hrušinského. A tá hudba... No nezamilujte si takúto rozprávku.

Všemix – Zachráňte vojaka Ryana s čistým svedomím radím do kategórie nadhodnotených a preceňovaných filmov. Sissi by som tam hodila tiež, napriek celej tej naivite, minimálnemu deju, veľmi veľkým odklonom od reality a chvíľami nestráviteľnému sentimentu si ma však v niečom predsa len získala. Možno to však nebol samotný film, možno dokonca ani jeho hrdinka Sissi, ale naozaj prekrásna Romy Schneider. A potom prišiel Detektív Down... Bård Breien skrátka netočí tuctové filmy a každá nová jeho komédia je posunom niekam inak – a to nielen v rámci jeho tvorby. Tuto si napríklad hlavnú úlohu zahral človek s Downovým syndrómom. A to dokonca veľmi dobre. Fakt sa mi jeho výkon nepáčil len v rámci očakávaného súcitu. A ešte tu bola aj svojrázna Liv Bernhoft Osa, ktorú by som rada videla aj vo viacerých negatívnych úlohách. Sedia jej. Letný dom je oproti spomenutej komédii o detektívovi s mongoloidnou tvárou a detským mozgom poriadnym krokom smerom ku (pod)priemeru, ale je mi to fuk. Lindsay Price je sympatické a strašidelné domy fajn. Bodka.

Videobonus? Najradšej by som vám opäť pripomenula isté indické lahôdky, vratiac sa však do aktuálneho obdobia, nech sa páči, kompletný dokument o Líde:  

...a toto boli v daných mesiacoch moje filmové novinky:

Trochu priemeru: Pre mňa sa zosobnil v príbehu o zberačovi starého železa, ktorý ma emočne nijako nenadchol. S postavami som sa nevedla vžiť, ich problémy vo mne síce vyvolávali v istých chvíľach súcit, častejšie však otázku, či si za svoj stav nemôžu tak trochu sami (a následne otázku, či by aj pri odpovedi áno bol nedostatok môjho súcitu oprávneným), a prečo sa nechytajú riešení, ktoré sa núkajú. Ponuré, smutné... a vykonštruované dielo, ktoré mi pripadalo ako prototyp festivalového nominanta na hlavnú cenu (tentoraz v pejoratívnom slova zmysle). A režisérovi nemôžem uveriť, že ho netočil presne s takýmto zámerom. Ani Casanova ma veľmi neohúril; lokácie a kostýmy síce boli čarokrásne, dej, scenár a vybraní herci však preafektovaní ešte aj na daný žáner. Mimochodom, čo ako mi je (bol) Heath Ledger sympatický, prototypom skutočného Casanovu pre mňa zrejme nikdy nebude. 

Trochu dokumentov – ale naozaj len tak symbolicky :)  Suri – krátka vizuálna extáza z kultúry, ktorá mi nebola známa, očami ľudí, ktorí sú (medzičasom) notoricky známi. A ja konečne chápem prečo. A čo posledný portrét? V mojom ponímaní veľmi tendenčný typ dokumentu, pre mňa však pozerateľný a zaujímavý vďaka osobe Yuriho Doicu, ktorého fotografie ma sprevádzali potulkami Košicami (Mazal tav!) a neskôr aj v Ružomberku (vystavené v miestnej synagóge). Trochu dojatia, sĺz nad prezentovanými osudmi... A to je všetko. Žeby sa zo mňa stal cynik? Alebo som už videla/počula/čítala priveľa podobných svedectiev? Alebo zvolili tvorcovia priveľmi očakávanú formu? Je vôbec správne, že tento dokument vo mne vyvolal viac otázok ohľadne môjho vnímania obsahu než otázok o samotnom obsahu?...

Dobré -- Agatha Christie napísala viacero kníh, ktoré obľubujem a pre ktoré obľubujem i ju; Päť malých prasiatok je však pre mňa najvýnimočnejšou. Možno je to podmienené osobnými dôvodmi, svoju úlohu v tom však určite zohrala aj fabula, sujet a pointa daného diela. Od sfilmovanej podoby som neočakávala až tak nostalgicko-baladický nádych, napokon ma však dielo zaujalo aj v svojom filmovom šate. Určite viac, než Shangai Kid. Komédia, v ktorej sa za podivných (a vtipných) okolností stretáva americká, indiánska a čínska kultúra je skvelou oddychovkou plnou bojových umení, milých absurdností podliehajúcich v rámci filmu vlastnej logike, a taktiež aj skvelo vymyslených a ešte lepšie obsadených postavičiek (aj keď kombinácia Jackieho Chana a Owena Wilsona sa mi síce viac páčila v pokračovaní, ktoré dlhodobo radím medzi svoje obľúbené zahraničné komédie). Na nedeľné popoludnie bol však tento úsmevný úlet celkom dobrou voľbou

Výborné -- Odkedy som videla film Dennis, občas rozmýšľam nad osudom jeho hrdinu. A Mads Matthiesen mi v pokračovaní Denisových osudov pod názvom Medvedík dal odpovede, ktoré sa mi páčia. Film bol milý, chvíľami úsmevný, chvíľami skôr smutný, vcelku však zbehol rýchlo (som jediná, ktorá by sa na príbehy danej postavy vedela dívať prakticky donekonečna, alebo teda aspoň v mnohých pokračovaniach?) a som veľmi rada, že scenárista Martin Pieter Zandvliet divákom aj Denisovi doprial najkrajší možný záver. Bodaj by si Kim Kold zahral ešte v mnohých filmoch, bodaj by Elsebeth Steentoft za svoj presvedčivý výkon dostala svojho času čo najviac cien, a bodaj by mnoho filmových hrdiniek bolo tak sympatických ako postava herečky Lamaiporn Hougaard... Denis a jeho vyvolená však neboli jediným sympatických párom, ktorí sa mi v tieto mesiace na filmovom plátne predstavil. Ešte sú tu Wilson a Vivien – a ich polnočný bozk v cynickej, a pritom citlivej romantickej komédii, ktorá však je vlastne skôr romantickou drámou, alebo možno už psychologickou... Netreba sa nechať odradiť názvom, popisom ani neznámymi menami – a odmenou bude originálna, neokukaná a dojemná záležitosť, v ktorej ťažko predvídať dej a v ktorej ťažko nájsť stereotypy, na aké sme si v podobne označkovaných filmoch zvykli. A aby toho nebolo málo, na výber sú dve verzie – osobne odporúčam čiernobielu, ktorá je oproti farebnej omnoho atmosférickejšia a dokresľujúca emocionálny kolorit.

 Ešte raz výborné ... – Ten tretí. No neznie to poeticky? Pravdou však je, že k obsahovej podobe filmu by sa skôr hodil voľný preklad pôvodného názvu „Tretia osoba". Nech je ako chce, tento pôvabný film Paula Haggisa, ktorý si vďaka jeho fragmentárnosti, náznakovosti a tajomnosti môže každý interpretovať po svojom, určite stojí za pozretie. A aj za zamyslenia. A aj za všetky tie úvahy a pocity, ktoré sa vo vás budú behom sledovania i dlho po ňom rojiť. Ten tretí mi pripomenul (vďaka forme, postavám a atmosfére) o rok skôr vzniknutejší film Slová (mimochodom, obe filmy okrem vymenovaného spája aj Olivia Wilde) a zaujal ma rovnakou intenzitou i pre podobné dôvody. V "Third person" si zrejme každý divák obľúbi tú „svoju" postavu; v mojom prípade to boli Julia ( vo výbornom stvárnení Mily Kunis, ktorú mám s každým ďalším filmom radšej a radšej), Monika (temperamentná rumunská cigánočka v podaní krásnej Izraelčanky Moran Atias) a v neposlednom rade aj Anna (v podaní spomenutej Olivie Wilde, ktorá mi inak vôbec nie je sympatická). A asi tak skoro nezabudnem na rozbité kytice s ružami, plačúcu hrdinku, ktorá neverí, že niekto ju naozaj ľúbi, či na klamstvo inej hrdinky, ktorým si chcela zaručiť stretnutie so synom... V mojom podaní možno znie všetko lacno a opozerane, no nedajte sa ohradiť mojou verbálnou neschopnosťou vyjadriť, aký to bol zvláštny, podmanivý a krásny film

Dobré, aj keď... -- bratia Alex Kendrick a Stephen Kendrick majú tendenciu spájať krásu s klišé, myšlienku s balastom, dôležité s nadbytočným. Určite to nie je ich zámerom, je to však skrátka tak. Kto chce, vezme si z ich filmov to dobré, kto nie, zaostrí na to slabšie. V prípade Vojnového kabinetu by sa dalo tiež zamerať na mnohé chybičky krásy, niekedy je však možno dôležitejšie pozrieť sa na celok – a na zámer. Po rozbehovom vzopretí sa obrom a jemne presladenom Fireproof sa bratom podarilo nadobudnuté skúsenosti zúročiť v ich najvyváženejšom a najkomerčnejšom (v tom dobrom slova zmysle) Courageous – Vojnový kabinet je v tomto ponímaní tak trochu krokom späť. Alebo možno krokom len na inú cestu. V prvom rade; v žiadnej úlohe neuvidíme Alexa Kendricka (pozitívum) a v takmer všetkých úlohách uvidíme afroamerických hercov (dobrý komerčný ťah). Postavy sú sympatické, ich vzťahy dobre načrtnuté, (ne)herci sa s rolami vžili a rozbeh je sľubný. Film má – tak ako sínusoida – svoje vrcholy aj doliny; ak by niekto vystrihol záverečný, priveľmi „americký" záver, možno by to filmu ešte viac pomohlo, v podstate sa však naozaj oplatí zamerať na podstatu. Lebo tá je (aspoň pre mňa bola) upokojujúca a harmonizujúca.

PS: Autori sú lepší spisovatelia ako filmári (alebo si našli skvelého redaktora?) a výsledkom je krásny Dar lásky. Opäť platí – nenechajte sa odradiť názvom

A vo videu ukážka z projektu Michala Kubovčíka... Odoláte novému prevedeniu starých diel? 

Rok 2016 je už dávno tu... A tu je už aj moja rekapitulácia onoho filmového „naj", čo ma počas anuára a februára postretlo. Premiérovo, samozrejme... A že toho bolo hojne! Ale veď to si už prečítajte sami/y...

Trochu krátkych filmov – zapáčili sa mi zrejme preto, lebo sa dajú pozerať hocikedy, absorbujete ich rýchlo a vytešovať sa z nich môžete dlho... Najmä ak natrafíte na taký skvost, ako bol Dennis. V tomto emotívne sugestívnom príbehu ukázal (minimálne mne) Mads Matthiesen svoj režisérsky potenciál a ja si rada pozriem jeho ďalší film, ktorý vraj tematicky nadväzuje na tento kraťas... Ktorý v sebe spojil všetky osvedčené ingrediencie, a to najlepšie si ponechal nakoniec. Schválne, viete si predstaviť drásavejšiu pointu? To Štědrý večer paní Hůlové už trošku priveľmi očividne útočil na city, a ja takéto citové vydieranie nemám rada, ak je veľmi očividné, no odolať hereckému prejavu hlavnej hrdinky a nedojať sa ním by bola asi výzva pre omnoho väčšieho cynika, akým som ja. A... Štyri. To je jeden príbeh rozčlenený na štyri pohľady; výborná fabulácia, ktorá príjemne prekvapí sivé mozgové závity a krásna animácia ma presviedčajú, že aj na Slovensku máme skvelých animátorov... Akurát sa o nich veľa nevie/nehovorí. Osobne však po pozretí tohto dielka pokladám za svoju filmovomaniackú povinnosť referovať o tvorbe  Ivany Šebestovej každému, kto sa mi zdá jej autorského zanietenia a precíznosti hodný. A nemôžem opomenúť ani Alexandra Petrova – jeho imaginácia je jednoducho neuveriteľná. Akoby niekto rozhýbal Monetove obrazy. Obávam sa však, že práve pre zvolený štýl si budem musieť dávkovať jeho dielo postupne – a nateraz mi úplne stačil baladický prepis diela Ivana Shmelyova, poeticky nazvaný Moja ljubov.

Trochu animovaných filmov – Snehová kráľovná ma sklamala - tešila som na množstvo ľudského chladu a množstvo lásky ako protipólu; dočkala som sa variácie na hollywoodské rozprávky, akých človek vidí veľa a časom od nich čaká už len málo. Škoda premrhaného potenciálu. To Valčík s Bašírom ma naozaj zaujal - škoda, že len racionálne. Inak sme sa s témou minuli... Ale už len ten nápad poňať dokument ako animovaný film... Plus krásne animácie, citlivá hudba, silné momenty... Sama sebe sa čudujem, prečo ma tento film neoslovil viac. Zato Anomalisa ma zaujala stopercentne - na prvý pohľad príbeh, akých ste videli veľa, a predsa príbeh, ktorý môžete pozerať stále odznova, a vždy si v ňom nájsť niečo nové. Oceňujem zaujímavé a v kontexte deja funkčné nápady (napr. predabovať väčšinu postáv jedným hlasom), dokonalú animáciu (tak vernú realite, až vyvstáva otázka, prečo vlastne film musel byť animovaným) aj pekne vygradovaný (i keď prvoplánovo ukončený) príbeh. A vôbec sa nečudujem Oscarovej nominácii - ostatné nominované filmy v tejto kategórii som síce ešte nevidela (aj keď sa to chystám napraviť), no ťažko sa mi na základe anotácií verí, že naozaj sa medzi nimi našiel nejaký lepší... 

Trochu dokumentov – ako obdivovateľka Agathy Christie som si rada pozrela dokumenty V koži Hercula Poirota a Tajomstvo Agathy Christie, ktoré môžeme charakterizovať aj ako pokus tvorcov nekonečne dlhej herculepoirotovskej série vyžmýkať posledné, čo sa dá, z obľúbenej postavy aj jej autorky. David Suchet ako sprievodca svetom Agathy Christie a Hercula Poirota pôsobí veľm vyumelkovane, ťažko mu veriť úprimný záujem o tému, ale napriek tomu ma táto dokumentárna dvojica potešila a naladila na prečítanie ďalších Christieovej kníh (a keď sme už pri tom, Vianoce Hercula Poirota som mala prečítané už dávnejšie, vlastne je to prvá knižka od Christie, ktorú som čítala, a preto aspoň v zátvorke spomeniem filmovú verziu, ktorú som v januári videla, a ktorá mala v sebe len zlomok atmosféry a napätia knižnej predlohy... Možno za to mohli scenáristove zásahy, nech som sa však zamýšľala akokoľvek, musím uznať, že bez nich by bol filmový dej menej logický a napínavý... A teda sa v konečnom dôsledku nemám na čo sťažovať). A keď máte chuť spoznávať radšej svet všeobecne, ako svet jednej britskej autorky, odporúčam Tropic of cancer – možno pre nedostatok napozeraných cestopisov, možno pre kvalitu tohto, som pri sledovaní dostala chúťky podniknúť obdobnú cestu... Samozrejme, už behom sledovania som svojim túžbam nepripisovala veľkú váhu, až ma však raz stretnete v Saudskej Arábii či Indočíne, obviňte z toho Simeona Riversa.

Trochu slovenskej tvorby – hoci istá časť môjho ja si myslí, že všetky kľúčové a krásne skvosty slovenskej filmografie mám už napozerané, racionálna časť ja mi občas pripomína, že to nie je možné – a že mám pátrať ďalej. O Slnku v sieti som počula veľa (chvál) a už x-krát som si ho chcela pozrieť, tá správna chvíľa prišla zrejme však až teraz, a... A nič. Racionálne žasnem, emočne ma film prakticky nezasiahol. Symboly, metafory, prekrásna kamera... Plus x prečítaných názorov... Nič z toho nezmenilo fakt, že k filmu a jeho téme nemám a zrejme tak skoro nebudem mať vzťah. Plne však chápem tých, ktorí ho zbožňujú, a dokážem si zracionalizovať, prečo . Ani druhá československá klasika ma neohúrila bezhlavo, v hlave mi však ostane zafixovaná ako príjemná tragikomédia, s ktorej hrdinkou by sme si mali čo povedať. Lásky jednej plavovlásky ma racionálne nadchli z mnohých, emočne z niekoľkých dôvodov (Milada Ježková, sympatické postavy, skvelé a úsmevné dialógy, scéna v byte po príchode Plavovlásky...) a možno po ďalšom pozretí ma nadchnú ešte viac. Podobne naivnou a bezbrannou bola aj Dorota, hrdinka ďalšieho pozoruhodného filmu. Až do mesta Aš je film, ktorého atmosféra ma mrazila, a v istých chvíľach vo mne navodzovala skôr dokumentárny dojem. Netuším, kto inšpiroval Grófovú k natočeniu tohto filmu, čím všetkých si pred jeho natočením prešla a netuším ani to, prečo tento film viac nezarezonoval. Až však Grófová natočí ďalší film, určite si ho rada pozriem. A pokojne aj v kine. A ešte nešťastné Slovensko 2.0.... Súhrn krátkych filmov od viacerých autorov, ak by mi to však nebolo povedané, ani to nepostrehnem. Ťaživé, temné, beznádejné... Akoby ich jedna mater mala – alebo jedna pesimistická duša sfilmovala. Chápem, že v slovenskej realite sa stretávame s mnohými negatívnymi aspektmi, neviem však, či je to dôvod na úplne sa odosobnenie od všetkých pozitívnych. Teda vlastne viem. A takéto chmúrne čosi si nabudúce neprosím. A najmä tomu (v tejto koncentrácii) neverím.

Trochu z filmov, čo na mňa zapôsobili – Nerada to priznávam, ale mne nie príliš sympatická Natalie Portman je naozaj skvelá herečka. Tentoraz som sa o tom presvedčila pri sledovaní Goyových prízrakoch; diele amerického režiséra, alias českého prisťahovalca židovského pôvodu Miloša Formana, ktorý v danom filme zmapoval istú kapitolu španielskych dejín. A hoci to môže znieť paradoxne – ono to bolo fajn! Film je plný paradoxov, irónie a situácií, aké dokážu napísať zrejme len dejiny, a práve to sú jeho (popri hereckých výkonov a skvelej práci maskérov) najväčšie devízy. Podobne kladne (aj keď rovnako vlažne, aspoň oproti filmom menovaným o odsek nižšie) som prijala aj Nebezpečné známosti – Kukura sa v svojej postave našiel, potešili aj Dančiak a Kronerová vo vedľajších úlohách, milých osviežením bolo vidieť slovenskú herečku storočia aj v inej, ako vyslovene kladnej úlohe... Film Zneužitá (produkovaná Rossom) zas poteší, respektíve rozosmúti, spracovaním výsostne aktuálneho problému, do ktorého sa môže dostať prakticky každá mladá (žiada sa dodať – naivná) používateľka internetu... A nezabudnime ani na Woodyho Allena. Jeho láska a smrť ma úprimne rozosmiala a za seba ju radím medzi najlepšie komédie, aké som od tohto výrečného a vtipného pána (panáka?) videla. A určite si ju rada pozriem aj opakovane.

Trochu z filmov, čo na mňa zapôsobili viac... vlastne veľmi - Prvotným stimulom k pozretiu tejto drámy bola pre mňa Natalia Oreiro v jednej z hlavných úloh. Priznávam, v detstve som ju zbožňovala, a dieťa vo mne ju obdivuje doteraz – aj preto som rada, že ju môžem bez výčitiek obdivovať aj ako dospelá, pretože vo filme Nemecký doktor Wakolda ukázala, že predsa len vie hrať. Tým myslím – skutočne hrať. Film však má aj iné veľké klady než prítomnosť bývalej telenovelovej hviezdy: skôr tabuizovaná téma participácie Argentíny na prichyľovaní nemeckých vojnových zločincov po druhej svetovej vojne, ďalej téma inakosti v kontexte telesnej nedokonalosti či napríklad téma lekárskej etiky. A pre mňa film znamenal aj objavenie dvoch zaujímavých hercov – Àlex Brendemühl (ako Mengele) a Florencia Bado (mimoriadne talentovaná detská herečka). Dráma 360 ma zas oslovila (a divácky osviežila) prepojením jednotlivých príbehov a celou plejádou sympatických postáv (Anna, Valentína, Laura, Michael...) a skvelých hercov (medzi ktorými sa nestratili ani Slovenky Marcinková a Šipošová).Fidlikant na streche je jedným z mojich najobľúbenejších muzikálov – a nech by som videla akúkoľvek filmovú verziu, zrejme ma neuspokojí tak, ako divadelné prevedenie; v podstate však dej ostal zachovaný, humor a hudobná zložka takisto, a tak nemám dôvod frflať a radšej si v duchu ďalej hmkám Sabbath Prayer, Do You Love Me? či Anatevka. A nové hudobné podnety mi doprial aj indický film Bajrangi Bhaijaan – no nielen tie. Dej filmu je síce miestami naivnučký, sentimentálny a na míle vzdialený od reality, človek však občas (a možno často) potrebuje skôr nádej než čistú realitu – a tento film nádeje, ľudskosti a krásy ponúka plným priehrštím. A tie melódie; áno, priznávam, pre mňa boli veľmi chytľavé, a niekoľko dní som ich jednoducho musela počúvať – napríklad túto romantickú, túto veselú či jednu energickú, ktorú si môžete pozrieť aj na videu:

Aj v rámci mesiacov november – december som si dopriala viacero filmových premiér. Mojich premiér. Čo na tom, že pre vás sú to už možno notoricky známe tituly...

V ovzduší ešte stále voňajú medovníčky a perníčky, píše sa rok 2016, a ja akosi nemôžem uveriť, že len nedávno sme slávili Dušičky...

... a že len nedávno som pre seba objavila Davida Sucheta, alias Herculea Poirota. Napríklad aj skrze filmu Halloween; patrične atmosférická, napätím nabitá detektívka s dych vyrážajúcou pointou (ale čo iné čakať od Agathy Christie, že?). Možno pre neznalosť pôvodného námetu sa mi páčili aj mimoriadne napínavé (aj keď možno až príliš prekombinované) Hodiny. Smrť pani McGintyovej som už poznala z knižnej verzie, podobne ako Schôdzku so smrťou. V oboch prípadoch však filmoví tvorcovia predlohe pomohli: v prípade McGintyovej zbavením sa niekoľkých postáv a dejových línií, v prípade Schôdzky, naopak, pridaním postáv, záhad a aj priamym odkazom na pôvod názvu. Jedine Vražda v Orient exprese ma trochu strašila – obávala som sa, že žiadnemu filmárovi sa nemôže podariť preniesť na plátno nenapodobiteľnú atmosféru z knihy; zvlášť vtedy nie, ak pôjde o televíznu verziu. Predsudky a obavy však neboli namieste – film sa sledoval rovnako dobre a pohlcujúco, ako sa kniha čítala... Už teraz sa teším na ďalšie Poirotove príbehy vo filmovom šate!

Trochu mládeži neprístupných filmov – ale pretože som predsa len slečna na úrovni, nečakajte v tejto podkapitolke nič hriešne! To som sa len inšpirovala názvom uletenej komédie Mládeži neprístupné, ktorá nabúrala úplne všetky tabu. Úplne všetky. Prudérnejší divák zvládne pár minút, pre úchylnejšieho sa to stane hotovým kultom. No dobre, teraz generalizujem, vytváram predčasné uzávery a čo ja viem, čo ešte... Ale popritom vyjadrujem svoj názor, a ten je: raz stačí. Aj to len vtedy, ak je človek naladený na niečo extra absurdné. Tým myslím – naozaj extra. Ešte že Woodyho filmová edukácia pôsobí oproti vyššie spomenutému titulu pomaly ako večerníček... Ale schválne, hoci všetko, čo ste chceli kedy vedieť o sexe, ale báli ste sa opýtať, sa z nej nedozviete (predsa len, dnešná dekáda nie sú sedemdesiate roky...), zabavíte sa. Ak vám stačia náznaky, irónia, a Allenov nenapodobiteľný štýl. A keď vám následne bude chýbať niečo otvorenejšie, možno vám dobre padne Quills - Perom markíza de Sade. Na prekvapenie – veľmi milý, vtipný a svojím spôsobom aj inteligentný film. Film, ktorý je skôr o láske, ako o sexe, o popritom o zvedavosti, hraniciach slobody slova, možnostiach mocných a bezmocnosti bezmocných... A to je na jednu drámu dosť podnetných tém, že?

Trochu sĺz– Minimálne pri filme Posvätne som mala dojem, že Amos Gitai ma chce citovo zruinovať , a že z krehkej a poetickej knižnej predlohy Odvrhnutá robí div nie dokument. Ale možno práve to je najväčšia devíza onoho filmu – dá sa mu veriť. A to až do takej miery, že chvíľami nemusíte/nemôžete veriť, že takýto príbeh sa mohol (a stále sa môže) odohrať v dnešnej dobe... To časy Bedárov sú, našťastie, za nami... A jediné, čo nám vtedajšie Francúzsko a jeho pomery pripomína, je bravúrna Hugova predloha, po ktorej cca každé dva roky siahne nový režisér ako po starej dobrej značne... A s minimálnymi obmenami dosiahne maximálnu (minimálne divácku) pozornosť. Zarážajúcejšie ako úspešnosť tohto vzorca je, že ešte aj v desiatom prevedení dokáže toto nesmrteľné dielo stále nanovo rozcítiť... V prípade Augustovej verzie za to mohol asi najmä kolorit skvelých hercov, medzi ktorými sa – v mojich očiach – najväčšmi vynímala Uma Thurman, ale i Liam Neeson, Geoffrey Rush...

Trochu smiechu – Ako sa zbaviť priateľov a zostať úplne sám mi nemusí nikto približovať; napriek tomu som chcela vidieť, ako sa to podarilo Sidneymu Youngovi. A bola som tiež zvedavá na Megan Fox (a áno, uznávam, nevie hrať) a čakala som niečo ironicko-milo-poučno-inteligentné, v podstate som sa však dočkala „len" klasickej komédie z americkej produkcie, kde už po prvých minútach viete, ako budú vyzerať tie posledné, a v ktorej vám budú všetky postavy, situácie a vtipy známe už z x iných podobných filmov... Nevadí. Aj tak mi táto komédia padla dobre. Minimálne lepšie ako Sama nocou tmou, ktorú si netrúfam zaradiť medzi drámy. Hybrid medzi všetkým možným je síce poctivým debutom, a priznávam, že už teraz sa teším na ďalšie autorkine pokusy, napriek tomu som však od tohto filmu čakala viac, viac a viac. Moja chyba. A ešte je tu (vraj) klasika Jáchyme, hoď ho do stroje! Tú hodnotiť nebudem už duplom – spája sa mi s človekom, ktorého mám veľmi rada, a s dňom, na ktorý sme sa obaja tešili... A to je pre mňa na tomto filme najmilšie.

Trochu Vianoc – Ak by vianočnú bábiku natočil Tim Burton, bola by z toho kultová záležitosť porovnateľná napríklad s jeho predvianočnou nočnou morou. V televíznom spracovaní a v českom šate je to síce obstojná, ale nie výrazná televízna adaptácia, ktorá sa dá pozrieť, a možno aj obľúbiť, silno však pochybujem, že pre niekoho (možno mimo tvorcov či obsadenia) sa stane/stala filmom života... Ospravedlňujem sa za svoj patetizmus. Ani vraj kultová a mimoriadne obľúbená rozprávka Bol raz jeden kráľ však na mňa neurobila väčší dojem. Je tam síce minimálne jeden krásny nápev, a ešte je tam aj Milena Dvorská, a aj pár pekných myšlienok sa tam nájde, očividne mi to však nestačí. To už na mňa viac zapôsobilo Johankino tajomstvo, ktoré ma (podobne ako začiatkom leta tá o zhavranených bratoch) presviedča, že predsa len to s našimi novými rozprávkami nejde dolu vodou... A ešte je tu Vianočná sviečka; tú som však zatiaľ nedopozerala, nakoľko mám z tejto „katolíckej drámy" (musím si pomôcť vlastnou kategorizáciou) zatiaľ veľmi rozpačité a zmiešané dojmy...

A aj keby vás z tohto výberu nič nezaujalo, Hystériu si určite pozrite. Stavím sa, že to bude najinteligentnejší , najvtipnejší a najkultivovanejší film, aký ste kedy o vzniku istej ženskej pomôcky videli...

Áno, aj behom obdobia vymedzého v titulku som mala pár skvelých filmových zážitkov... Na tomto priestore sa s vami (resp. s mojím budúcim ja) o ne rada podelím... 

2x slovenská sociálna dráma – ... a 2x s Milenou Dvorskou. Človeku sa ani nechce veriť, že táto výrazná Pani herečka začínala niekedy ako princezná... V Čenkovej deťoch to však predsa len nie je o nej. A možno ani o tých deťoch. Priznávam, trochu som sa bála filmového (navyše televízneho) spracovania, ale zbytočne. Knižná predloha je síce neprekonateľná (a ako taká nesfilmovateľná), no filmová realizácia obstojí, ba dokonca roznežní, dojme, citlivejších azda aj rozplače. Sladký nie je ani Cukor – priveľmi chutí trpkou cestou, ktorú za ním Matyla musela podniknúť. Na filme je však (popri Dvorskej hereckom výkone) najpozoruhodnejšie to, že si nič neuľahčoval. Mohol sa odohrávať počas vojny – autori však stavili na obdobie tesne nastoleného mieru. Hrdinka mohla žobroniť o chlieb – ale ona, baba tvrdohlavá, chce cukor. Jednoducho, autori sa zďaleka vyhli všetkého, čo by ich rovnou cestou priviedlo k osvedčeným schémam, a za to im patrí môj pomyselný palec hore. Aj vďaka nim sa totiž divák môže dozvedieť, ako to bolo – nezidealizovane, nezheroizovane, nepatetizovane...

Trocha českoslovenkých skvostov – ako rodoľuba a filmového fanúšika (česko)slovenskej tvorby ma vždy poteší, ak pre seba objavím dosiaľ nevidený film. Či už archívny, alebo aj čerstvo uvedený, no málo spropagovaný. Tak to bolo napríklad aj pri filme Deti, nenápadnom, zdanlivo jednoduchom poviedkovom príbehu, ktoré zahraničné produkcie chrlia na tucty, no my, Slováci, musíme na podobný počin čakať aj tucet rokov. No oplatilo sa, myslím. Komorný, intímny, nie dokonalý, no sympatický a zaujímavý Vojtekov film za to stál. A ja sa teším na ďalšie. V prípade Ružových snov som šla na istotu – Dušek, Bittová, Hapka; minimálne tieto mená pre mňa boli predbežnou zárukou zážitku. Zážitok sa napokon dostavil, príbeh ma patrične zaujal, aj keď srdcovou záležitosťou pre mňa zrejme nebude, a navyše som si viackrát povzdychla, aký je ten Nvota chlapčensky bezbranný a zlatý... Studujeme za školou je film, na ktorý rýchlo zabudnem, ale Happy end si určite zapamätám. Nápaditý, originálny, vtipný... Nepamätám si, kedy naposledy vo mne nejaký film vyvolal toľko úprimných sálv smiechu. Výborne zrealizovaný výborný nápad. Navyše jedinečný v tom najpravejšom slova zmysle, lebo niečo také už nikto nikdy nenatočí... A ani nič podobné. To si Daleká cesta povedať nemôže, odteraz však pre mňa zrejme navždy ostane československým Schindlerovým zoznamom... A to sa bavíme o filme, ktorý vznikol bezprostredne po vojne! Klobúk dolu a palec hore.

Trochu zážitkov zo zahraničia – vynechám filmy, ktoré na mne nezanechali žiaden, alebo len minimálny dojem, vyhnem sa aj dojmom negatívnym (nie žeby ich bolo veľa) a rovno sa prenesiem do sveta Popolušky – tej (vraj) pravej, od Disneya. Bez mučenia priznávam – pre mňa kultovou nebude; aj keby som túto verziu videla ako dieťa, zrejme by pre mňa kultom nebola. Na druhej strane, pesničky typu Bibbidi-Bobbidi-Boo mi bohato vynahrádzajú akýkoľvek silnejší dojem z filmu. Veľa chytľavých piesní (ako už napovedá názov aj povesť) obsahuje aj Spievanie v daždi – a niektoré tanečné kreácie sú jednoducho... neopísateľné. Bavila som sa, nie hurónsky, ale obstojne (autori stavili na humor, ktorý sa dá oceniť aj po rokoch) a najmä Jean Hagen a jej postava si získali moje sympatie... No najväčšou devízou pre mňa asi aj tak ostane Good morning ; chytľavá pieseň, kvôli ktorej som si (a vďaka môjmu priateľovi, samozrejme) chcela muzikál pozrieť... Pozretý, precítený, zážitok tam :) A môžeme ísť ďalej. Napríklad aj k istej spovedi a kňazovi, ktorý sa tak trochu zahral na Krista, keď vzal na seba, nevinného, vinu za hriešnika... Darmo, spovedné tajomstvo je veľké jarmo, a ja sa len čudujem, že podobným spôsobom sa s ním nepohral niekto ešte skôr. Ale možno dobre tak. Hitchcock je predsa len Kráľ.

2x extra zážitok – myslela som si, že Meteora sa pre mňa stane emblémom tohto textu. Naoko nenápadný, pritom krásne nápaditý film, v ktorom sa povie minimum slov, a vlastne aj náznakmi sa šetrí, ako sa len dá. Napriek tomu je film veľmi výrečný a v svojom vizuálnom prevedení veľmi krásny. A ja sa len pýtam – kedy nám Spiros Stathoulopoulos dopraje ďalší podobný zážitok? A mimoriadne ma oslovil – sama presne neviem prečo – aj ďalší nenápadný, väčšinou ako „prepádak" charakterizovaný ponor do posledných dní na zámku Versailles v ére Ľudovíta XVI. a jeho kráľovnej (vo filme krásnej a výbornej Diane Kruger). Všetkým zainteresovaným som verila... no všetko. Každý pohľad, gesto, slovo... Najmä Léa Seydoux v mojich očiach nehorázne stúpla... Takmer až k pomyselnému piedestálu. Naozaj môžem len odporúčať. Takto sa na posledné dni kráľovania najmladšej dcéry Márie Terézie ešte asi nikto nepozrel.

Na počesť Štúra... siahla RTVS do archívu a vyniesla z neho na svetlo Božie tých pár snímok, ktoré o ňom máme. Napríklad Niet inej cesty. (Kvietik a Vášáryová, hej, hej, nič nové na svete... A k tomu patetické dialógy, priveľa postáv... Veď ja nechcem tvrdiť, že je to perla estéve archívu). Našťastie však vedenie dalo šancu aj mladým tvorcom, a tí mladí tvorcovia našťastie mali cit skĺbiť moderné s tradičným... A výsledok je skvelý (akurát nešťastne pomenovaný) True Štúr. Ty kokso, tak takúto „dokudrámu" by si zaslúžil každý slovenský dejateľ! Veľmi sa teším, že film sa (minimálne na internete) stretol s kladnými až nadšeným odozvami, a že tie prichádzali najmä z radov mladších. Žeby toto bola cesta, ako v mladých vzbudiť národnú hrdosť? Alebo aspoň záujem o našu históriu či kultúru? Tvorcom aj televízii prajem veľa podobných – a s podobným nadšením prijatých – projektov.

Kde je plno skutočného života, nie je veľa času na filmy...

Takto sa utešujem z môjho nenaplneného predletného predsavzatia „pozri si milión filmov, potom nebude čas". Nakoniec nebolo veľa času v lete – aspoň nie na filmy. A bolo to super leto.
Aby som však nezanedbala tento svoj denníček...

Trochu filmovej nudy – nasledujúce filmy majú jednu výraznú chybu – už o mesiac nebudem vedieť, o čom boli. Nesťažujem sa, nekritizujem ich, len konštatujem. Niektoré z nich by pritom mohli mať pre mňa oveľa väčšiu hodnotu... Jednoducho ju však nemali a ja nebudem špekulovať prečo. Každý mal však aj niečo, čo ma zaujalo a čo aspoň stručne pochválim: Čierny slnovrat Vieru Strniskovú, Plavkyňa zaujímavú Selen Savas a jej fešného arabského brata (som povrchná, ale aspoň nie som slepá), Je to iba vietor snahu pozrieť sa na svet očami Rómov a skvelých Rómov, ktorí by si – v prípade, že by neboli Rómovia – určite našli uplatnenie aj v iných maďarských filmoch, Funebrák vtipný úvod a Súmrak dňa mal skvelého Anthonyho Hopkinsa. A to je asi všetko, čo mám potrebu k filmom tejto kategórie povedať.

Trochu Sergeja Paradžanova – zaujímavý, nenapodobňujúci a nenapodobiteľný; tak na mňa zapôsobil. Snové výjavy, zvláštna symbolika, podmanivá hudba... Tiene zabudnutých predkov zavoňajú Karpatami, Farba granátového jablka Orientom... Ašir Kerib nudou. Pripúšťam však, že každý v nich možno zacíti niečo iné, a že nie každému musia zachutiť. A minimálne jeden nájdete aj na youtube.

Trochu vojny – Kde zbrane rinčia, múzy mlčia. Tvorcovia filmu Žalujem! sa síce päť minút pred dvanástou rozhodli varovať pred novou vojnou pripomenutím hrôz tej prvej, ale už bolo neskoro. Monštrum zvané „civilizácia" si vypýtalo nové hrôzyplné osudy a príbehy... A žijúci neznámy vojak umrel na psychiatrii od hladu. Silný príbeh, pre nás neznámy príbeh, strašný príbeh... Rada by som si ho prečítala aj v knižnej podobe. Hlídača nie; film mi stačil. A aj sa mi páčil; pomerne. Roden je výborný herec, Jiráček by mal hrať len záporné postavy a Siposová bola veľmi milým a vizuálne príťažlivým osviežením. Škoda, že zrejme šlo o jej životnú rolu – rada by som ju videla vo viacerých československých filmových počinoch.

Trochu výhrad – Ach, chlapče. Takto vzdychá režisér nad svojou postavou a takto vzdychám ja nad režisérom. Ach, Jan Ole Gerster, prečo si celkom dobré nápady po..kazil pokusom vytvoriť autobiografiu? Výsledok nie je zlý, ale... Mohol byť omnoho, omnoho lepší. Aj Evelyn mohla byť lepšia – ale keďže som sentimentálna, citlivá a rada raz za čas vidím dievčatka, ktorým sa splnia sny, nebudem ju kritizovať veľmi. Triera však výnimočne áno. Jeho Tanečnici v tme neverím nič; ani jednu minútu, ani jeden pocit. Björk je FANTASTICKÁ (aj preto mám na Tiersa ťažké srdce – vraj ďalšie filmy nenatáča pre skúsenosť s ním), ale to je všetko. Zvyšok je falošný a nedôveryhodný ako československý pôvod postavy. Z podobných dôvodov mám výhrady aj voči Barneyho ženám. Človek sa občas usmeje, ocení prácu maskérov, ale motívy konania postáv sú ako z príučky „kašli na psychológiu, hlavne, nech to zabaví a dojme". A Terapia láskou? Pre mňa fiasko. Možno by som nebola tak prísna, ak by som neuverila, že pôjde o najlepšiu romantickú komédiu za x rokov. Nechápem oscarové nominácie ani ocenenia. A vlastne ani fanúšikov tohto debakla. Nechcem sa však rozčuľovať a ani poučovať – aspoň že ten Cooper je stále na zjedenie.

Trochu filmového potešenia – pre mňa najmä Anna Karenina. Dokonca som si krátko nato požičala oba hrubé zväzky z knižnice. Pre mňa príjemné zoznámenie s najznámejšou Tolstého postavou. Okrem atmosféry, zrozumiteľnosti a jemne baladickej hudby sa mi páčili aj herecké výkony: Santiago Cabrera by naozaj stál za hriech, Vittorii Puccini som verila každé slovo, gesto aj výraz a Max von Thun charizmu svojej postavy ani nemusel hrať; doslova z neho sálala. Vďaka hereckým výkonom ma zaujala aj Carrie (prvý sfilmovaný príbeh od Kinga). Sissy Spacek nemohla byť lepšia. Jediná moja výhrada by smerovala k postave matky – akoby pochádzala z paródie, nie z horou. Tento pocit však nemá na svedomí len Piper Laurie; mala som ho už pri čítaní knižky a pri pozretí inej verzie.

Filmové dvojčatá, ktoré ma naozaj dostali – Noc nevesty a Tri dcéry. Oba filmy vznikli tesne pred inváziou sovietskych tankov na naše územie, oba sú svojím spôsobom kritikou režimu, oba zároveň konfrontujú s dobovými chybami cirkvi. A v oboch je hlavnou hrdinkou dcéra, ktorú otec „odložil" za mníšku. Noc nevesty ma nadchla svojou atmosférou zimy, Tri dcéry atmosférou leta. A Josefa Illíka som si pridala medzi obľúbených kameramanov. Jeho práca s obrazmi a náladou je neskutočná.

Pripájam odkaz na... Veď si to dešifrujte sami. 

Máj, jún 2015. A toto sú filmy, ktoré som v tomto období videla po prvýkrát, a páčili sa mi najviac...

Trochu WW2: 70.výročie konca druhej svetovej vojny zapratalo programy verejnoprávnych televízií množstvom tematických filmov, čo napríklad pre mňa, čoby milovníčku príbehov z čias vojny, nebolo na škodu; práve naopak. Tak som mohla zistiť napríklad to, že nie všetky filmy o vojne zo ZSSR sú propagandistické, nudné a patetické. Dôkaz? ...a rána sú tu tiché. Ani hriešna minutáž nedokázala oslabiť moju pozornosť a za psychologickú drobnokresbu ústredných postáv by to chcelo jedno špeciálnu „čsfd hviezdičku" navyše. O čosi tradičnejšou (tentoraz v pejoratívnom slova zmysle) bola pre mňa trilógia Sám vojak v poli. Na jednej strane oceňujem snahu tvorcov pozrieť sa na vojnu „spoza hraníc", opäť raz skvelého Kvietika či špionážny podtón (alebo aspoň pokus oň); na druhej strane naivnosť, neschopnosť odpútať sa od režimového videnia sveta (nevyčítam, nesúdim, konštatujem) a mnoho hluchých miest...

Trochu WW2 podľa skutočných udalostí ...ešte že potom prišiel Pád tretej ríše a s ním (v ňom) celá plejáda skvelých hercov (Corinna Harfouch ako Magda Goebbelsová zabíjajúca svojich 6 detí; Alexandra Maria Lara asistujúca nacistickým pohlavárom s pohľadom nevinného dievčatka; fanatický detský vojak Donevan Gunia... a najmä perfektný Bruno Ganz, pre mňa asi najautentickejšie stvárnený Hitler). Za podobne silný príbeh považujem aj Valkýru; aj napriek znalosti dejín sa pri jeho sledovaní divák podľa mňa nemôže ubrániť tomu, aby držal Stauffenbergovi palce, a tajme dúfal, že dejiny sa predsa len prepíšu... Nevraviac o plejáde skvelých (aj keď málo známych) hercov (Carice van Houten, Waldemar Kobus, Christian Berkel a Halina Reijn), ktorých môže divák poznať už i z iného vojnového filmu (pre mňa neprekonateľnej Čiernej knihy). Pre úplnosť spomeniem ešte aj 2 talianske vojnové príbehy: tento a tento. Na ten prvý podľa mňa divák rýchlo (a vlastne oprávnene) zabudne; príbeh talianskej princeznej však hádam stojí za zmienku aj za zapamätanie... A posledná poznámka: Pamätník. Krátky dokument o mieste a udalostiach, ktoré by si zaslúžili omnoho, omnoho viac pozornosti...

Trochu životných príbehov: Frida a Marylin boli (sú) určite jedny z najpozoruhodnejších žien (nielen) dvadsiateho storočia; nečudujem sa teda, že filmári siahli po ich príbehov (respektíve po časti ich príbehu, ako to bolo v prípade slávnej blondínky). Priznám sa, že príbeh o svojskej maliarke (kreatívne nazvaný Frida... ehm) ma síce oslovil, no zároveň aj odradil svojim temperamentom, atmosférou, odprezentovanými myšlienkami. Všetko vymenované viem akceptovať aj obdivovať, no neviem sa s tým stotožniť – nie ako divák, no ako človek. Hayekovej výkonu sa však nedá absolútne nič vytýkať, právo naopak. Olé! Škoda, že sa to nedá povedať aj o Michelle Williams – chápem, že zahrať ikonickú a nenapodobiteľnú Marylin je véééľkou výzvou, s ktorou sa popasovala celkom dôstojne, no v kútiku duše stále verím, že iné herečky (napr. Rosamund Pike alebo Scarlett Johansson) by to zvládli lepšie. Napriek tomu je môj dojem z filmu o jednom z Marylininých románikov skvelý. Film bol milý, podnetný, objavili sa v ňom hviezdy, ktorých prítomnosť v akomkoľvek filme ma vždy poteší (Judi Dench. Emma Watson) a najmä tu bol... Eddie Redmayne (viem, už som otravná, ale keď on je taký zlatý....) To, čo si myslím o hodnovernosti daného príbehu či o Colinovi Clarkovi, je už iná vec...

Trochu filmovej všechuti: Nemám veľmi rada karamel, no tento filmový mi zachutil. To asi preto, že ho pripravila Nadine Labaki. O ľuďoch, ktorí si film sami napíšu, zrežírujú a ešte si v ňom aj zahrajú hlavnú rolu, si myslím svoje, v prípade tejto pozoruhodnej Arabky som však ochotná odložiť všetky predsudky. Pod takýto debut by sa podľa mňa radi podpísali mnohí. Mozaika niekoľkých veľmi dobre vyčrpnutých príbehov zo života súčasných arabských kamarátok, jemný humor, príjemná hudba, skvelé herecké výkony, náčrty lások, problémov, obáv, hľadaní, takzvaných riešení... A mnoho podnetov na zamyslenie. No čo viac od debutu chcieť? A celkom mi zachutili aj „školácke komédie". Darmo, veď škola, základ života, a preto sa snáď oplatí spraviť cestu do hlubin študákovy duše... Aj v šesťdesiatych rokoch však vznikla pozoruhodná komédia o školákoch (školáčkach) a ich problémoch... Respektíve o klebete, vďaka ktorej sa pätica maturantiek rozhodne prísť o panenstvo a... Že takýchto príbehov ste videli x? No dobre, ale určite nie v Československu v roku 1967! A tých, ktorí sa zaujímajú nielen o to, či a s kým sa slečnám (ne)podarí vyspať, určite zaujme aj jemná, no dôrazná kritika režimu, skvelý humor, nesmrteľné hlášky a chytľavá hudba Zdenka Lišku... A ešte si poďme dať otázku Kedy zabiť; s autorovou odpoveďou nesúhlasím, ale celý čas som bola ako na ihlách, Matthewa McConaugheya už neregistrujem len ako béčkového krásavca z romantických kravín, Sandru Bullock mám zase o čosi radšej, za životnú rolu Samuel L. Jacksona už nepovažujem tú v Pulp Fiction a klincujúca veta („...predstavte si, že to dievčatko bolo biele") ma definitívne rozplakala.

Trochu o sestrách Brontëových: Životné osudy troch slávnych sestier – spisovateliek sú naozaj ako z filmu; o to viac nechápem, prečo film o nich bol tak neskonale nudný a patetický. Ani on ma však neodradil od túžby pozrieť si aspoň po jednej filmovej verzii z Búrlivých výšin (od najzaujímavejšej sestry Emily), Jany Eyrovej (od pragmatickej Charlotte) a Tajomnej pani Grahamovej (od feministicky ladenej Anne). Posledné menované som napokon nenašla v inej ako seriálovej verzii; dve známejšie diela v toľkých verziách, že som si vyberala len na základe sympatií hlavných predstaviteľov. V prípade Búrlivých výšin sa to možno aj oplatilo; démonický pohľad Ralpha Fiennesa je na nezaplatenie (hoci v rómsky pôvod jeho postavy neuverí asi ani stará Blažková), a aj Juliette Binoche zvládla svoju dvojúlohu so šarmom sebe vlastným. Už len pre tých dvoch sa dá autorom odpustiť, že úplne spatetizovali pôvodne (príjemne gotické) knižné dielo. A k tejto Jane Eyrovej len toľko: skvelá Mia Wasikowska (hoci by som viac uvítala škaredšiu herečku... Kto čítal knižnú predlohu, pochopí), príjemné rozbitie pôvodnej chronológie (nepoznajúc knihu, zrejme očakávam úplne iný vývin udalostí), výborná výprava... a k zvyšku sa vyjadrím, keď film dopozerám (ja viem, to moje otravné kúskovanie filmov...)

Trochu rozprávok: Konečne som šla do kina na film, ktorý ma nesklamal. Síce som sa obávala, že 7 zhavranených bratov nebude tak skvelou rozprávkou, akú čakám, no v tomto prípade sa očakávania oplatili. Od čias Perinbaby či Popolušky je to pre mňa najväčší rozprávkový zážitok z tuzemska. A pýtam sa sama seba – prečo som doteraz nevidela žiaden film s Marthou Issovou? To musím napraviť! Je totiž úžasne svojská a svojsky úžasná... To Traja bratia ma už nepotešili až tak ako tí siedmi. Stále to síce bola milá, snivá a aj pomerne vtipná rozprávka, no omnoho predvídateľnejšia, prvoplánovejšia, naivnejšia. Akoby Svěrákovi došiel dych a nápady, keď spojil tri obľúbené rozprávky do jednej a k tomu pridal pár svojich vsuviek (vrátane jednej takmer pedofilnej, keď sa silou-mocou snažil vytvoriť románik medzi Červenou Čiapočkou a poľovníkom). Avšak hudba, herci (napr. Lábus ako bosorka – aj keď tu cítiť inšpiráciu Mrazíkom), kamera, kostýmy – fajn. A na margo – taktiež Svěrákovej – Lotranda a Zubejdy; sympatická ústredná dvojica, jedna milá pesnička, pár pokusov o vtip, a... a to je vlastne všetko. Škoda.

Trochu seriálov: Musím priznať, podľahla som. Nechápem tomu, ale áno, aj ja už patrím k tým, čo sledovali HIMYM, pýtali sa, kto bude matka, ako to vlastne je s Tedom a Robin, prečítali si Barneyho knihy, dokonca som si istý čas pospevovala aj túto zvrátenosť. A až sa hanbím priznať, že niektoré scény ma rozplakali. Fakt. No čo, každý asi potrebujeme svoju nádielku ilúzií, nádejí a naivity... A na odľahčenie tie roky sedemdesiate. Pohľad Reda Formana, chichot Kitty Formanovej, sladučký Fez, prvé zbližovania sa Erica a Dony, totálne od veci Steven Hyde... Mne to bohato stačí. K zasmiatiu určite.

A na záver... juhoslovanské Pelíšky alebo tiež filmová kondolencia pre okupované Československo. Doteraz neverím, že nejakej krajine stál náš osud za film. A navyše taký kvalitný, vtipný a milý film! Plnoletí si ho môžu pozrieť aj na youtube:

Ja neverím. Ešte nedávno sa mi len začal semester, ešte som sa v ňom pomaly ani nestihla oťukať... a už končí. A s ním aj pekné dva mesiace.

Pár dôležitých poznámok:
1) Spomínam len filmy, ktoré boli pre mňa v tomto období novinkami
2) Existuje len jedna výnimka bodu 1. – Včerajšie deti. Tento film som videla ako mrňavé dievčatko, akurát som si nezapamätala jeho názov... A už dobrých 10 rokov ma spomienka naň mátožila takmer tak, ako hlavnú hrdinku divné sny. Až doteraz. (OK, možno som čudná, ale odkedy som opätovne videla tento film, som omnoho spokojnejšia. A posudzovať ho radšej teraz, po rokoch, nebudem – len sa teším, že ku mne tak náhle opäť prišiel)
3) Našla som si skvelý permanentný flek vo vlaku – áno, možno som čudná, ale naozaj som šťastná z miesta, ktoré je len moje a ktoré mi v nedeľný podvečer nikto nemôže obsadiť (nemá šancu). A kde si môžem nerušene sledovať filmy...

A teraz už k tomu, čo ma v kategórii „novinky" oslovilo najviac

Eddie Redmayne – och, bože! Pri pohľade na tohto herca sa cítim ako tie trinásťročné slečny, čo maľujú srdiečka k plagátom Justina Biebera. V Bedároch ma ešte veľmi nezaujal. Nemal šancu. Pri tomto počine som sa priveľmi sústredila na iných – rozkošnú Amy Setrfield (huráááá, ona sa konečne ocitla vo filme na úrovni!!!), môjho niekdajšieho miláčika Russella Crowa (sexi je stále, ale spievať teda naozaj nevie), výborne zvolenú dvojku Helenu Bonham Carter a Saschu Barona Cohena (ok, pokojne sa vzdám svojho statusu intelektuála, ale tá prvoplánová humorná zložka v ich podaní mi naozaj vyhovovala) a najmä perfektnú Anne Hathaway. Doteraz mi tečú slzy z jej Dreamed Dream. Toť platonická láska k Eddieho herectvu sa zrodila až pri Teórii všetkého – film samotný je exemplárny gýč (väčšina oscarových ocenenení na mňa pôsobila ako auto-degradácia Akadémie), no Redmayn stvárnil Hawkinsa tak geniálnym spôsobom, že až. A ešte tu bol Birdsong – uznávam, že s Clémence Poésy boli pekná dvojka, no nebyť Redmayna, asi túto vojnovú drámu (verbalom vtipne a výstižne označenú ako „Na západnom fronte rozum a cit") ani nedopozerám.

Trochu stimulov na zamyslenie – Čo je Zlo? Ako sa prejavuje, ako vzniká, kde sídli, ako ho spozorovať, ako ho definovať, čo s ním robiť? Zaujímavú odpoveď ponúkajú Švédi. Wau! Menej otázok a menej odpovedí prináša oscarová Ida, ktorá mňa osobne oslovila geniálnou kamerou a skvelými výkonmi; dejom však nie. Na to som videla/čítala/počula priveľa podobných príbehov. Atlas mrakov ma donútil hľadať prepojenia medzi jednotlivými príbehmi, príjemné Chlapčenstvo ma previedlo 12 rokmi života jedného chlapca, a predviedlo mi, ako jednoducho a geniálne zároveň sa dá vyobraziť dospievanie. Neopomeňme ani rodinku, ktorá si žije blízko od seba, a ktorá by bola lahôdkou pre každého, kto sa rád díva na totálny psychický mišmaš členov jednej rodiny. Drásavé, no pre mňa až v neprijateľnej (a nemôžem sa zbaviť dojmu, že aj v nadnesenej) podobe. Potešil a rozslzil aj Veľký Gatsby (napriek nedostatkom, ktoré mal). A áno, Balada o siedmych obesených... Nie zlá, celkom dokážem pochopiť, prečo mnohí považujú tento film za klenot (česko)slovenskej kinematografie, celý čas som však (možno pre množstvo známych postáv) mala z filmu skôr umelecký ako ľudský dojem. Emočne ma film jednoducho nezasiahol. Škoda. Opačným prípadom bol Stalingrad – ľudsky ma dojal, no jeho umelecká či konkrétne filmová hodnota je naozaj niekde v medziach gýča. Taktiež škoda.

To naj – v marci a v apríli ma čakalo aj pár filmových noviniek, ktoré sa zrejme stanú mojimi filmovými stálicami. Vyslúžili si to predovšetkým vzácnym skĺbením svojich filmových kvalít a čarom, ktorým si ma dokázali opantať. Ukážkovým filmom v tejto sekcii je „židovská road movie". Priznávam, že autora knižnej predlohy (podobne ako jeho rovnako dobrú manželku) zbožňujem, uznávam a odporúčam, komu môžem, a podobne aj film dokázal naplniť moje očakávania. Som si vedomá, že v mnohých ohľadoch by sa dal aj kritizovať, to však nechám na iných. Ja som sa smiala, plakala, a niekedy som sa smiala aj plakala naraz. Podobný efekt mal aj film, ktorý sa veľmi akútne pýta a kam pôjdeme teraz? Neverím, že to, čo bolo vo filme, môže byť pravda, veľmi však chcem, aby to raz – kdesi, a hoc aj všade – bola pravda. Veď prečo by nemohla existovať dedinka, kde sa ženy tvrdohlavo a za akúkoľvek cenu rozhodli, že... Ale veď si to pozrite samy. Päťhviezdičkový zážitok. Podobne ako neviniatka, ktoré možno sú, a možno nie sú posadnuté duchmi mŕtvych sluhov. Práve s touto teóriou špekuluje ich opatrovateľka, v mrazivo krásnom gotickom príbehu, vďaka ktorému si nemôžem prestať spievať túto dráždivo krásnu baladu. Dokonca sa mi o filme o pár týždňoch aj snívalo! No čo viac si od neexistujúceho sveta priať? Vynachváliť musím aj Liečiteľa (konečne film o stredoveku, ktorého výprave, kulisám a kostýmom som ochotná veriť, že sú skvelou simuláciou stredoveku!) A spomeňme aj (pre niekoho možno plytnú a prvoplánovú) komédiu Čo sme komu urobili, ktorú chápem ako modernú variáciu Fidlikanta na streche (a ako túžbu autorov povedať svoje k otázke multikulturalizmu). Len ma zaujíma, ako ju Francúzi prijali po istých januárových udalostiach v istej redakcii...

A na záver video reklama na súčasnú arabskú kinematografiu (resp. na tvorbu Nadine Labaki)

R.I.P., Martin Ťapák.

To predovšetkým.

Až sa po tomto úvode zdráham napísať „šťastný nový rok 2015!" Ale áno, je to tu – 2015. Rok, počas ktorého oslávim (dúfam) dvadsiate druhé narodeniny, zažijem mnoho nového, možno pochopím niečo staré... Rok, ktorý snáď bude v čomsi rovnaký a v čomsi lepší ako iné roky...

...a v ktorom snáď budem mať šťastie aj na kopec dobrých filmov :) 

Zatiaľ na tomto poli úrodným je... Veď moje „filmové novinky" (t.j. filmy, ktoré som v období posledných dvoch mesiacov videla prvýkrát) svedčí o tom, že dobrý film môže spôsobiť dobrú náladu... aspoň krátkodobo.

Nuž, toť vzorka.

Trochu grácie – veľká nádhera bola nádherná. Famózna, plná neočakávaného, originálneho, svetáckeho... Na jeden raz možno ťažko zachytiteľná vo všetkých svojich detailoch, no atmosferická. Avšak THe Artist sa mi páčil omnoho, omnoho viac. Wau! Usmievala som sa, slzila, obdivovala formu, tvorcov, hrdinov... Už dlhšie som po žiadnom filme neostala tak očarená a prežiarená. Hádam len po finálnej verzii, ktorá dala úplne nový rozmer slovu „film". Obdivujem tohto pána! A dúfam, že sa čo najskôr zatvorí opäť do strižne...

Trochu filozofovania – francúzske Meno alebo britský Boh masakrov? U mňa „bé". Nielen pre skvelú Kate Winselt (a vôbec, pre celé to skvelo zohrané herecké kvarteto), ale aj pre svižnejšie tempo, rýchlejší spád, lepšie konverzačné „prihrávky". Ale u Francúzov kvitujem aspoň šarmantného Patricka Bruela a príjemnú atmosféru (zaťaženú jedine množstvom balastu). A pofilozofovať by sme si mohli aj v Miestnosti samovrahov – mať sladkých 15, asi pri tomto poľskom pokuse o teen drámu veselo depkujem a vynasnažím sa zohnať si plagát „emáka" Jakuba Gierszała . Takto, ako mladá dospelá dáma, som sa aspoň pozrela zoči-voči istej kapitole mojej tínedžerskej minulosti, a... a nič. Už nezaujala. Podobne ako siedma pečať. Racionálne som síce ochotná uznať všetky jej kvality, plusy, prínosy, no emočne ma nechal tento vychválený skvost tak chladnou a nezaangažovaou, až mi to pomaly naštrbilo vnútorný obraz o mne ako intelektuálke... No čo, zrejme si ďalej budem musieť požiť bez tejto honosnej nálepky.

Trochu humoru – skeptické, depresívne, emočne labilné bytosti ako ja si humor často stotožňujú i iróniou, sarkazmom či cynizmom, čomu zrejme zodpovedá aj moja voľba komédií... Ale aspoň nejaké boli. Napríklad Divoké historky. A, čuduj sa svete, naozaj pobavili. Človek si aspoň povie, že v tom nie je sám... Už len sa odhodlať k prenájmu lietadla ako vynaliezavý Gabriel :) Takmer ľutujem, že nezískali Oscara – a teším sa, že ho nezískal ani Grandhotel Budapešť. Nie žeby som nebola uchvátená z výbornej kamery, niekoľkých fakt úžasných technických detailov či z rozkošného Tonyho Revoloriho, ale – nie, nestačilo mi to. Podobne ako Troškov pokus o film zo školského prostredia či prapodivné hipsterské priživovanie sa na Austenovej. Bŕŕŕŕ. Aspoň že potom prišiel Viago a... a ja mám nový obľúbený film! Juchúúúú! Áno, myslím to vážne – máločo v poslednom období ma pobavilo tak, ako táto úchvatná komédia. Dokonca som si ju pozrela viackrát v období jedného týždňa. Skúškového týždňa. A smiala som sa stále rovnako úprimne. Ozaj odporúčam.

Trochu drám – že zázraky sa nedejú na počkanie, to som tušila. Ale že ani v Lurdoch... To by som predýchala, ak by mi autorka daný príbeh priblížila svižnejšie, pútavejšie, zaangažovanejšie. No čo už. Aspoň že Sylvie Testud bola výborná. Ale ani zďaleka nie tak, ako Vašáryová vo Václavovi. Voči príbehu samotnému by z mojej strany pár výhrad bolo, ale ten hlavný ženský výkon... Tlieskam. Jej, no trošku aj Trojanovi. Aspoň za snahu. A tým, ktorým nevyšiel/nevychádza vzťah, odporúčam Stratené dievča. A trošku sa hanbím, že som sa chvíľami spoznávala v hlavnej ženskej postave...  Nie žeby som mala na krku také svinstvá ako ona, ale... No dobre, pekne a skrátka, ten film je peknou - aj keď mierne nafúknutou - ukážkou toho, ako sa bránia ženy. Odporúčam kombinovať s touto knihou. A Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou? Dojemná. Aj keď veľmi filmová...

Trochu animácie – Azur a Asmar bol film výborný, no ani Contes de la nuit nebol zlý. Len, možno práve pre Azura a Asmara som očakávala viac, omnoho viac... Takto som si aspoň pripomenula (vďaka formálnej stránke) Dobrodružstvá princa Ahmada). A pozrela som si aj Persepolis. Podobný druh „úprimnosti" nemám veľmi rada... K filmu mám isté ideologické výhrady... No nápad a odvahu autorky oceňujem. Aj keď... Ale čo, veď poďme ďalej. Trebárs do Paríža v Hugových časoch, keď tam žil zvonár u Matky Božej... V inej verzii by to bol určite iný zážitok, vo verzii štúdia Walt Disney som sa potešila skrátenému deju pôvodného románu, Quasimodovi, ktorý vyzeral ako Stano Dančiak a tejto krásnej melódii.

Video odkaz? No na Viagovu upíriu partu, samozrejme :) 

Rok 2014 sa (pre mňa) nakoniec zavŕšil dobre; akoby sa celý rok kumulovali veci, ktoré museli byť, aby som mala pekný november a december...

... a ako milý bonus som počas oných záverečných mesiacov videla aj pár filmov - pre mňa NOVINIEK -, ktorých súkromnú premiéru určite neľutujem. A niektoré si azda ešte niekedy pozriem. A azda nie len raz.

Ale pekne po poriadku. 

Napríklad od A. 

Od Allena som už pár kúskov videla, najnovšie si k nim môžem prirátať Hannu a jej sestry (dobrý film) a i Poznáš muža svojich snov (slabší film).  Neviem, čím to je, ale len Woody vie, ako natočiť komédiu, ktorá je v konečnom dôsledku psychologickou analýzou. Možno nechcene, možno zámerne, každopádne umne. 

A keď som už načala tak romanticky, a keď už hodnotím svoje filmové zážitky z doby DVOCH mesiacov, a keď už všetko na tomto božom svete (počnúc nocou a dňom a končiac až Rómeom a Júliou) má svoj pár... 

...tak si teda idem ďalej robiť "filmové dvojičky". 

Napríklad Lásku nebeskú a Noc plnú zázrakov. Veď hoci vonku kvitnú sedmokrásky, oficiálne je i tak čas vianočný, a v onom posvätnom čase človek jednoducho CHCE, aby všetko dopadlo dobre. Aspoň v tom filme. A v týchto to dopadlo. Samozrejme, že niečo také má pozitívny dopad i na moju psychiku, a kvôli tomu vianočnému pozlátku som dokonca aj ochotná jemne prižmúriť oči nad tým, čo mi do nich vyslovene bije... a len pre úplnosť, u mňa tentoraz vyhrali Poliaci. No čo, jednoducho boli vtipnejší a prešpekulovanejší (a to ani nemuseli mať postavu Billyho Macka 

Ak si dovolím v tomto priestore spojiť Khana a Mariu, tak najmä z dvoch dôvodov: dĺĺĺĺĺĺha minutáž a množstvo hudobných vsuviek. Apropo, tie indické sa mi páčili viac (darmo druhý film ziknasoval pár ocenení... ale - až na túto rozkošnú výnimku - mňa osobne jeho hudobná zložka nijako mimoriadne neobohatila, skôr mi jej duplicitnosť prekážala). A potom - predsa sa dá nájsť ešte jedno spojivo: naivnosť. Ťažko už len rozhodnúť, ktorá z daných fabúl je naivnejšia viac... Tá o autistickom moslimovi, ktorý si vezme slobodnú mamičku - hinduistku alebo tá o despotickom oteckovi šiestich detí, ktorý si vezme mníšku alias guvernantku svojich šiestich ratolestí? Neviem... A neviem ani to, ktorý z filmov pasovať za naivnejší z politického hľadiska... Nie žeby človek nechcel veriť v zapáleného vlastenca absolútne ignorujúceho anšlus a konajúceho hrdinské činy napriek prekážkám, rizikám, obmedzeniam... dokonca i rozprávke o celospoločenskej šikane amerických moslimov by som uverila... Že som to však ja... Ale nie. Lebo hoci si tu virtuálne frflem a obe snímky by som v oficiálnych recenziách asi "rozniesla na kopytách", ako by to ľúbo vyjadril baťko Záturecký, v skutočnosti som sa pri sledovaní Khanovho príbehu takmer rozplakala (a to vo vlaku, prosím pekne!!!) a šťastný dementný úsmev ma nemohol opustiť po zvyšok dňa... nuž a aj tú anglickú rozprávku o Rakúsku som si vlastne vychutnala. Takže, suma sumárom.... V správnom čase môže byť :)   

A teraz pár sklamaní - najnovšia Carrie by ma vlastne ani nebola sklamala (veď knižná predloha od Kinga bola fajn oddychovkou), to by však tvorcovia nemohli byť takí... prvoplánoví? Nad antikresťanským podtónom by som pokojne mávla rukou, ale ten kvázi hororový závan... To vážne? Úprimne, pre mňa to skôr bola komédia. Respektíve paródia. Miestami som sa smiala, fakt. A chvíľami zívala od nudy. Áno, od nudy. A záverečné jatky... Škoda slov.  A škoda slov aj na Ženu z vrchov - peknú ilustráciu toho, že každá idea (ideológia) potrebuje svoj príbeh. Tento však bol vyslovene stupídny. Nie, takto "reklama na socializmus" určite nemá (nemala) vyzerať. Z čisto reklamného hľadiska (tie ostatné nechajme bokom). Veď zatiaľ čo - trebárs - pri tomto filme ma človek podvedomú chuť hajlovať, pri spomenutom socialistickom titule by som od nudy zívala asi aj v prípade, že by som bola Leninova vnučka. 

Našťastie, v zálohe mám aj naozaj geniálnu dvojicu. Úžasné dva tituly, ktoré spája práve to, že ma mimoriadne oslovili, nadchli, donútili uvažovať, zvažovať... a v konečnom dôsledku boli pre mňa oba katarzné. V prípade prvého sa ani nečudujem - koniec koncov, sama asi pôsobím ako absolventka kurzu negatívneho myslenia, ale viete čo? V tomto prípade nechám prehovoriť postavy: "Sereme na čůráky v televizi, co se pořád smějí. Sereme na ty, co mají dobré přátele a rodinu. Sereme na ty, co mají život před sebou a sní, že budou někdo jiný. Sereme na ty, co tě litují. A na všechny, co nic nechápou. Na všechny kretény, co si myslí, že je možné být šťastný. Sereme na ně, na tebe i na mě." Len pre úplnosť - vulgárnosť, skeptizmus, cynizmus a spol. neboli prvoplánovými a neopodstatnenými atribútmi tohoto filmu. Na jednej strane je to síce taký vztýčený filmový ukazovák všetkej tej umelej, naoko pozitívnej falši, na strane druhej je to však aj prst ukazujúci, akým smerom sa môže vybrať človek, ktorý už nemá kam ísť. Nech si pozitivisti vravia hocičo. 

No a čo sa Smútočnej slávnosti týka... Uznávam, v rámci tohtoročných vianočných sviatkov som si mohla zvoliť aj iný "film pod stromček"... ale neľutujem. Že prečo? Predstavte si pár synoným k adjekvívu "výborný"... doplňte si ich pred názov filmu... a získate akú-takú predstavu o tom, aký je tento (kedysi) trezorový film. A nech už zabudnem na kadečo, myslím, že na jednu zo scén tohto filmu nie. Pre mňa jedna z najsilnejších filmových scén vôbec. Dokonca mám podozrenie, že celé to moje nadšenie vzniklo práve pre ňu. 

(P.S.: Posledné pohladenie ruky čerstvo mŕtveho manžela)

A keďže obsah sa plní a zoznam kráti... Už len dva tituly,

Také, čo nemajú páru. 

Prvým je Caligula. Perverzné, dráždivé, zbytočne dlhé, zbytočne pornografické, morbídne, príliš priame, úprimne, otvorené dielo (?), ktoré búra jedno tabu za druhým, vyžíva sa v scénach, ktoré v iných filmoch jednoducho nenájdete... a šokuje, unavuje, dráždi, bičuje, znechucuje, ohuruje, baví. Všetko naraz. 

A ešte Azur a Asmar.  Sledovala som tento film vo vlaku a akási tetka (celý čas, celú cestu) civela do môjho monitora tiež. Neskrývane, ako malé dieťa. Chvíľu som dokonca zvažovala, že jej ponúknem jedno zo slúchadiel. Viac chvíľ som však venovala úvahám o tom, či nie je nejaká drzá. Ale viete čo? Asi nie. To len ten film je tak skvelý. Aj bez slov (ktoré tá pani nemohla počuť): krásny, geniálny, výborne vyfabulovaný, azda až priveľmi "čistý" (v technickom zmysle), originálny, búrajúci tabu, hľadajúci riešenia, vytvárajúci ilúziu, že už dávno sú... Ak prezentovať multikulturalizmus, tak nejakou takouto cestou.

A tí, ktorí zbožňujú animačné alternatívy (viď ja)... nuž, zrak takých pri tomto filme doslova musí zažívať akúsi vizuálnu extázu. 

P.S.: Auditívnu extázu zas mojim ušiam doprial krásny orientálny soundtrack...

P.S1: Už viem, čo budú jedného pekného potenciálneho dňa sledovať moje deti 

Ukážka: 

Dva mesiace zbehli ako voda (respektíve mi pretiekli pomedzi prsty) a ani tentoraz si (aj keď s istým opozdením) neodpustím malú filmovú rekapituláciu naj filmov, ktoré pre mňa v tomto období boli novinkami :))

Trochu romantiky - uznávam, že od Angeliky a sultána som nemala žiadne špeciálne očakávania - skôr naopak, čakala som filmový exkrement zapáchajúci nestráviteľným gýčom; moje očakávania sa v podstate naplnili, no v tomto prípade som tomu vlastne rada. Človek si jednoducho občas musí oddýchnuť od nadpriemeru. A keď sme už pri nadpriemernosti, nedá mi nespomenúť Krásku a zviera - verziu, ktorá ma konečne nesklamala. Tento milý počin z dielne Walt Disney by som síce prežívala v mladšom veku omnoho viac, no aj v terajšom (veku i rozpoložení) moje nároky uspokojil natoľko, že som si ho zaradila do môjho nepísaného zoznamu "filmov, ktoré sa raz nebudem zdráhať pustiť svojim potenciálnym deťom". Dokonca by som povedala, že ma táto milá rozprávka-mýtus uspokojila viac ako iný muzikálový počin; extravagantný a šialený (pozor, v tom najlepšom slova zmysle) Moulin Rouge. A ozaj, ešte nemožno zabudnúť na milú, osviežujúcu a nečakane aktuálnu Annie Hall, vďaka ktorej som sa zrejme platonicky zamilovala do (tvorby) Woodyho Allena a naučila sa pár geniálnych (a, žiaľ) pravdivých hlášok o vzťahoch. A rozodla som sa, že nabudúce, keď dvojka bude premietať jeho filmy, musím sa pokúsiť nezaspať nech to stojí, čo to stojí. Určite to bude stáť za to viac, ako taká Žena cestovateľa v čase; s tou by to nemuselo byť - a vlastne ani nebolo - nijako zle, nabudúce by to však chcelo trošku viac logiky (hoci len v rámci vlastnej fabuly) a... no ok, viac námietok nemám, ak aj nejaké sú, doslova sa mi rozplývajú pred očami vďaka spomienke na Erica Banu. Jáááááj.... poďme radšej ďalej, lebo o chvíľu začnem zaľúbene žmurkať na monitor 

Trochu Španielska - možno keby nebol Faunov labyrint tak ospevovaný, pozriem si ho s otvorenými ústami i srdcom; takto som ho pozerala s príliš vysokými očakávaniami, ktoré sa, ako to už v podobných prípadoch býva, nemali šancu naplniť. Nie žeby sa mi tento hybridný del Torov opus nepáčil, ale, úprimne, čakala som o level temnejšiu Narniu, nie všemix, aký mi bol predložený, a z ktorého mám doteraz zmiešané chute. Podobný postopiátny stav som zažívala (v hlave, čo sa srdca či duše týka, ostali nezaangažované) i po ochutnávke Vanilkového neba (no ok, v tejto kategórii by sa asi viac vynímal film Otvor oči, kvôli Cruisovi a pár iným dôvodom som však stavila na remake). Doteraz mi nie je celkom jasné, čo chcel autor povedať, ba ani to, čo povedal, ale svoje čaro, atmosféru a azda i pointu to malo. Aby som však bola úprimná, po týchto stretoch s modernou španielskou kinematografiou mi dobre padla paródia na ňu - ok, Spanish movie nie je žiane veľdielo, ale občas človeku dobre padne len tak nekontrolovateľne sa zasmiať nad úplnymi prkotinami typu socha ozdobená končatinami spáleného chlapca či samovraždychtivý týpek pripútaný na posteli, ktorá akosi nechce a nechce byť smrteľnou. Olé!

Trochu zamyslení - Vysoké očakávania (nielen v rámci filmov) sa mi už viac ráz vypomstili, no nemajte ich pri snímku, ktorý zinkasoval 7 Oscarov! Žiaľ, Bing Crosby nie je podľa mojej mienky už len z typologického hľadiska vhodný na rolu, ktorú mu tvorcovia zverili, a Barry Fitzgerald bol síce úchvatný, no  to by musel byť prítomný vo viacerých scénach tejto0 126 minútovej skúšky nervov. Ale nie, teraz preháňam. Vlastne to bol dobrý film. Vlastne výborny. Vlastne v čase svojho vzniku akiste povzbudivý a inovatívny. No aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že Going my way mohol byť ešte lepší. Dokonca omnoho. Aj tak ho však vrelo odporúčam.  Ešte viac však odporúčam (aj sebe, keď budem stará babka a nostalgicky si budem prezerať tieto riadky) pozrieť krásne, silné, neprekonateľné Slová. Krása. Vo všetkých ohľadoch. Jeden z tých filmov, ktoré vám opäť pripomenú, čo a prečo máte radi. Jeden z mojich najkrajších (nielen filmových) zážitkov z tohto obdobia. A neopomeňme ani ďalší silný filmový kúsok, možno najsilnejší z môjho výberu. Lars a jeho vážna známosť sa síce nevyhla slabším momentom (solidarita celého mestečka a tichá, láskavá tolerancia voči čudákovi z ich radov), ale vo chvíľach, keď tvorcovia upustili od utopistických predstáv a zamerali sa na duševné pochody a reakcie hlavných postáv (inak, naozaj výborne vybraní herci, ktorých si dovolím menovať vzhľadom na ich bravúrne výkony osobitne - Ryan Gosling, Paul Schneider, Emily Mortimer a Kelli Garner), bol to vskutku neobyčajne krásny film. Klobúk dole! A ešte - Psycho. Konečne chápem, prečo je tento film kultový. Pre svet, teraz však už aj pre mňa.  

Trochu erotiky - považujem sa za konzervatívnu, no Nymfomanka mi nepripadala kontroverzná. Ani jedna, ba ani druhá. Dokonca ani len v rámci Tiersovej tvorby (len si spomeňme na Antikrista), a v rámci svetovej kinematografie už vôbec nie (všetci tí, čo boli pobúrení Nymfomankou, by sa mali zďaleka vyhnúť Caligulovi - zatiaľ som videla len úryvky, aj počas nich som sa však párkrát musela uistiť, či som si omylom nestiahla nesprávny film). Mne tieto dva diely jedného životného osudu (de)formovaného sexom pripadali viac než intímne (v tom hlbšom slova zmysle... sakra, ešte aj táto poznámka vyznieva pri tomto filme dvojzmyselne), dokonca komorné(aj keď uznávam, že v rámci tohto žánru to môže vyznieť čudne). A teším sa, čo ešte predvedie Stacy Martin. Myslím po hereckej stránke. Začala sľubne. A čo sa týka dvornej Tiersovej herečky  Charlotte Gainsbourg... Keď si pozriem ešte pár filmov z jej tvorby, v ktorých predvedie také výkony ako v tých, ktoré som už videla, zrejme putuje do mojej desiatky. 

Trochu výhovoriek - hektické životné tempo a pár iných okolností ma nútia filmy si kúskovať; v dôsledku toho mnohé pozerám aj na viac ako 5 etáp, a vzhľadom na to, že niekedy už nemám náladu sa k čomusi práve teraz vrátiť, vždy mám rozpozeraných viac filmov. Aktuálne sú to Caligula, Fidlikant na streche a Fetih. Z prvých dvoch spomenutých som nadšená; tretí sledujem len tak z trucu (bože, veď je to turecký historický film!!! Jasné, že ho chcem vidieť - akurát že vlastne ani nechcem). A ešte je tu x iných filmov, ktoré si plánujem pozrieť... už aj pár mesiacov... raz k tomu snáď dôjde. 

A - pre všetkých fanúšikov seriálu sultán - http://sultancesky.cz/. Týmto zároveň ďakujem tvorcom stránky za jej obsah. Je to už síce iný Sultán, akým bol kedysi - absencia Meryem Uzerli, Selma Ergeç, Nur Aysan, Filiz Ahmet, či fešných Mehmeta Günsüra a Gürbeya Ileria -, ale stále je  to starý dobrý sultán. Ehm... celkom doslova starý. Toľko teda o novej série. A ako video bonus prvý diel - s kompletnými českými titulkami. 

A opäť vo fáze "málo filmov"... Nevadí. Aj  z toho mála možno vybrať tituly, ktoré ma v danom období naozaj oslovili. Takže; o aké NOVÉ filmové zážitky sa chcem podeliť tentoraz? 

Trochu gotiky - kto nemiloval Draculu, nie je môj človek. Našťastie, ešte stále dokážem pre seba objaviť filmy, ktoré ma dokážu osloviť svojou viac či menej strašidelnou atmosférou a preniesť ma do svetov, kde domy sú plné duchov, tajomstiev a milého bu-bu-bu. Strašenie ma síce nevystrašilo, atmosféru však malo priam učebnicovú. Škoda - podľa mňa absolútne nezvládnutého - záveru. Ešte šťastie, že iný strašidelný dom a iné jeho obyvateľky ma zaujali o čosi viac. Svojho času v knižnej podobe (http://www.martinus.sk/?uItem=35661) aktuálne aj vo filmovom spracovaní. Iste, Trinásty príbeh má tiež svoje muchy, ale vzhľadom na počet mŕtvol v ňom je to pochopiteľné :D A ozaj, predovšetkým je to film o sesterstve. To aby ste vedeli. A možno budete mať to sťastie, že vás začnú otravovať tí druhí. Avšak skôr, ako na nich začnete kričať "TEN DOM JE NÁÁÁŠ!!!", overte si, či žijete. Pre istotu.

(a možno trošku predčasne dodávam, že práve posledný spomenutý film je asi mojim súkromným víťazom v danom období - už len pre svoj viac než úžasný scenár s nezvyčajne prekvapivou pointou... a že kam sa hrabe Šiesty zmysel.)

Trochu SNP - tento rok sa v rámci RTVS produkcie niesol v znamení "SNP pre mladých" - aspoň ja som nadobudla takýto pocit po súkromnej analýze programovej štruktúry. Tí, ktorí absolvovali vlčiu stráž mi zaiste dajú za pravdu, že nápad predčil realizáciu. Neverím totiž, že som bola jediná, ktorej sa chcelo pri takzvanom speve Tomáša Bezdedu plakať. Žiaľ, dôvodom nebolo dojatie, ale prznenie krásnej básne Odpustťe, mamička, ktorú svojim hlasovým prejavom zohavil ako len mohol. Nezaostávali ani ostatní speváci; sama sebe sa čudujem, ako som to vlastne zvládla pozerať. O čosi viac ma potešil projekt mojepovstanie.sk. Nie som síce celkom stotožnená s formou, akou sa svojim divákom podsúva, v uvedenej šestici príbehov sa navyše nájdu lepšie aj horšie kúsky, vo všeobecnosti však zrejme i toto môže byť cesta - aj keď sa sama seba musím pýtať, či a do akej miery by sa mali dejiny popularizovať. Do tretice z noviniek vzniknutejších pri príležitosti 70.výročia spomeniem aj vypálenú obec Kalište, ktorej filmový pamätník Príbehy z Kališťa mohol byť síce aj dôstojnešjí, nateraz sa však teším aspoň z toho, že vznikol. 101 ďalších počas vojny vypálených slovenských obcí sa svojho dokumentu zrejme nikdy nedočká... Škoda. 

Trochu rozprávok - áno, stále trvám na tom, že rozprávky nemám rada. A keď sa moji rovesníci vytešujú z Nema alebo rozprávajú rečou rozprávkových postavičiek, mám chuť im otrieskať hlavy Sophiinou voľbou. Napriek tomu som sa však odhodlala navštíviť Ľadové kráľovstvo - a na moje zdesenie až dvakrát (ale na moju obhajobu - druhý raz si to vyžiadala osemročná sesternica). Pre istotu som už danú rozprávku vymazala z počítača. Nedajbože by som ju musela vzhliadnúť ešte aj tretíkrát - a to by už dozaista bola moja smrť. Napriek tomu, že vlastne nešlo až o takú hrôzu, ako som sa bála. A napriek tomu, že piesňou Poďme stavať snehuliaka som chvíľu veľmi intenzívne otravovala celé okolie. Ale presuňme sa z krajiny ľadu k metafore o kráske a zvierati; a hneď k trom verziám. Tá v súčasnosti najpopulárnejšia ma takmer urážala svojou primitívnosťou, o čosi staršia verzia by sa mi bola páčila viac, nebyť absolútne hlúpych tituliek a mojej neznalosti povzniesť sa nad jazyk, ktorému nerozumiem a titulky, ktoré mi idú o desať minút skôr.  Aktuálne dúfam, že táto verzia ma nesklame - áno, mám ju stiahnutú, áno, teším sa na ňu, áno, pokúsim sa nájsť si čas. 

Trochu vzťahov - vidieť ešte raz čosi ako Advent a asi skončím na antidepresívach. V istom zmysle je však pre mňa tento film prelomový - práve po jeho vzhliadnutí som si zakázala sledovať aspoň mesiac akékoľvek drámy. A ozaj - zrejme som sa zaľúbila do Caryho Granta - alebo skôr do Johnnieho Aysgartha? Alebo som sa priveľmi stotožnila s jeho Linou? Neviem, ale Joan Fontaine má odteraz novú obdivovateľku. A ja Podozrenie, že k tomuto filmu sa ešte veľakrát vrátim. Celkom určite však už nenavštívim preceňovanú Casablancu a záujem nemám už ani o odvoz kočiarom do Viedne. Celkom rada som však spoznala Felvidék a keď sme už pri vzťahoch k domovine, spomeňme aj nešťastnicu Yentl, ktorá sa cíti doma vo svete Tóry - ten sa jej však odopiera a tak si slečna vymyslí... Ale nie, pozrite si to samy. Možno vás jej dobrodružstvá zaujmú tak ako mňa. Hoci hlavná predstaviteľka a režisérka a scenáristka tohto filmu mi je vrcholne nesympatická. A ako epilóg k vzťahom nie je vhodnejší film ako Antikrist. Žasnem a každým novým uvažovaním mením svoju interpretáciu tohto prazvláštneho počinu (najnovšie sa prikláňam názoru, že najkvalitnejší je prológ a každou novou kapitolou úroveň tohto snímku klesá, respektíve mieri úplne mimo). Teším sa na ďalšie autorove filmy. 

Na záver nepripájam odkaz na film, ktorý ma zaujal najviac, ale na video (veď aj to sa ráta ako film, že? :P), ktoré ma rozosmialo tak VEĽMI, ako tento rok asi nič. Paráda :)) 

P.S: Niektoré by na mňa zabrali... azda :D 

Filmov, kde sa tancuje, je veľa - tu sú (nechronologicky, nerebričkovo) radené tie, ktoré obsahovali tanečnú scénu (scény), ktoré sa najväčšmi páčili mne. 

Balada o Vojtovej Maríne - môj bezkonkurenčný víťaz. To, čo predviehli Majerčík a Melicherová, ani neviem opísať slovami. Krásne, technicky dokonalé, precítené... dokazujúce, že tanec môže byť plnohodnotným výstavbovým prvkom filmu. 

http://www.youtube.com/watch?v=c4BTX3aYhWk

http://www.youtube.com/watch?v=WvWlloBAAc0

Rodná zem - záverečný tanec bol zaradený medzi 10 najlepších vo svete filmu vôbec. Nečudujem sa. Napriek celkovému duchu filmu, dokonalá súhra tanečných kreácii sa mu nemôže uprieť. A platí to takmer o všetkých vyobrazených tanečných výstupoch 

http://www.youtube.com/watch?v=oyROoHppaxw

http://www.youtube.com/watch?v=PBuptiGhqZA

Rok na dedine - aj tu sa objavuje veľa veľmi pekných tanečných choreografií v ľudovom duchu 

http://www.youtube.com/watch?v=Bem-kCN9K0s&list=PL374C89171D26318D

Hriešny tanec - už je to dávno, čo sme ako deti skúšali na rodičovskej posteli (kým boli v robore, samorejme) dvíhačky, pokúšali sa napodobniť mamba pohyby a zdalo sa nám prirodzené, že raz - keď budeme vo veku Baby - príde nejaký ten tanečne zdatný Johnny. A ono je to stále výborný film.

http://www.youtube.com/watch?v=WpmILPAcRQo

http://www.youtube.com/watch?v=oxCDAs3kbAU

http://www.youtube.com/watch?v=egDzbl_3xVk

Séria Lets Dance - dej ako zo školskej slohovej práce, ale tanečné choreografie vymakali, uznávam. 

http://www.youtube.com/watch?v=BZl9Ch5IY4Q

http://www.youtube.com/watch?v=9F44VQEpQps

http://www.youtube.com/watch?v=4Gt66uDcal4

Sultán - ktorá netancovala brušný tanec, nevie, o čo prichádza. Vlastná skúsenosť. A konkrétne tento.... hravý, milý, a očividne úspšený :D 

http://www.youtube.com/watch?v=UwR1vuzrz1w

Titanic - aj takto sa dá baviť... a veď prečo nie.

http://www.youtube.com/watch?v=BBPiWZOJxAY

Varuj - hopkajúci Bielik a drásavý záver. Môže byť. 

P.S: Oných filmových scén je určite omnoho viac, toto sú tie, ktoré mi hneď prišli na um :) 

Namiesto písania komentárov, ktoré by som aj tak najradšej menila po každom pozretí a ktoré vlastne aj tak v plnej miere nevystihujú môj (aktuálny) vzťah k danému filmu, som sa rozhodla zmaapovať si svoje posledné filmové zážitky takouto formou. Takte, TOTO sú filmy, ktoré ma vo vytýčenou odobí zaujali najviac, poväčšine v tom pozitívnom slova zmysle. 

Ešte zdôraznim, že sa vyjadrujem len k NOVINKÁM, myslím tým k filmom, ktoré boli novinkami pre mňa - nostalgické návraty k súkromným klasikám v tomto zozname nenájdete 

Takže, aké boli moje naj filmové dojmy v mesiacoch marec až júl? 

V prvom rade, vysokoškolské štúdium a vzťah spôsobolili u mňa totálny filmový deficit - keďže sa mi však semester aj známosť skončili približne v rovnakom čase, snažím sa odvtedy navracať k starým záľubám, medzi ktorými majú filmy popredné miesto, a postupne si napozerávam všetko, na čo nebol čas... trebárs som sa konečne aj po siedmykrát vybrala do Rokfortu - zámerne som túto filmovú návštevu odkladala, pretože som si ju chcela patrične vychutnať (t.j. nie vo vlaku ani nie v internátnej izbe, ktorú známi používali takmer ako motel). Ale oplatilo sa počkať - Dary smrti boli celkom príjemným výletom, a dvojka krásnym vyvrcholením príbehu, s ktorým som žila dobré desaťročie. 

Príjemným prekvapením - aj keď iného charakteru - bola aj Natalia Portman, ktorá v sebe až príliš úspešne prebudila čiernu labuť, a to vravím napriek tomu, že inak je mi táto herečka vrcholne nesympatická. Ešte predtým ma však zaujala i iná (filmová) forma šialenstva - rozmýšľali ste mapríklad nad tým, čo sa môže stať, ak jeden nadaný žiak odhalí, že jeho starý sused je bývalým esesákom? Priznám sa, hoci filmy ma v čase, keď som videla tento, absolútne nedokázali prinútiť ku koncentrácii, ktorá sa pri sledovaní deja vyžaduje, tomuto sa podarilo. Podobne ako sestrám lisbonovým, ktoré sa tiež stretli s istou formou šialenstva, vďaka citlivému - a dokonca aj mierne vtipnému! - pohľadu svojej režisérky a bravúrnej knižnej predlohe však šlo o neobvyklé spracovanie tematiky dospievania a samovrážd. 

A keď už je to leto, rozhodla som sa aj zacestovať, konkrétne opäť raz na blízky východ (áno, stále mám pred očami môjho geografikára, ktorý po použití tohto termínu spustil prednášku o jeho nesprávnosti, ako však nazvať oblasť, kde ešte aj obyvatelia nemajú v dokladoch uvedenú žiadnu štátnu príslušnosť?) a vďaka opustenej sýrskej neveste som si opäť raz smutne uvedomila, že v ľuďoch je dokonca ešte viac hraníc ako medzi Izraelom a Sýriou. A iste, v tomto filme som  objavila viac ako skvelú a mimoriadne zrozumiteľnú tragikomédiu - padla mi tu totiž o oka aj Hiam Abbass, ktorá je mojím najväčším hereckým objavom tohto obdobia. Neviem sa dočkať, kedy si spolu s ňou zabojujem o citrónový sad. V Izraeli som však ešte chvíľu pobudla, konkrétne v jednom kibuci, v ktorom sa usídlil trpko zaváňajúci sladký kal, no ale hneď potom som sa rozhodla spozať farby raja -   a spoznala som ďalší odtienok ľudskej bolesti, ľudskosti i túžby; tak dôverne blízkej i napriek tisíckam kilometrov, ktoré ma delia od Iránu, a desiatkam rokom, ktoré film delia od dnešného dátumu. 

Keďže však nie len z drám je  človek živý, a keďže nielen dráma je zárukou filmového zážitku, spomeniem aj pár vtipnejších záležitostí. Tou top v tomto žánri (s ohľadom na to, že komédie vlastne ani nesledujem) pre mňa bola - na vlastné počudovanie - úplne komerčná komediá, ktorá pomocou 10 pravidiel, ako zbaliť dievča, úplne zavarila svojmu hrdinovi. A na počudovanie, ja som sa bavila. A celý košický amfík tiež. Už v súkromí som sa zasmiala na dobrodružstvách rabína Jákoba, hoci v názve spoenutý Jákob sa vo filme takmer ani neobjavil. Za to sa však dostalo priestoru francúzskej legende, a po tomto mojom prvom filme s ním už o čosi viac chápem, prečo sú všetci príslušníci generácie mojich rodičov z tohto pána tak namäkko.   

A áno, navykla som si na soundtrack zo seriálu Asi. Ten nesledujem - pre vlastné psychické dobro; ale musím uznať, že tvorca hudby si dal záležať, a ja sa môžem rozlynúť od ľúbosti pri počúvaní tých bôľných tónov huslí. Žasnem, tlieskam, slzím. 

A to najlepšie na koniec - môj filmovvý objav daného obdobia je... poprosím si fanfáry a bubny...

...  alebo sa to zaobíde aj bez nich? No dobre. 

Je vlastne až tošku ironické, že ja, čoby antifanúšik animovaných filmov, som sa tak upla práve na tento. Pomôžem si však? Úžasné obrazové sekvencie, pekné piesne, dynamický strih, skvelá animácia - k tomu nový náhľad na starý príbeh, a je to tu: tisícročný univerzálny mýtus podaný prizmou modernej doby. Možno mi ako katolíčke prekážali niektoré priveľmi očividné odkolenia sa od biblickej predlohy, no ako milovníčke neobvyklých fabulácií ma vlastne verzia, kde faraón a Mojžiš nestoja v opozícii len ako dve strany, ale i ako bratia, pripadala prinajmenšou zajímavou. 

A úvodnú pieseň si púšťam stále dokola. 

Takže ešte raz - u mňa to tentoraz na plnej čiare naplno vyhral princ egyptský. 

A v tesnom závese za ním baladicky povievajú skvelo vytvorené a predlohy sa striktne držiace (teraz to myslím ako kompliment) svadobné košele.

A ešte moje najbližšie filmové ciele: Antikrist, Fontána, Atlas mrakov, Atash, Casablanca, Lore, Golet v údolí, Volám sa Khan, Kráska a zviera

http://edah.sk/zidia/filmy/

http://www.memoryofnations.eu/witness/clip/id/2512

Sultán 

Posudzovať seriál len podľa iného seriálu je - odpusťte mi, veľactení hodnotitelia - veľmi povrchné a hlúpe ... V tomto bode ďakujem tým z vás, ktorí si - s väčším či menším odporom - pred napísaním svojho názoru pár dielov pozreli. Áno, aj ja som mala sprvoti predsudky, ale predsa som sa len odhodlala a ... nie, naozaj si ich Veľkolepé storočie nezaslúžilo. Každý štát má vlastné dejiny, tradície, kultúru, a hoci tá turecká (alebo moslimská všeobecne) našincom zväčša nie je blízka, predsa len by bolo hlúpe odsúdiť preto celý tento seriálový momunt (na turecké pomery určite). Minimálne rovnako hlúpe, ako veriť dejovej línii a absolútne nekriticky ľubovať Sultána len preto, že chodí v hlavnom vysielacom čase na obľúbenom TV kanáli a jeho premiéry sprevádza neuveriteľná reklama. To je druhý extrém. Ale čo tak zanechať obidva radikálne postoje a pozrieť na Sultána objektívne ? Nechcem sa hrať na odborníka na turecké dejiny ; na historickú stránku seriálu som počula už viacero, zväčša protichodných názorov, ale nech je to už s (ne)pravosťou spracvoania hocako (schválne, kto už dnes 100% môže povedať, ako to vtedy naozaj bolo ?), ešte stále je tu čosi ako autorská licencia, teda právo autora poňať príbeh po svojom o okoreniť ho svojou fantáziou. Ďalšia sporná vec : samotné spracovanie oscilujúce medzi historickým veľkofilmom a telenovelou. Uznávam, nie každá scéna, dokonca ani nie každý diel tvorcom vyšiel, ale ak uvážime, že ide o projekt, ktorého financovanie akiste nebolo jednoduchou záležitosťou, a navyše ešte aj fakt, že seriál mal osloviť nielen tureckých divákov, ale i tých európskych, a v takom prípade musel citlivo hľadať kompromisy (napr. ako oboznámiť Európana s tureckými reáliami tak, aby zároveň Turek nemal pocit, že načo je seriál zaťažený preňho úplnymi banalitami) ... jednoducho, Muhteşem Yüzyıl mal pred sebou ťažkú úlohu, a tým, že sa chcel zavďačiť rôznym divákom, nakoniec sa nezavďačil takmer nikomu, čo museli uznať i tvorcovia. Napriek tomu trvám na tom, že myšlienka natočiť seriál o vlastných dejinách nebola zlá, podobne ani ako jej spracovnaie. Napríklad taká bitka pri Moháči by si zaslúžila potlesk. Zaiste, nie vždy to vyšlo, seriál ma slabšie i silnejšie stránky, ale jednoznačne patrí k tým, ktoré si rada v súčasnosti pozriem. Už len pre tie sympaticky (pre)hra(va)júce postavičky ... a pre nádherne podmaňujúcu orientálnu hudbu, ktorej sa darí dokresľovať i to, čo sa nepodarilo scenáristom. DRUHÁ SÉRIA - prečo to nepriznať; bavím sa. Po celom dni sa neviem dočkať na "môj" seriál plný intríg, pletiek, historických nepresností a troch reklám. A fakt sa z neho teším.

Živý bič 

Martin Ťapák sa do sveta slovenského filmu zapísal najmä vďaka svojim komédiám s folklórnym podtónom, no na svojom konte má i pár drám. ŽIVÝ BIČ patrí k tým lepším. Výborná, nie, priam DOKONALÁ práca s kamerou (Tibor Biath) síce spravila v tomto prípade viac ako réžia, no i tak nemožno Ťapákovi uprieť umnosť, vďaka ktorej sa mu podarilo Urbanov román (inak veľmi dobre napísaný a zaujímavý, naozaj len odporúčam) pretaviť do síce nie celkom vernej, ale zato i tak dramatickej dvojdielnej snímky, v ktorej jedna tragédia strieda druhú, a ktorá cez príbehy jednej dediny poukazuje na fakt, že vojna nie je len na frontoch ... Bravúrny výkon Viery Strniskovej môžu spochybniť len filmoví neznalci, skvelo sa predviedla i Emília Vášáryová, opäť raz potešil Štefan Kvietik. Výkony hlavnej trojice však herecky skvelo dopĺňajú i ostatné postavy na čele s notárom, ktorého roly sa s patričnou eleganciou zhostil Mikuláš Huba. Osobne ma potešil i Jozef Majerčík alias vojnou zmrzačený a dievčaťom následne opustený chudák. Rada som i za to, že Ťapák v sebe ani tentoraz nezaprel folklóristu, a dej okorenil viacerými ľudovými piesňami (krásna, pre neskúsených však možno odstrašujúca scéna z Vianoc patrí k mojim najobľúbenejším v Ťapákovej tvorbe vôbec). Výbornou voľbou bolo i obsadenie malého Mareka Ťapáka do roly synčeka Evy a Adama. Človek až žasne, ako verne svoju rolu stvárnil ...